Slovo Brata Filipa

Nie som politológ, ale vidím to takto: z rôznych táborov odznelo mnoho veľkých slov, ktoré už nevravia nič. Aj ministri zahraničia akoby si tam vylepšovali imidž. Ruský aj americký prezident si rovnako bezvýznamne ako pri Sýrii pretláčajú ruky a ako podložka  pod ich ostré lakte slúži Ukrajina. Áno, niečo  nás  brzdí absolútne zatlieskať tej revolúcii a jej aktérom. Lenže čo si majú počať devätnásťroční chlapci v brnení, vyhnaní vládou v ústrety zápalným fľašiam? Čo si majú počať féroví opoziční demonštranti, keď, modliac sa v centre so svojimi kňazmi za pokoj, sa musia prizerať na radikálov, ktorí sa ako odrhnutí psi rútia zadovážiť víťazstvo ukoristenými zbraňami.
Ideálne to vidím takto: Povedať si svorne na námestí, že v jednote je sila, a vydať sa v mene Božom ruka v ruke spolu s políciou a armádou na prezidentský palác. Tam Janukovyč obkľúčený reťazou tiel, v ktorých žije čistá slovanská duša, pochopí, že ostal osamotený a je koniec!
Záblesky takejto sily som na pódiu euromajdanu videl vždy, keď sa niekto z tých nežných ľudí revolúcie dostal k mikrofónu a prehovoril z prapodstaty. Tiekli mi slzy ako hrachy. Žiaľ, tento prameň znovuzrodenia tam zatiaľ nie je v  zjednotenej väčšine. Horká pachuť teda ostáva. A Janukovyč bude zo zákulisia postupne vylepšovať svoju pozíciu podľa vzoru Námestia nebeského pokoja. Až do zimy...