Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Appeasement

.peter Schutz .časopis

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Samozrejme, že americký torpédoborec a stíhačky neznamenajú, že Obama sa chystá do vojny s Ruskom. Sú však gestom ako-tak zodpovedajúcim ruskej expanzii. Americký prezident má teraz, takpovediac, čierne na bielom, kam viedli jeho politiky „resetu“ vo vzťahoch k Rusku, zrušenie poľsko-českej verzie protiraketovej obrany, a vôbec, americké opúšťanie Európy. Odprisahať, že keby toto strategické zlyhanie nespáchal, tak na Krym nevstúpi ani noha ozbrojenca a dodnes je pod ukrajinskou mocou, sa iste nedá. Avšak to, že obrat v bezpečnostnej politike USA Putinovi rozhodovanie zásadne zjednodušil, sa dá tesať do kameňa so zoznamom najväčších omylov Baracka Obamu.
Ale pozícia, ktorú k agresii zaujala Európa, už má na našom kontinente svoju smutnú históriu i poctivé meno – appeasement. Ilustráciou, ako desaťročiami mieru ukolísaní politici prišli o citlivosť na bezpečnostné hrozby, je samotná skutočnosť, že ekonomické straty z prípadných sankcií, ktoré by postihli aj EÚ, majú v diskusii jasne dominantnú váhu. Je pravda, že Európu čakajú roky – v lepšom prípade – slabučkého rastu a má dosť starostí sama so sebou aj bez Ukrajiny. Avšak sploštenie politiky na jej čisto ekonomický rozmer mrazí, najmä pri vedomí, k akým koncom už raz Európu doviedol „appeasement“, ktorý sa zrodil na chrbte hospodárskej krízy.
Námietky, že sankcie bývajú neúčinné (Bielorusko, Kuba) majú samy osebe obrovské trhliny. Omnoho podstatnejší na sankciách je však odkaz, ktorý zhmotňujú: Aj vzájomne výhodný obchod má nevyhnutné minimum pravidiel, ktoré strany musia dodržiavať. A práve odmietnutie silových riešení sporov so susedmi, teda aj či najmä okupácie, je na prvom mieste medzi takýmito pravidlami. Nech už hodnotíme Majdan a sled udalostí na Ukrajine akokoľvek, zásadné je vidieť, že na základe „argumentov“, aké použil Putin, by Maďari mohli v roku 2006 obsadiť Žitný ostrov (treba chrániť menšinu, vo vláde sú fašisti – SNS, Slota, Maďari utekajú cez hranice).
Pátos či dramatizácia nie sú okrasou politických komentárov. Povedať, že na Kryme sa hrá aj o Bratislavu, znie asi prehnane. Ako prehnané až uletené sa však vnímali aj päť rokov staré slová nebohého Kaczynského: Dnes je to Gruzínsko, zajtra to bude Ukrajina a pozajtra Poľsko...

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite