Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osamotení

.františek Mikloško .časopis .profil

Pred pár dňami sme si pripomenuli výročie komunistického prevratu. Pri tejto príležitosti prinášame portrét Antona Srholca, bývalého politického väzňa z Jáchymova, ktorý už dve desaťročia venuje svoj život ľuďom bez domova.

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929. Keď mal 21 rokov, zatkla ho pohraničná stráž pri nevydarenom úteku do Rakúska a odsúdili ho na 12 rokov väzenia. Po desiatich rokoch väzenia sa vrátil na slobodu. Keď mal 41 rokov, pápež Pavol VI. mu v Ríme splnil sen, pre ktorý utekal za hranice a vysvätil ho za kňaza. Keď mal takmer 61 rokov, padol v Československu komunizmus a prišla sloboda. Keď nebol vo väzení, pracoval väčšinou ako robotník. V 70. a 80. rokoch bol síce v pastorácii, ale stále prekladaný z miesta na miesto, až v roku 1985 mu nakoniec odobrali súhlas na výkon kňazskej služby. Po roku 1989 mu takisto nebolo umožnené ísť do stálej kňažskej služby, a tak sa v roku 1992 začal venovať službe bezdomovcom, čo robí dodnes. Za tých 85 rokov života zažil Anton Srholec málo slávy a pohodlia. Jeho celoživotný majetok sú dvojizbový byt, auto a úsmev na tvári. V čom má korene tento jeho úsmev?
Anton Srholec je rodený Skaličan. Táto časť Záhoria dala Slovensku mnohých velikánov. Sú to tvrdohlaví Slováci, ovplyvnení kultúrou Moravy i neďalekého Rakúska. Ich humor, nárečie, spev, dobré vínko, zbožnosť im dali do vienka radostný optimizmus a hrdosť. Anton Srholec je celý život slobodným človekom. Jeho sloboda mu prináša radosť zo života. Tá túžba po slobode ho hnala odísť za hranice a tam verejne pôsobiť, poháňala ho učiť sa vo väzení cudzie jazyky a potom stále, celý život sa vzdelávať. Spomínam si na jeden telefonický rozhovor, ktorý za komunizmu dal Dominik Tatarka rozhlasovej stanici Hlas Ameriky. Hovoril v ňom: „Prečo si ja nemôžem prečítať cudzie noviny, prečo si nemôžem pokojne prečítať, ako rozmýšľajú iní ľudia...?!“ Anton Srholec túto slobodu postavil v živote vyššie, ako prispôsobiť sa a byť užitočný v skrytosti. Keď po roku 1968 pôsobil ako kaplán v bratislavskom Blumentáli, jeho kázne strhávali celú kresťanskú obec v tomto meste. Potom ho prekladali z jedného miesta na druhé, ale on slobodne prijímal aj na vidieku návštevy, ktoré ho stále navštevovali. V roku 1985 bol farárom vo Vysokej pri Morave. Prišiel Velehrad a dnes už slávna púť z príležitosti smrti sv. Metoda a v noci zo soboty na nedeľu, na lúke pri miestnom cintoríne, otec Anton v sprievode Lendačanov viedol celonočný program stoviek mladých ľudí, ktorí po 37 rokoch komunizmu v Československu skandovali na slávu pápeža a cirkvi. A keď sa na druhý deň komunistická garnitúra nedostala pred hlavnou omšou k slovu, ortieľ aj nad Srholcom bol už jasný: znovu odobratý štátny súhlas na verejnú činnosť. Ďalej pracoval ako robotník a neskôr vypomáhal v Blumentálskom kostole. Dňa 10. decembra 1988, v roku, keď bola celoštátna podpisovka veriacich, Sviečková manifestácia, mohutné púte po celom Slovensku a v auguste záver Mariánskeho roku v Nitre, sme ho požiadali ako duchovného bez súhlasu, či by večer neodslúžil v Blumentáli omšu za ľudské práva. A tak v tento deň v preplnenom blumentálskom kostole, kde na jedného veriaceho človeka stál „jeden príslušník ŠtB“, sme boli účastní aj na tejto udalosti. Toto presvedčenie o nevyhnutnosti slobody aj pre život v cirkvi je zrejme dôvodom, prečo paradoxne v čase slobody nebol zaradený do žiadnej oficiálnej kňažskej služby. Je to tak trochu daň za túto jeho charizmu a presvedčenie. Anton Srholec sa vyjadruje verejne a slobodne aj k otázkam, na ktoré má katolícka cirkev niekedy iný názor. A tak ho radšej predstavení v cirkvi nechávajú osamoteného, ako by mali zaňho prevziať názorovú zodpovednosť. Ak by sa Anton Srholec mal vzdať svojej slobody otvorene rozprávať svoj názor, už by to nebol on. Ale všetko človek možno nemôže mať.
Anton Srholec bude mať onedlho 85 rokov. Kdekoľvek a kedykoľvek verejne vystúpi, všetci ho s veľkým záujmom počúvajú. Hovorí to, čo prežil a premyslel. Jeho život sa čím ďalej, tým viac stáva symbolom a vyjadrením cesty Slovenska, od dvoch totalít v 20. storočí až po prvé desaťročia vytúženej slobody. Jeho život prináša pre každého človeka „konfrontáciu“ s jeho názormi a postojmi v cirkvi i spoločnosti. Nemusíme so všetkým súhlasiť, ale Anton Srholec podáva veci tak, že sa k nim nemožno nevyjadriť. Je šťastím mať takéhoto človeka medzi sebou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite