V skutočnosti je na Slovensku pod pokrievkou tradičných a pritom hororovo nefunkčných rodín podľa najnovších štatistík týraných, bitých či inak zanedbávaných detí, až dvadsať percent! To je alarmujúca skutočnosť tu a teraz, nie fiktívne sobáše akýchsi neznámych úchylov. Vďaka ľuďom z občianskeho združenia Náruč, pre pomoc týraným deťom, viem dosť o tom, čo sú takí tyranskí rodičia schopní robiť aj úplne malým bábätkám a priznám sa, že ma občas chytí des, keď si na to spomeniem pri pohľade na svojho bezbranného, štvormesačného syna. Sú nielen tyranskí otcovia, ale aj sadistické, tyranské matky. A potom sú tu úplne psychicky zdravé, stabilné, homosexuálne páry a spoločnosť si bude musieť na ne zvyknúť. Poznám dlhé roky dva také páry. Jeden mužský, jeden ženský. Naozaj by som ani okom nemihla, keby som ležala opustená na smrteľnej posteli, či vlastné dieťa zverím do opatery im, alebo ho dám do štátneho ústavu Slovenskej republiky. Netvrdím, že treba rýchlo zavádzať adopcie pre homosexuálov! Vôbec nie. Len to, že všetky tieto debaty sú hlúpo akademické, kým nepríde na konkrétne ľudské bytosti. Keby bol náš štát spoľahlivým strážcom a opatrovateľom detí, debaty o homosexuálnych adopciách by sme viesť mohli. Ale teraz?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.