Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o hrôzostrašnom americkom kapitalizme a imperializme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne protestovať žiaci všetkých škôl, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Vonneguta, western a všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme hokejistov a ľahkých atlétov.

Prvý raz sme sa ocitli v Amerike v roku 1989. Prvý pohľad na Manhattan, keď som vyšiel z Grand Central Station, ma fascinoval a definitívne získal pre New York. Prešli sme s Altou a s jej sestrou Evou polovicu Spojených štátov (druhú polovicu prešli o desať rokov bezo mňa). Keď mi Jirko Sikora, jakubiskovský herec, redaktor kultúrnej rubriky Hlasu Ameriky, Evin manžel a môj švagor pred Jeffersonovým pamätníkom vo Washingtone osvetlil, že svet sa delí na rousseauovcov, presvedčených, že človek je dobrý a potrebuje len dobré zákony a jeffersonovcov, ktorí si myslia, že človek je dobrý aj zlý a potrebuje dobré zákony, aby obmedzovali jeho zlo, pochopil som, že som jeffersonovec. Všeličo sa mi na Amerike nepáči, ale milujem americkú slobodu.
Ako dieťa som miloval Buratina a netušil som, že je to vlastne ideologicky prečistený Pinocchio. Keď som čítal ako chlapec Doktora Jajbolíta, fascinoval ma Ťaniťolkaj, zver s dvoma hlavami. Jedna z nich vždy bdela a prvá hlava sa nikdy nevedela dohodnúť s druhou, ktorým smerom sa majú vydať. A to som netušil, že Kornej Čukovskij si poslúžil americkým doktorom Dolittlom Hugha Loftinga a že Rusko je ako Ťaniťolkaj s dvoma hlavami, z ktorých jedna ho ťahá na jednu a druhá na druhú stranu. Čítal som sovietske príbehy ozajstných ľudí, ale Rusko, Petrohrad a Moskvu som spoznal, až keď som prečítal Puškinovho Eugena Onegina, Čechova, Šklovského, Bulgakova, Mandeľštamovú, Okudžavu, Sorokina, Ulickú. U Babeľa a Olešu som sa naučil mať rád Odesu. Za Sovietskeho zväzu som bol v Užhorode, kde na priečelí miestneho Sovietu sliepňalo heslo: Naša metakommunizm. Za Ruska som zažil Moskvu a vďaka Tomášovi Glancovi som z nej videl to najlepšie. Ruskú kultúru mi nevzala ani okupácia Československa na večné časy v roku 1968, ktoré vydržali dvadsať rokov. Nikdy, ani po roku 1989, som si nerobil ilúzie o ruskej imperiálnej povahe – má to vpísané v rodnom liste. Rusi sú ako ten muž, čo sa dobýjal na Kongrese rusistov v Nitre do miestnosti, kde sedeli páni, a hrozivo sa pýtal: Ty zdes zakryvaješ dver?, načo som mu odpovedal: Net, ja zdes odkryvaju dver. Všeličo sa mi na Rusku páči, ale neznášam, keď ohrozuje slobodu druhých, lebo si myslí, že mu patrí všetko, čoho sa raz dotklo. Dve veci sú mi však jasné od začiatku do konca – že tí, čo si pletú Brusel s Moskvou, sú ranení slepotou a že Moskve Ukrajina šťastie neprinesie.
A staroba? Tá príde aj sama.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite