Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako politici vypaľujú podnikateľov

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Časté predkladanie návrhov zákonov sa u politika považuje za znak pracovitosti. Lenže, čo ak politici v skutočnosti zneužívajú zákonodarnú iniciatívu na vypaľovanie peňazí od firiem, ktorých sa nové predpisy dotknú? Americký autor Peter Schweizer zverejnil, ako to robia.

Z obdobia prvej ČSR sa dochovala pozoruhodná karikatúra, ktorá vyšla vo vtedajšej komunistickej tlači. Na budove s nápisom „Živnobanka“ sedí bacuľatý chlap s komickými fúzikmi, jemne vytočenými dohora. S úsmevom poťahuje nitkami, na konci ktorých tancujú bábky, znázorňujúce vtedajších vrcholových československých politikov (medzi nimi aj Andreja Hlinku). Poťahovačom nitiek bol v tomto prípade finančník Jaroslav Preiss, vplyvný riaditeľ Živnostenskej banky a jeden z najbohatších mužov medzivojnového Československa...
Táto komunistická karikatúra dobre znázorňuje, ako sme si navykli premýšľať o politikoch: Sú to len zaplatené bábky oligarchov či finančných skupín, ktorých záujmom bezducho otročia. Ak ste mladý perspektívny politik, potrebujete peniaze na kampaň. Môžete dať trebárs dohromady sponzorov spomedzi majetných ľudí, oni vám poskytnú peniaze a vy sa im neskôr, keď získate moc, odvďačíte prihrávaním štátnych zákaziek. Netreba popierať, že podobné veci sa dejú po celom svete. No politici, pokiaľ ide o zbratanie sa veľkého biznisu a veľkej vlády za chrbtom verejnosti, nie sú iba akýmisi pasívnymi prijímateľmi úplatkov. Skôr ide o rovnocenný „politicko-obchodný“ vzťah, do ktorého oligarchovia vnášajú peniaze, kým politici speňažujú svoju rozhodovaciu právomoc a zákonodarnú iniciatívu. A často je dokonca lopta viac na strane politikov. Fungujú ako legálni vyberači výpalného, ktorí korumpujú aj doteraz politikou nedotknuté odvetvia biznisu.

.všetko je legálne
„Je pravda, že peniaze korumpujú politiku, no často prehliadaným problémom je, ako politika korumpuje peniaze,“ píše spolupracovník amerického Hooverovho inštitútu pri Stanfordskej univerzite, Peter Schweizer. Vlani mu vyšla pozoruhodná kniha s názvom Vydieranie a podtitulom: „Ako politici z vás vyťahujú peniaze, kupujú si hlasy a plnia svoje vlastné vrecká.“  Schweizer odhaduje, že politik v USA strávi 30 až 70 percent svojho pracovného času len získavaním peňazí na kampaň. „Fund-raising“ je kľúčový, pretože pri voľbách do Snemovne reprezentantov v deviatich prípadoch z desiatich vyhrávajú kandidáti, ktorí na kampaň minuli najviac peňazí. V prípade Senátu rozhoduje väčší balík na kampaň v ôsmich prípadoch z desiatich.
Samozrejme, časť príspevkov na kampaň tvoria šeky na malé sumy od bežných sympatizantov. No politici si postupne vytvorili sofistikované legálne cestičky, ako dotlačiť súkromné firmy k poskytovaniu štedrých darov na kampaň, ktoré by z vlastnej iniciatívy nikdy neposkytli. Ročne sa len 5 percent z právnych predpisov, pripravovaných v Kongrese, stane skutočne súčasťou právneho poriadku. Podľa Schweizera sa neraz stáva, že zákonodarcovia prídu s návrhom zákona, po ktorého prijatí sa v nejakom odvetví hospodárstva citeľne zmenia pravidlá hry. Firmám v tomto biznise zrazu hrozia finančné škody. Firmy teda prispejú politikovi kampaňovými darmi a on svoj návrh zákona buď stiahne, alebo pozmení tak, že už pre biznis nie je nebezpečný.
V podstate je to podobné, ako keby ste mali obchodík a miestni mafiáni sa ponúknu, že vám dnu nehodia granát, ak im budete platiť výpalné. Iba s tým rozdielom, že politici zastrašujú podnikateľov zákonmi a všetko je legálne. „Nezaznejú žiadne explicitné slovné hrozby, ani netreba urobiť výslovnú ponuku niečoho za niečo,“  píše Schweizer. Politici i biznismeni rozumejú tejto situácii aj bez slov. Ako prezradil autorovi knihy John Hofmeister, bývalý šéf spoločnosti Shell: „Samotné tieto dojednania sa odohrávajú v rámci starostlivo zohraného správania, pri ktorom by vzdialený pozorovateľ nikdy neprišiel na to, čo sa vlastne v skutočnosti odohráva.“

.filmári verzus itéčkári
„Uráža ma, že medzinárodné spoločenstvo toto berie len ako jemné dráždidlo. Je to jasná a rýdza krádež, ktorú treba riešiť,“  rozhorčoval sa v roku 2009 viceprezident Spojených štátov Joe Biden po stretnutí so šéfmi amerického zábavného priemyslu. Mal na mysli internetové pirátstvo, ktoré už dlho veľkým filmovým a nahrávacím spoločnostiam spôsobovalo finančné straty. Ročne vinou  sťahovanej hudby a filmom prichádzali o viac ako 60 miliárd dolárov. Keďže Hollywood podporoval vo voľbách 2008 kandidatúru Baracka Obamu a Joea Bidena, Biely dom sa potreboval zavďačiť.
V roku 2011 vznikali v spolupráci s Kongresom dva zákony s roztomilými skratkami PIPA a SOPA. Problém bol, že veľké IT spoločnosti ako Google, Microsoft, eBay alebo Yahoo v nich videli vážnu hrozbu pre ďalší rozvoj svojho podnikania na internete. Záujmy Hollywoodu a Silicon Valley sa dostali do konfliktu, kým politici vo Washingtone si mädlili ruky, tešiac sa, že podoja dve tučné kravy naraz. Najskôr prišli na rad filmové štúdiá. V apríli 2011 absolvoval Barack Obama sériu spoločenských podujatí v Kalifornii, ktorých účelom bolo zbieranie darov na jeho kampaň. Stretol sa so šéfmi veľkých štúdií a nahrávacích spoločností i s prominentmi ako Steven Spielberg alebo Tom Hanks. Za mesiac vyzbieral 12,4 milióna dolárov.
Na jeseň urobil prezident podobnú šnúru v sídlach veľkých IT spoločností. Kým v prvej polovici roku 2011 prispeli „itéčkari“ na Obamovu kampaň len 1,7 milióna dolárov, v druhom polroku sa ich príspevky zvýšili na 10 miliónov. Na svoje si prišli aj lobisti. V tejto kauze ich bolo zainteresovaných asi 900. Odpor internetových firiem proti pripravovaným zákonom viedla spoločnosť Google, ktorá si najala ako politickú konzultantku právničku, čo pred tým pracovala u viceprezidenta Bidena. V tom čase až 145 rôznych firiem lobovalo za alebo proti zákonu v Snemovni reprezentantov a 157 v Senáte. Do konca roka 2011 obe strany minuli na ovplyvňovanie politiky viac ako 100 miliónov dolárov. Na svoje si prišli demokrati i republikáni.
V lobistických pretekoch medzi Hollywoodom a Silicon Valley sa napokon presadili „itéčkari“. Na začiatku roku 2012 urobil Biely dom náhle otočku vo svojich legislatívnych plánoch. Prezident Obama vraj „nebude podporovať zákony, ktoré obmedzujú slobodu prejavu, zvyšujú riziká v oblasti kyberbezpečnosti alebo podkopávajú dynamiku a inovatívnosť celosvetového internetu.“ Filmové štúdiá boli nahnevané, ich predstavitelia zúrili a vyhrážali sa, že prestanú prispievať na kampaň, no Hollywood už bol z veľkej časti podojený a svoju vyjednávaciu silu stratil.

.obe strany
Podobných historiek je v knihe Petra Schweizera viac. Hoci ide o konzervatívneho autora, tvrdí, že na sofistikovanom legislatívnom vypaľovaní sa podieľajú obidve hlavné americké politické strany, teda demokrati i republikáni. „Kedykoľvek budete počuť republikánov ako vyhlasujú, že sú na strane slobodných trhov, radšej sa uistite, či nejakí ich rodinní príslušníci nie sú platení za pošliapavanie tej slobody,“ píše.
Na zneužívaní zákonodarstva za účelom vypaľovania firiem zarábajú nielen politici, ale aj členovia ich štábov, ktorí zložité právne predpisy píšu a na rozdiel od svojich šéfov, ovládajú aj ich detaily. Dobrým príkladom je 2 319-stranový Dodd-Frankov zákon. V roku 2010 bol prijatý ako rozhodujúci právny predpis, regulujúci Wall Street po finančnej kríze. „Jeho problém? Nikto mu poriadne nerozumie,“  píše Schweizer. Na porovnanie, Glass-Steagelov zákon, ktorý v roku 1933 reagoval reguláciou finančníctva na Veľkú hospodársku krízu, mal len 37 strán. A keď vláda potrebovala rýchlo v roku 2008 požičať problémovým bankám 50 miliárd dolárov, stačilo jej vyplnenie jednoduchej dvojstranovej prihlášky.          
Komplikovanosť, protirečivosť a nepochopiteľnosť právnych regulácií je spôsob, akým politická trieda opäť môže od firiem celkom legálne vypaľovať peniaze. V roku 2011 museli americké spoločnosti vyhovieť 165-tisícom strán federálnych regulácií. Harvardský profesor práva, Alan Dershowitz, odhadol, že každý lekár, právnik, účtovník alebo bankár v USA denne v priemere trikrát porušuje zákon, bez toho, aby o tom čo i len vedel.
Keďže regulovaná firma často ani nevie, či normy nového zákona porušuje, alebo nie, stáva sa pre ňu nevyhnutným najať si na výklad človeka, ktorý zákon pred tým písal. Schweizer uvádza príbehy právnikov, ktorí zákonodarcom Chrisovi Doddovi a Barneymu Frankovi pomáhali písať Dodd-Frankov zákon. Po tom, ako zákon prešiel, opustili Kapitol a zamestnali sa v drahých konzultačných firmách, ktoré radia investičným bankám na Wall Street, čo vlastne podľa zmieneného zákona musia robiť. Asi nie je náhoda, že Dodd-Frankov zákon vo washingtonských kuloároch prezývajú aj „zákon o plnej zamestnanosti lobistov a právnikov“.
Schweizer v závere svojej knihy ponúka niekoľko technických návrhov, ktorými by sa problém legislatívneho vypaľovania biznisu politikmi dal riešiť. Pri čítaní jeho knihy si však čitateľ nemôže odpustiť dve otázky: Nie sú výpalnícke gangy len akýmisi „štátmi v zárodku“? A nie sú štáty len akési etablované výpalnícke gangy, ktoré využívajú možno jemnejšie metódy, ponúkajú popri „ochrane“ širšiu paletu služieb a ktoré sú navyše ovenčené národnou mytológiou?    

Peter Schweizer: Extortion. Houghton Mifflin Harcourt 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite