Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Fedora Gála

.fedor Gál .časopis .klub

„Ve svém životě jsem se setkal s třemi skutečnými mocnostmi: s Rusy, Američany a se stářím,“ hovorí Sándor Márai vo svojich denníkoch. Nedávno som si pozrel Škrdlantov film I am like a tiger. Hrdina filmu je na konci svojej cesty. Na smrteľnej posteli žiada dcéru: „Rozprávaj o našom vzťahu.“

Pri svojich cestách za touto témou (je to jeden z filmových projektov, ktoré by som rád zrealizoval, pokiaľ ešte žijem) som narazil na fakt, že ľudia chcú umierať doma, medzi blízkymi, čo sa im vo viac ako osemdesiatich percentách prípadov nepodarí, ale úplne nakoniec sú najradšej sami. Mám tiež kamaráta, psychiatra, ktorý by chcel mať pri smrteľnej posteli pustené video s vnúčatami. A bolo by fajn, keby to bolo v čistej posteli s kvietkovanou perinou, dodal. Geriater, ktorý slúži v hospici, kde malo veľa klientov na predlaktí vytetované číslo, mi povedal, že keď títo ľudia kráčajú cez prah, uvidia najbližších, ktorí odišli pred nimi. Vrchná sestra, ktorá slúžila tamtiež, sa po otázke: „A ako by ste chceli odísť Vy?“ rozplakala.
Ide mi na sedemdesiatku a o veciach posledných premýšľam často. O svojich úspechoch a zlyhaniach, o najbližších, a ako si poradia, o ľuďoch, ktorým by som mal stihnúť pred odchodom povedať ďakujem  alebo prepáčte. Sociológ Oskar Krejčí tvrdí, že jeden z dvoch pilierov ľudského údelu je osobný pocit, že život bol fajn. Nuž, viac ako polovicu toho svojho som prežil za komunizmu. Utešujem sa tým, že sme sami na sebe testovali jednu slepú uličku. K subjektívnemu pocitu dobrého života to síce nestačí, ale aspoň to dáva, popri rodinných, priateľských a pracovných vzťahoch,  nejaký „nadosobný“ zmysel. Tak to vnímam. Alebo život po novembri 1989. Učili sme sa za pochodu životu v džungli – životu plnému neznámych šancí a rizík. Mnohí pochopili, že sloboda je bremeno, v ktorom vlečieme predovšetkým individuálnu zodpovednosť. Od toho, ako sme obstáli, sa odvíja náš dobrý alebo zlý pocit z prežitého. A pritom sme občas premýšľali o druhom pilieri ľudského údelu – o postoji k smrti. Navrávam si: pusť to z hlavy – je to tajomstvo, ktoré sa odhaľuje krok za krokom a nikdy nie definitívne. Márai to povedal presne – tie tri mocnosti nás presahujú. Limitujú naše cesty a je úplne jedno, ako sa tie prvé dve raz budú volať. Možno Európska únia a Čína.
Mám medzi kamarátmi niekoľkých, ku ktorým sa druhý breh približuje, alebo už prekročili prah. Rudo stružlikal malé figúrky pre deti, Josef kreslil lacnými pastelkami portréty, Ivan odovzdával farmu do rúk mladému silákovi. Na moju zvedavú otázku odpovedal: „Jsem na odpis a takhle to bude pro Alenu nejlepší.“  Ani jeden, ani druhý a ani tretí sa Američanmi a Rusmi nezaoberali. Akurát ten prvý prežil celý život so stigmou nenávidenej menšiny. Druhý strávil roky normalizácie za komunizmu na profesionálnej a existenčnej periférii, vypudený pre svoje pevné zásady, postoje, správanie. Tretí prežil pol storočia v americkej emigrácii na úteku pred komunizmom. Ani jeden z nich by však nepovedal na svoj život krivé slovo. A keď som sa už Josefa opýtal na smrť, povedal: „Jdi s tím do prdele.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite