Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Biznis Viktora Janukovyča

.dmitrij Gnap .časopis .klub

V detstve sa nehrával v piesku, nemával cukrovú vatu a pekné hračky, za to poznal utrpenie a ľudské trápenie. Po smrti matky sa jeho otec znovu oženil, ale s macochou nevychádzal dobre a žil s babkou v malej komôrke v odľahlej časti domu.

Aspoň tak to o Janukovyčovi napísali v jednom z ukrajinských médií na samom začiatku jeho politickej kariéry. Teraz má prezident všetko. Namiesto biedy prepych, miesto samoty veľkú Rodinu, ktorá kontroluje hlavné finančné toky štátu.
V roku 2005, po víťazstve Oranžovej revolúcie, Janukovyča odstavili. Zavrhnutý spolubojovníkmi  prišiel o všetku finančnú podporu, pretože ukrajinskí oligarchovia sa v snahe udržať si biznis usilovali dohodnúť s novým prezidentom Juščenkom.  Janukovyč si asi však zradu zapamätal a keď v roku 2010 prišiel opäť k moci, bol už rozhodnutý, že v budúcnosti už nechce od nikoho závisieť. Cieľ dosiahol za štyri roky – mal moc, tak jednoducho zarábal miliardy na štátnych objednávkach. Uhoľný a banský priemysel Ukrajiny dostáva každoročne zo štátneho rozpočtu dotácie vo výške 14 miliárd hrivien (vyše miliardy eur, pozn. prekl.). Za tieto peniaze nakupujú štátne uhoľné podniky ťažobnú banskú techniku, obnovujú  poruby a obohacujú uhlie. Keďže Janukovyč pochádza z baníckeho kraja, dobre vie, ako možno na ťažbe uhlia zarobiť. Na oficiálnej stránke prezidenta Ukrajiny doteraz visí časť prejavu jeho predchodcu Viktora Juščenka, ktorý v roku 2005 nariadil, aby sa skoncovalo s korupciou v banskom a uhoľnom priemysle. Podľa neho pri štátnych objednávkach v ukrajinskom uhoľnom priemysle ukradli každú druhú hrivnu. „Každý rok prídeme o päť miliárd, päť miliárd premrháme, pretože naše uhoľné kombajny, vyrábané na Ukrajine,  pri nákupe ktorých nemáme na výber, sú dvojnásobne drahšie ako kombajny Siemens,“ rozhorčoval sa vtedy prezident Juščenko. Ale pravda je, že ani za prezidentovania Juščenka zneužívania štátnych objednávok v uhoľnom priemysle nijako neubudlo. Po nástupe Janukovyča sa však veľká časť prostriedkov štátnych financií – na rozdiel od predchádzajúceho stavu  –   ocitla v rukách dvoch osôb. Jedna z nich  –  Rinat Achmetov  –  bola najbohatším človekom  na Ukrajine. Lenže v poradí druhým kráľom ukrajinských uhoľných výberových konaní sa stal Alexander Janukovyč – starší syn prezidenta, ktorý v poslednom roku odsunul Achmetova na druhú koľaj.
Spoločnosť Vostokuglmaš, nenápadná donecká firma so základným kapitálom necelých 100 eur – bola taká schopná, že získala štátne objednávky na dodávanie banského zariadenia za viac ako dve a pol miliardy hrivien. Firma zásobovala šachty všetkým – drôtmi počnúc a raziacimi kombajnmi končiac. Podľa údajov ukrajinského vydania Naši dengi  zakladateľom firmy sprostredkujúcej obchod bol Anatolij Oľmezov. Dlhý čas bol členom vedenia úpravovne uhlia, závodu Kalininskaja. Túto úpravovňu, práve tak ako ďalšie – Krasnaja zvezda, Komsomoľskaja, Uzlovskaja, Ukrajina a Rossija, kontrolujú štruktúry spoločností Alexandra Janukovyča. Až potom, keď sa o nečakaného šťastlivca v štátnych tendroch začali zaujímať novinári,  spoločnosť Vostokuglemaš zlikvidovali. Na jej miesto nastúpili nové obchodné štruktúry, ktorých nitky opäť vedú k staršiemu synovi ukrajinského prezidenta.
Napríklad dve donecké firmy, spoločnosti s ručením obmedzeným Consulting kapital a Ukrvostoksnabženie dostali štátne objednávky pre bane vo výške presahujúcej osem miliárd hrivien. Za túto sumu sú povinné dodávať palivo zo štátom kontrolovaných baní do štátom kontrolovaných tepelných elektrární. Prečo má byť vo vzťahu medzi úpravovňami uhlia a tepelnými elektrárňami sprostredkovateľ?  Takáto otázka nie je v dnešných ukrajinských pomeroch namieste.
„Vieš na čo sú dobré banské tendre?“ spýtal sa autora týchto riadkov riaditeľ jednej z doneckých šácht. „Keď zakopeš pod zem hocikoľko peňazí, nikto nedokáže preveriť, koľko ich v skutočnosti bolo.“  Najmä ak na čele generálnej prokuratúry stojí dávny priateľ prezidenta Viktor Pšonka.

.hra o bank
Keď sa darí zarábať miliardy v obstarávaniach v uhoľnom priemysle, prečo nevyskúšať rovnaký model aj v iných odvetviach. Časopis Forbes Ukrajina zostavil rebríček šampiónov v tendroch. Podľa neho štruktúry Alexandra Janukovyča v posledných dvoch rokoch získali od štátu vo výberových konaniach 62,5 miliardy hrivien. Nešlo iba o tendre v uhoľnom priemysle, ale aj v stavebníctve, energetike a v železničnej doprave.
Keďže do korporácie prezidentovho syna sa peniaze len tak valia, vkladá ich do vlastných bánk (Všeukrajinská banka rozvoja a Ukrbiznesbank) a do nehnuteľností. V rodnom Donecku Janukovyč mladší nastaval nevľúdne biznis centrá ako v Chicagu v gangsterskej ére. Banka rastie neuveriteľným tempom – začiatkom minulého roka jej aktíva vzrástli o 750 percent, objemy úverov pre právnické osoby sa zväčšili viac ako šesťnásobne a vklady na účtoch právnických osôb stúpli 129-násobne.
Samozrejme, mnohé inštitúcie sa stávajú klientmi banky preto, že jednoducho nemajú na výber. Ukrajinskí daňoví kontrolóri, súdy, polícia – všetci museli previesť výplaty do banky Janukovyča juniora. Kto by potom uveril bájke, že obchodné úspechy skromného doneckého stomatológa, ktorý sa stal vynikajúcim podnikateľom, nijako nesúvisia s vplyvom jeho otca? Janukovyčov syn všetkým skeptikom odpovedá: „Spomeňte si na povesť o Iľjovi Muromcovi, ktorý dlhé roky ležal na peci a potom začal rázne konať, lenže ja nie som Iľja Muromec a to, čo sme dosiahli je výsledok trpezlivej usilovnej práce, je za tým um a tímový úspech.“

.veža pre Janukovyča a Filipenka
Vyzerá to tak, že um Janukovyčovho tímu je naďalej nasmerovaný na vytváranie nových schém získavania prostriedkov zo štátneho rozpočtu. V roku 2011 otriasol Ukrajinou obrovský korupčný škandál. Noviny Zerkalo nedeli  vyvolali senzáciu informáciou, že štátna spoločnosť Černomorneftegaz kúpila cez sprostredkovateľskú britskú firmu vrtnú plošinu za 400 miliónov dolárov. Ak by ju kupovala priamo od singapurského výrobcu,  stála by 250 miliónov. Predaj sa uskutočnil cez pochybnú britskú spoločnosť Higway Investment Processing LLP za ktorou – ako sa ukázalo – stáli dvaja občania Lotyšska Erik Vanageľs a Stan Gorin. Novinári zistili, že prvý bol bezdomovec  v Rige, druhý obyčajný poisťovací agent, ktorý tvrdil, že jeho podpis na britských dokumentoch sfalšovali.
Tento príbeh sa preslávil ako „Veža Bojko“ podľa priezviska ministra energetiky Jurija Bojku, ktorý ten škandálny obchod posvätil. Koniec koncov, v priebehu ďalšieho pátrania novinárov po prípadoch korupcie v ukrajinských štátnych nákupoch a objednávkach sa ukázala oprávnenosť domnienky, že  podobnú obchodnú operáciu by sotva mohol minister Jurij Bojko schváliť bez dovolenia a účasti Viktora Janukovyča. Britskú spoločnosť založili dve offshore spoločnosti – Ireland and Overseas Acquisitions Limited a Milltown Corporate Services Limited v Belize. Práve tieto dve firmy registrovali tisíce iných spoločností, ktoré využívajú na pochybné obchody na celom svete mexickí narkobaróni či ázijské triády.
V ukrajinskom prípade však vidno rukopis jedného objednávateľa. Vyššie spomenuté spoločnosti figurujú aj ako vlastníci inej britskej firmy – Bincroft LLP, ktorá zasa založila ukrajinskú spoločnosť s ručením obmedzeným Gazenergolizing. Známa je tým, že dostala v tendroch štátne objednávky približne za 3 miliardy hrivien práve v banskom priemysle. Pravda, až teraz sa skutoční vlastníci firmy začali skrývať za pochybné spoločnosti z daňových rajov, no dovtedy, kým nevyšli najavo škandály okolo tendrov zakladateľom spoločnosti Gaznenergolizing, mala Oledo Associated S.A. na britských Panenských ostrovoch solídnu povesť. Ako vyplýva z oficiálnych zdrojov Americkej komisie pre burzy a cenné papiere, majiteľom Oledo je donecký podnikateľ Igor Filipčenko. Médiá ho označujú ako partnera a manažéra poslanca ukrajinského parlamentu za vládnu stranu Jurija Ivanjuščenka alias Jura Enakijevskij, podľa neoficiálnych informácií obchodného mentora Alexandra Janukovyča. Počas prezidentského obdobia Viktora Janukovyča sa Ivanjuščenko a Filipčenko stali sivými eminenciami ukrajinských štátnych objednávok. Zdravotníctvo, banský priemysel, poľnohospodárstvo, železnice – iba tie firmy, ktoré mali napojenie na Filipčenka,  priam buldozérovo zhrabávali desiatky víťazstiev v tendroch v celkovej sume minimálne 15 miliárd hrivien.
Nehanebné delenie štátneho rozpočtu možno ilustrovať na príklade tendra na dodávky banského ťažobného vybavenia pre štátny podnik Torezantracit. Zúčastnili sa na ňom dve spoločnosti – už menovaný Gazenergolizing a s ňou previazaná firma Ukrroslizing. Škandálnosť tohto nákupu nespočíva iba v predstieraní konkurenčného boja. Oficiálnym predstaviteľom firmy Ukrroslizing v tendre na sumu 65 miliónov hrivien nebol totiž riaditeľ, ba ani zástupca riaditeľa spoločnosti, ale jeho šofér A. Marčenko!
Starí známi v škandále s ťažobnou vrtnou morskou vežou s väzbou na daňové raje sa objavili aj v inej spoločnosti, previazanej na Filipčenka. Dlhý čas totiž vlastnili britský Darton Management LLP – zakladajúcu firmu, obchodujúcu s obilím Chleb Invest Stroj, s. r. o. Túto sprostredkovateľskú firmu uviedol na trh s obilím ukrajinský minister poľnohospodárstva a zároveň starý priateľ Viktora Janukovyča Nikolaj Prisniažniuk. Chleb Ivest Stroj sa teda vládnym rozhodnutím stal monopolným podnikom v obchode so všetkou ukrajinskou pšenicou a okrem toho dostal takmer 5 miliárd hrivien zo štátneho rozpočtu na kúpu obilia do štátneho Agrárneho fondu. Na čele tejto pochybnej firmy stál osobne Igor Filipčenko. A britský zakladateľ spoločnosti – Darton Management LLP – mal dvoch vlastníkov z Belize, ktorých sme už spomínali – Ireland Overseas a Milltown Corp. No po tom, čo sa aféra na trhu s obilím prevalila, sa obe firmy so škandálnou povesťou ocitli na smetisku. Nahradili ich firmy s ešte horšou povesťou – seychelské Intrahold A. G. a Monohold A. G.

.vrtuľníky nadovšetko
Príznačné je, že dve staré a dve nové firmy z daňových rajov zažiarili aj v ďalšej štruktúre, ktorá má blízko k Janukovyčovi. Je to britská Fineroad Bussines LLP. Ako uviedla Ukrajinská pravda, práve tejto spoločnosti patrí jeden z najprestížnejších objektov v centre Kyjeva, takzvaný heliport Janukovyča, výškové biznis centrum s pristávacou plochou na streche. Pozemok vyčlenilo mesto pre potreby prezidenta Ukrajiny – aby garant Ústavy presadal z auta do vrtuľníka a nespôsoboval tisícom Kyjevčanov problémy so zápchami. Ale keďže Janukovyč sa panicky obáva zostrelenia vo vzduchu, naďalej sa do práce presúva po meste v kolóne. Novostavbu podnikateľského centra s pristávacou plochou pre vrtuľníky asi prevzali „pod kontrolu“ rôzne firmy tzv. Rodiny – a tak sa budova s jediným letiskom v strede metropoly Kyjeva ocitla aj v škandáloch okolo mnohomiliónových korupčných súm. A  do nich sú opäť zapletené firmy z daňových rajov. Tak napríklad vlastníkom komplexu je ukrajinská s. r. o. Amadeus K, ktorá má – ako inak – britského zakladateľa  Fineroad Bussines LLP. A tú nevytvoril nikto iný ako nám už známe firmy z Belize – Ireland Overseas a Milltoen Corp. Pravda, aj teraz, len čo sa o tieto firmy začali zaujímať novinári, vystriedali ich seychelské firmy Intrahold a Monohold už podľa vyskúšanej schémy.
Janukovyč starší nedôveruje starým oligarchom a nevyhnutne potrebuje nových ľudí, ktorí by kontrolovali veľké množstvo finančných operácií. Kde však nabrať toľko šikovných, verných a oddaných? „Nájdi mi toho, kto vie, kto je hladný a kto je bezcitný – ak potrebuješ priateľa, kúp si psa,“ znie ponaučenie Michaela Douglasa alias Gordona Gekka vo filme Wall Street.
A hľa! Ako čert spoza dverí sa znenazdajky vynoril človek bez minulosti, bez groša, bez postavenia. Sergej Kurčenko, bezvýznamný charkovský manažér, sa odrazu stal jedným z najväčších hráčov na energetickom trhu Ukrajiny. Jeho skupina GazUkrajina 2009 je pestrý konglomerát právnických osôb, ktorý sa pasie na najžírnejších poliach energetiky. Iba za prvý rok činnosti získali zo štátneho rozpočtu približne dve miliardy hrivien. Povesti o tom, že za Kurčenkom stoja členovia tzv. Rodiny Janukovyča sa čoraz viac potvrdzujú. Poslanec ukrajinského parlamentu Jurij Sirotjuk v oficiálnej žiadosti generálnemu prokurátorovi Ukrajiny uviedol, že štruktúry firiem Kurčenku sa zaoberajú nelegálnym obchodom s ropnými produktmi a machináciami s DPH. Palivo akoby prechádzalo zo štátu do štátu, čo nepodlieha  povinnosti platenia daní z pridanej hodnoty. V skutočnosti ho však na fiktívnej medzinárodnej trase od jednej hranice k druhej rozpredávali na čerpacích staniciach na území Ukrajiny. Podľa prepočtu poslanca takýmto spôsobom štátny rozpočet na daňovom úniku prišiel o 1,5 milióna hrivien.
Okrem toho Kurčenkove spoločnosti takmer ovládli celý trh so skvapalneným plynom. Na špecializovaných aukciách skupovali túto komoditu za tzv. sociálne ceny, to znamená za ceny  plynu na plnenie plynových fliaš pre domácnosti –teda za dvetisíc hrivien za tonu. Vzápätí ho predávali za jedenásťtisíc hrivien za tonu, ale už ako palivo pre autá na plynový pohon. Takýmto spôsobom skúpili 80 percent celého skvapalneného plynu na Ukrajine. Prvý podpredseda vlády Arbuzov (ktorý sa stal po nedávnej demisii Aznarova výkonným predsedom ukrajinskej vlády, pozn. prekl.) a minister pre dane a odvody Klimenko patria k ľuďom z blízkeho okruhu prezidentovho syna. Obaja teda nielenže nemohli nevedieť o celej schéme, ktorú Kurčenko používa, ale  museli mu v tom aktívne pomáhať.
Novinári časopisu Forbes Ukrajina začali biť na poplach ako prví. Ich zistenia zaujali všetkých, ktorí sa zaoberajú korupciou na Ukrajine. A Kurčenko musel reagovať: Ukrajinský Mediaholding, ktorý o. i. vydáva Forbes Ukrajina, kúpila Kurčenkova skupina za zverejnených 365 miliónov dolárov. Pravda, viaceré zdroje uvádzajú, že reálna suma  mohla byť oveľa nižšia po tom, čo sa srdečne pozhovárali predstavitelia daňového úradu s bývalým vlastníkom holdingu.
Kurčenkov holding prekypuje peniazmi. Jeho konglomerát najnovšie premenovali na VETEK – Vostočno Evropejskaja toplivo energetičeskaja kompania. Rafinéria v Odese, charkovský futbalový klub Metallist, Brokbiznisbank –  Kurčenkova skupina  skupuje všetko, čo má cenu a čo môže priniesť zisk.

.prepáčte! Trpezlivosť sa skončila!
Transparent s týmto nápisom visí na jednej z hlavných barikád kyjevského Majdanu. Protestujúci hovoria, že ho urobili a zavesili kyjevskí podnikatelia. Aj bez novinárov vedia dosť, aby si mohli urobiť názor. Vymáhanie, nedobrovoľná likvidácia firiem, svojvôľa úradníkov a bezpečnostných zložiek – tomu musia každodenne čeliť všetci podnikatelia na Ukrajine, ktorí nepatria do tzv. prezidentskej Rodiny a neslúžia jej záujmom. Takže Viktor Janukovyč vlastne ani nemôže pochopiť, že ľudia vychádzajú do ulíc proti nemu a nie kvôli tomu, že by im za to platili.

Dmitrij Gnap/
Narodil sa v roku 1977 v Donecku. Po skončení vysokoškolského štúdia v Kyjeve na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka pôsobil v rôznych  ukrajinských médiách. Spolupracuje s Ukrajinskou Pravdou, pôsobí v televíznej stanici Hromadské TV, prednáša  a vedie semináre pre novinárov, osobitne na tému investigatívnej žurnalistiky. Venuje sa témam korupcie. Je zakladateľom Medzinárodného centra na sledovanie korupcie a organizovaného zločinu, ktoré dostalo zahraničný grant vo výške 20 000 dolárov. Provládne média ho preto označili za špióna Západu, ktorý sa na objednávku zaoberá článkami, diskreditujúcimi prezidenta a jeho okolie. Publikovaný text vyšiel v ruských novinách Nová gazeta.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite