Ako prvé mi napadá slovo vďačnosť.
Nepatrím k zasvätencom. Neviem, ako vzniká hudba. Hudba je skutočnosť, ktorej čelím bez prípravy. Dodnes by som možno nevedel, že hudba je všade tam, kde sa ju rozhodneme začuť. Zvuky by som dodnes delil na tóny a hluky. Lenže ja som mal šťastie, poznal som Daniela Mateja a bol som pri tom, keď sa zrodilo jeho VENI ensemble. Je dobré, že sa „ensemble“ zmenilo na „academy“. Od VENI sa totiž naozaj dá učiť a ja som sa naučil veľa. VENI mi otvorilo uši, aby som nimi uvidel, čo je očiam neviditeľné. Farbu lomozu, búchania či dychu. Farby nebadanej hudby napĺňajúce mesto od rána do večera. Naučil som sa počúvať nielen hudbu lesov, ale i hudbu trolejbusov, vlakov, autostrád či výrobných hál. A nadovšetko som sa naučil počuť ticho. Prostredníctvom alchýmie súčasnej hudby som objavil priezračnú hĺbku meditácie.
.počúvam
Ako druhé mi napadá slovo radosť.
Áno, zvukový záznam, ktorý počúvam, je nepochybne záznamom radosti. Aby nedošlo k omylu, dvojcédečko nie je zbierkou optimistických melódií. Hovorím o radosti tých, čo hrajú. Radosti rúk, dychu pulzu, tanca gest, ktoré uvádzajú do pohybu krehkú mašinériu hudby. Radosť spoluúčasti, objavovania a tvorenia. Keď som na Pohode videl, ako sa veľký ansámbel VENI ACADEMY necháva unášať pulzujúcim vlnením Rileyho skladby In C, mal som nutkanie opustiť hľadisko, nebadane sa votrieť medzi muzikantov, a nebyť „pred“ ale „v “. Nie pred „radosťou“ ale v „radosti“.
.čítam
Ako tretie mi napadá slovo otvorenosť.
Album obsahuje skladby (v rôznej miere) „otvorených partitúr“. Kým klasickú partitúru interpret číta, snaží sa byť čo najvernejšie ústami skladateľa, ktorý cez jeho nástroj znova prevravel, otvorenú partitúru interpret nielen číta, no do čítaného vdychuje svoje vlastné hlásky. Skladateľ interpretovi odovzdal skladbu takrečeno v štádiu zrodu. Naznačený poriadok sa stretá s kolektívnym tancom improvizácie. Otvorená partitúra sa mi javí ako výstižný symbol kozmickej reality, v ktorej každý žijeme svoj neopakovateľný príbeh. Pár nemenných zákonov a sloboda, náhoda, hľadanie – improvizácia. Čosi je dané autorom veľkej hudby, zvyšok je otvorený hľadaniu a tvorivosti všetkých, ktorí sa na hudbe sveta svojím hlasom zúčastňujú. Otvorená partitúra Veľkého tresku. Otvorená partitúra evolúcie života. Otvorená partitúra dejín ľudstva. Otvorená partitúra našich individuálnych životov.
.vypočul som
Nakoniec mi napadá slovo spektrum.
Dramaturgia cédečiek je veľmi pestrá. Znejú tu vedľa seba skladby svetových klasikov aj diela strednej a mladej generácie slovenských autorov. Ako dúha. Jediné svetlo sa triešti na clone tisícich kvapiek a mení sa na oblúk celého spektra farieb. Prvé CD je triptychom.
Ako na stredovekom oltári tu oproti sebe stoja skladby troch skladateľov: Andriessen, Riley, Burlas. Niečo ich spája, niečo rozdeľuje, v niečom spolu súhlasia v niečom si protirečia. Spája ich pulzácia, z ktorej architektúra každej z troch skladieb vyrastá. Rozdeľuje ich spôsob, akým na realitu moderného sveta odpovedajú. V strede je Rileyho kultová In C. Mohla by byť zvukovým logom VENI. Počúval som ju už v toľkých verziách. V rockovej zostave znela ako túrovanie motoriek rôznych kubatúr. V podaní VENI ACADEMY je podobná priezračnému moru meditujúcej mysle. Pulzácia Rileyho je láskavá a hravá, pulzácia druhých dvoch skladieb je útočná a neústupná. Andriessenova Workers Union znie ako pochod rozhnevaných strojov. Fabrika sa vzbúrila sama proti sebe. Riley a Andriessen odpovedajú na ten istý problém, problém industriálneho sveta, podriadeného diktatúre produkcie a spotreby. Zatiaľ čo Riley sa k tomu svetu obracia chrbtom, aby kontemploval, Andriessen mu vzdorovito nastavuje rozhnevanú tvár. Burlas predstavuje tretí prístup. Skladba 7-th Day Record tiež pripomína vojenský pochod. Odohráva sa v nej boj, ktorý vás ani na chvíľu nenechá vydýchnuť. Burlasov boj je však obrátený dovnútra. Znova a znova v sebe útočí na nedobytnú pevnosť, intenzita sa stupňuje do krajnosti, no prielom nenastane. Je to bezmocná naliehavosť toho, kto vie, že nikdy nezvíťazí.
Druhé CD je obrazárňou.
Obsahuje väčší počet malých skíc a kratších skladieb. Sú tu dnes už legendárne grafické partitúry Milana Adamčiaka a Earle Browna. Grafický náčrt interpreti premieňajú na zvukové obrazy. Body, čiary či plochy menia skupenstvo a premietajú sa do časového pásma hudby. Danielove Matejove Structures, Pages (...and Improvisations) predstavujú v „obrazárni“ najviac otvorenú formu. Hudba je tu najbližšie voľnej improvizácii. Tanec spoločne nachádzanej emócie je však po celý čas riadený skladateľom, ktorý si v tomto prípade za hlavný nástroj komponovania zvolil dirigovanie. Pevnejšie kompozičné štruktúry majú skladby Mariána Lejavu a Františka Chaloupku. Lejavova deadline: aria Op. 17 zaznieva na pozadí neúčastného akustického šelestu. Aj ten najobyčajnejší život si v sebe po celý čas nesie drámu bezmocného vzdorovania koncu. Pomalé sláky prerastajú do clivej majestátnej melódie. Emócia túžby smerujúcej vpred i emócia hrôzy z neodvratného konca na seba narážajú, no v hĺbke hudby nachádzajú jednotu a v nej zmierenie. The Book of Sand Františka Chaloupku našu prehliadku „obrazárne“ uzatvára. Hudba piesku, jeho rozdrobenosť, jeho stálosť, i jeho nestálosť – piesok vo vetre je stále ten istý, a predsa ustavične mení tvar. Rozdrobenosť a neprestajná zmena, ktorá hľadá jednotu.
Prvé CD VENI ACADEMY je podujatím, ktoré sa podarilo. Na záver treba dodať, že kvalitu vytušíme už v okamihu, keď CD držíme v rukách. O jeho grafickú podobu sa postaral Martin Kolčak. Jeho striedma estetika dizajnom primerane naznačuje to, čo nás pri počúvaní naozaj čaká.
Autor je básnik, výtvarník a kazateľ.
VENI ACADEMY: Rolling Tones / In Zarter Bewegung, ISCM, 2013.
Nepatrím k zasvätencom. Neviem, ako vzniká hudba. Hudba je skutočnosť, ktorej čelím bez prípravy. Dodnes by som možno nevedel, že hudba je všade tam, kde sa ju rozhodneme začuť. Zvuky by som dodnes delil na tóny a hluky. Lenže ja som mal šťastie, poznal som Daniela Mateja a bol som pri tom, keď sa zrodilo jeho VENI ensemble. Je dobré, že sa „ensemble“ zmenilo na „academy“. Od VENI sa totiž naozaj dá učiť a ja som sa naučil veľa. VENI mi otvorilo uši, aby som nimi uvidel, čo je očiam neviditeľné. Farbu lomozu, búchania či dychu. Farby nebadanej hudby napĺňajúce mesto od rána do večera. Naučil som sa počúvať nielen hudbu lesov, ale i hudbu trolejbusov, vlakov, autostrád či výrobných hál. A nadovšetko som sa naučil počuť ticho. Prostredníctvom alchýmie súčasnej hudby som objavil priezračnú hĺbku meditácie.
.počúvam
Ako druhé mi napadá slovo radosť.
Áno, zvukový záznam, ktorý počúvam, je nepochybne záznamom radosti. Aby nedošlo k omylu, dvojcédečko nie je zbierkou optimistických melódií. Hovorím o radosti tých, čo hrajú. Radosti rúk, dychu pulzu, tanca gest, ktoré uvádzajú do pohybu krehkú mašinériu hudby. Radosť spoluúčasti, objavovania a tvorenia. Keď som na Pohode videl, ako sa veľký ansámbel VENI ACADEMY necháva unášať pulzujúcim vlnením Rileyho skladby In C, mal som nutkanie opustiť hľadisko, nebadane sa votrieť medzi muzikantov, a nebyť „pred“ ale „v “. Nie pred „radosťou“ ale v „radosti“.
.čítam
Ako tretie mi napadá slovo otvorenosť.
Album obsahuje skladby (v rôznej miere) „otvorených partitúr“. Kým klasickú partitúru interpret číta, snaží sa byť čo najvernejšie ústami skladateľa, ktorý cez jeho nástroj znova prevravel, otvorenú partitúru interpret nielen číta, no do čítaného vdychuje svoje vlastné hlásky. Skladateľ interpretovi odovzdal skladbu takrečeno v štádiu zrodu. Naznačený poriadok sa stretá s kolektívnym tancom improvizácie. Otvorená partitúra sa mi javí ako výstižný symbol kozmickej reality, v ktorej každý žijeme svoj neopakovateľný príbeh. Pár nemenných zákonov a sloboda, náhoda, hľadanie – improvizácia. Čosi je dané autorom veľkej hudby, zvyšok je otvorený hľadaniu a tvorivosti všetkých, ktorí sa na hudbe sveta svojím hlasom zúčastňujú. Otvorená partitúra Veľkého tresku. Otvorená partitúra evolúcie života. Otvorená partitúra dejín ľudstva. Otvorená partitúra našich individuálnych životov.
.vypočul som
Nakoniec mi napadá slovo spektrum.
Dramaturgia cédečiek je veľmi pestrá. Znejú tu vedľa seba skladby svetových klasikov aj diela strednej a mladej generácie slovenských autorov. Ako dúha. Jediné svetlo sa triešti na clone tisícich kvapiek a mení sa na oblúk celého spektra farieb. Prvé CD je triptychom.
Ako na stredovekom oltári tu oproti sebe stoja skladby troch skladateľov: Andriessen, Riley, Burlas. Niečo ich spája, niečo rozdeľuje, v niečom spolu súhlasia v niečom si protirečia. Spája ich pulzácia, z ktorej architektúra každej z troch skladieb vyrastá. Rozdeľuje ich spôsob, akým na realitu moderného sveta odpovedajú. V strede je Rileyho kultová In C. Mohla by byť zvukovým logom VENI. Počúval som ju už v toľkých verziách. V rockovej zostave znela ako túrovanie motoriek rôznych kubatúr. V podaní VENI ACADEMY je podobná priezračnému moru meditujúcej mysle. Pulzácia Rileyho je láskavá a hravá, pulzácia druhých dvoch skladieb je útočná a neústupná. Andriessenova Workers Union znie ako pochod rozhnevaných strojov. Fabrika sa vzbúrila sama proti sebe. Riley a Andriessen odpovedajú na ten istý problém, problém industriálneho sveta, podriadeného diktatúre produkcie a spotreby. Zatiaľ čo Riley sa k tomu svetu obracia chrbtom, aby kontemploval, Andriessen mu vzdorovito nastavuje rozhnevanú tvár. Burlas predstavuje tretí prístup. Skladba 7-th Day Record tiež pripomína vojenský pochod. Odohráva sa v nej boj, ktorý vás ani na chvíľu nenechá vydýchnuť. Burlasov boj je však obrátený dovnútra. Znova a znova v sebe útočí na nedobytnú pevnosť, intenzita sa stupňuje do krajnosti, no prielom nenastane. Je to bezmocná naliehavosť toho, kto vie, že nikdy nezvíťazí.
Druhé CD je obrazárňou.
Obsahuje väčší počet malých skíc a kratších skladieb. Sú tu dnes už legendárne grafické partitúry Milana Adamčiaka a Earle Browna. Grafický náčrt interpreti premieňajú na zvukové obrazy. Body, čiary či plochy menia skupenstvo a premietajú sa do časového pásma hudby. Danielove Matejove Structures, Pages (...and Improvisations) predstavujú v „obrazárni“ najviac otvorenú formu. Hudba je tu najbližšie voľnej improvizácii. Tanec spoločne nachádzanej emócie je však po celý čas riadený skladateľom, ktorý si v tomto prípade za hlavný nástroj komponovania zvolil dirigovanie. Pevnejšie kompozičné štruktúry majú skladby Mariána Lejavu a Františka Chaloupku. Lejavova deadline: aria Op. 17 zaznieva na pozadí neúčastného akustického šelestu. Aj ten najobyčajnejší život si v sebe po celý čas nesie drámu bezmocného vzdorovania koncu. Pomalé sláky prerastajú do clivej majestátnej melódie. Emócia túžby smerujúcej vpred i emócia hrôzy z neodvratného konca na seba narážajú, no v hĺbke hudby nachádzajú jednotu a v nej zmierenie. The Book of Sand Františka Chaloupku našu prehliadku „obrazárne“ uzatvára. Hudba piesku, jeho rozdrobenosť, jeho stálosť, i jeho nestálosť – piesok vo vetre je stále ten istý, a predsa ustavične mení tvar. Rozdrobenosť a neprestajná zmena, ktorá hľadá jednotu.
Prvé CD VENI ACADEMY je podujatím, ktoré sa podarilo. Na záver treba dodať, že kvalitu vytušíme už v okamihu, keď CD držíme v rukách. O jeho grafickú podobu sa postaral Martin Kolčak. Jeho striedma estetika dizajnom primerane naznačuje to, čo nás pri počúvaní naozaj čaká.
Autor je básnik, výtvarník a kazateľ.
VENI ACADEMY: Rolling Tones / In Zarter Bewegung, ISCM, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.