Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová vyhrala obrovský slalom Svetového pohára v Jasnej a znovu je v súboji o Veľký krištálový glóbus

Revolucionári z Majdanu

.časopis .týždeň vo svete

Medzi povstalcami na barikádach nájdeme lekára, predavačku, tesára, esbéeskára, vojnového veterána, ortodoxného kňaza alebo tvár protestov Andreja Parubija.

Mladý Ukrajinec s plamenným prejavom Andrej Parubij (41) je veliteľom Sebaobrany na Majdane v Kyjeve. Kľúčová postava revolúcie má pozoruhodný životný príbeh.
Kedysi to bol najmladší člen parlamentu, jeden zo zakladateľov sociálno-národnej strany Ukrajiny a jeden z terénnych veliteľov Oranžovej revolúcie, keď prišiel k moci po autoritárskych vládcoch prezident Viktor Juščenko. Počas súčasného dramatického diania v krajine nadobudol nepríliš lichotivú prezývku „terorista“, a to doslova za plamenný protest počas ratifikácie Charkovských zmlúv v ukrajinskom parlamente. Súčasne však treba dodať, že Parubij nie je v skutočnosti terorista a živel, ktorý by vyhľadával iba násilie a ozbrojenú konfrontáciu.

.od Oranžovej revolúcie k Majdanu
Parubij sa narodil v januári 1971 v mestečku Červonograd v Ľvovskej oblasti. Už ako 17-ročný bol na čele nacionalistickej mládežníckej organizácie Dedičstvo. Ešte za čias Sovietskeho zväzu zohral aktívnu úlohu v národnooslobodzovacom hnutí, v tom čase sa podieľal na organizácii prvých občianskych hliadok. Už o rok neskôr ho prvýkrát zatkli v súvislosti s organizovaním nepovoleného zhromaždenia. V roku 1990 bol Parubij zvolený v prvom volebnom období do regionálnej rady západoukrajinskej metropoly Ľvov, pričom v tej dobe sa stal najmladším poslancom na Ukrajine.
Kľúčová je, pochopiteľne, jeho politická činnosť, ktorá ho napokon vyniesla až na post jedného z lídrov občianskej revolty na kyjevskom Majdane. V roku 1991, spoločne so skupinou podobne zmýšľajúcich druhov, sa podieľa na vytvorení novej politickej strany – SNOU. Išlo o zorganizovanie zástupcov mladšej generácie ľvovských politikov, z ktorých väčšina patrila k takzvanej Stráži hnutia, teda štruktúre, zaoberajúcej sa zaistením verejného poriadku v priebehu mítingov v Ľvove na konci 80. rokov. Z rovnakého „podhubia“ pochádzal Jurij Krivoručko či Jaroslav Andruškiv, v strane sa objavil aj jeden z dnešných lídrov opozície Oleh Tiahnybok. Parubij do strany vstúpil ako líder občianskeho združenia Dedičstvo.
V priebehu doby sa ukázalo, že mladé a horúce hlavy sú oveľa radikálnejšie než staršia generácia nacionalistov-dôchodcov. Ich ideálmi boli predstavitelia nacionalistického hnutia z 20. storočia: Doncov, Šuhevič, Stetsko, no najmä Bandera. Rozbehli projekt, ktorý sa celkom otvorene hlásil k ideológii z 30. rokov. Išlo o Sociálno národnú stranu Ukrajiny (SNPU). Strana svoje stanovy predložila na schválenie ministerstvu spravodlivosti, ktoré ju však odmietlo registrovať. Dôvod? Množstvo bodov bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi, niektoré dokonca úradníci označili priamo ako „hlúpe“. Za taký napríklad považovali konštatovanie zo stanov, podľa ktorého je príčinou všetkých neduhov ukrajinského ľudu a jeho hlavným nepriateľom Rusko. Proces schvaľovania stanov a programu SNPU trval štyri roky, v roku 1995 bol úspešne ukončený.
Parubij sa postupne vyprofiloval ako zástupca silových riešení nezhôd s ideologickými odporcami. Začiatok 90. rokov je vrcholom konfrontácie medzi rôznymi frakciami študentského bratstva v Ľvove; najmä medzi Národnou univerzitou Ivana Franka, kde mali navrch „pravičiari“ a Študentským bratstvom na Polytechnickej unverzite, kde dominovalo liberálne cítenie. V roku 1993 dokonca skupina pravicových aktivistov a priaznivcov SNPU, kam patril medzi vodcov aj Parubij, vykonala násilnú okupáciu kancelárie Študentského bratstva Polytechnickej univerzity. Oponentov nešetrili, mnohí skončili so zraneniami v nemocnici. Paralelne s pôsobením v SNPU Parubij rozvíja štruktúry organizácie nazvanej Vlastenec Ukrajiny, čo je iba náhrada za bývalý sovietsky DOSAAF, čosi ako československý Zväzarm, ale s výrazným nacionalistickým zameraním.

.s flexibrúskou v ruke
Nová dekáda mu priniesla nové výzvy. V roku 2002 sa Parubij stal opäť poslancom krajského parlamentu, pričom sa stáva aj tretím podpredsedom krajskej rady Michaela Sendaka. Toto povýšenie sa nepáčilo jeho kolegom z SNPU, ktorí spochybnili zákonnosť vymenovania a dali vec na súd. Tým sa však nič nevyriešilo, akurát Parubij sa médiám posťažoval, že podnikanie jeho rodičov sa ocitlo pod silným tlakom daňovej kontroly, ktorej zhodou okolností šéfoval brat vodcu SNPU Sergej Medvedčuk. V tom čase už Parubij široko propagoval a presadzoval vybudovanie pomníka Stepana Banderu v Ľvove.
Jeho aktívna účasť počas Oranžovej revolúcie už bola spomínaná, Parubij vtedy aktívne bojoval na námestiach, čo ako skúsenosť bohato využíval aj v uplynulých týždňoch počas obrany kyjevského Majdanu. Na vrchole svojej popularity sa rozhodol založiť svoj vlastný politický projekt s názvom Národné spolky Ukrajinského domu. V roku 2005 sa táto organizácia premenila na politickú stranu Ľudová únia Ukrajinci, čo však kolidovalo s veľmi podobnou stranou, ktorú založil okruh spolupracovníkov vtedajšieho prezidenta Viktora Juščenka.
Od roku 2007 je Parubij člen ukrajinského parlamentu. Pochopiteľne, neobišli ho ani škandály. Bol jedným z najaktívnejších „vrhačov“ vajec a dymovníc na kolegov, za čo ho postihlo stíhanie za marenie práce poslancov. Generálna prokuratúra navrhla, aby parlament Parubija zbavil imunity a vydal ho na stíhanie, to sa však nepodarilo. To mu zrejme dodalo odvahu a tak o rok neskôr flexibrúskou začal rezať kovový plot postavený neznámou osobou okolo parlamentu. Ďalší škandál tento politik zorganizoval 22. novembra, teda v začiatkoch dnešných udalostí, keď prišiel na námestie Slobody a dal tam postaviť stan na Deň slobody. Okamžite ho obklúčili policajti a v roztržke mnohí utrpeli zranenia. Aj v súčasných dramatických udalostiach zohráva tento politik jednu z kľúčových úloh.

Andrij Parubij/
Narodil sa 31. januára 1971 v mestečku Červenograd v Ľvovskej oblasti. V spomienkach uvádza, že ako malý chlapec sa rád hrával s cínovými vojačikmi a mal zmysel pre poriadok. Tieto vlastnosti neskôr zužitkoval pre vytvorenie mnohých nacionalistických organizácií a strán. Široko propagoval a podporoval vybudovanie pamätníka Stepana Banderu v Ľvove. V roku 2004 sa aktívnne zapojil a bojoval na námestiach počas Oranžovej revolúcie na podporu prezidenta Viktora Juščenka, s ktorým sa neskôr rozišiel. Neskôr vyvolal už ako poslanec parlamentu zopár provokácií a v nedávnych dňoch patril medzi lídrov bojov na kyjevskom Majdane.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite