Význam dvojnásobnej tolerancie tkvie vo fakte, že dve najsilnejšie parlamentné i vládne strany – ČSSD a Babišovo ANO – sa môžu tešiť na vládnutie s týmto zaujímavým bonusom. Majú tak rozsiahly manévrovací priestor na presadenie aj „mimokoaličných“ krokov. Teda takých, ktoré by sa zdráhali (kvôli voličom) podporiť si navzájom, alebo by sa nepáčili tretiemu, najmenšiemu partnerovi – ľudovcom. Praktický význam skutočnosti, že „na záskok“ sú pripravené dve kváziopozičné strany, sa dnes nedá predvídať, avšak politicky to posúva KDU-ČSL do roly viac-menej trpeného partnera, kedykoľvek zameniteľného za iného. Po druhé, Sobotka, na ktorého chybu netrpezlivo čakajú vnútrostranícka opozícia aj prezident, tým získava pevnú pôdu pod nohami aj perspektívu, aká sa po sčítaní volebných hlasov zdala z ríše snov – môže vydržať plné štyri roky.
Zdržanie sa KSČM je historická novinka od opozície v Česku vo vzťahu k vládnemu programu, má však logické jadro. Programové vyhlásenie koalície je aspoň verbálne mentálny návrat k sociálnemu štátu zo 70. či 80. rokov, čo komunisti nemohli vetovať. Napriek tomu, že manévrovanie v kampani posunulo ANO – podľa politológov – napravo od stredu, programu dominujú rozsiahle sľuby zvyšovania dôchodkov a minimálnej mzdy, rušenia takých či onakých poplatkov, podpory toho či onoho odvetvia, a podobne. A keďže nezvyšovanie daní bolo zlatým klincom Babišovho straníckeho programu, ako ministra financií ho čakajú dve najväčšie výzvy celého vládnutia: Nájsť zdroje jednak vo výdavkoch štátu, a potom najmä v obmedzení daňových únikov. Odhliadnuc od ohláseného kopírovania výmyslov z dielne Fico & Kažimír – bločková lotéria, výkaz DPH – na čom zaujímavé nie je nič, to ostatné bude o to zaujímavejšie. Totiž: pri všetkých výhradách k Babišovi (od obrovského konfliktu záujmov, v ktorom je, až po agentúrnu minulosť) je u neho určitý predpoklad, že na plytvanie štátu i daňové podvody (tie cudzie) zaútočí s podstatne väčším efektom, než všetci jeho českí predchodcovia, alebo aj širšie stredoeurópski kolegovia...
Spor medzi ČSSD a ANO, ktorý vznikne po tom, ako spočítajú, že ani utesnenie dier a lepší výber daní nepostačí na vykrytie sľubov, bude potom prvým veľkým testom súdržnosti koalície. Pokiaľ sa teda ešte skôr neudeje čosi nepredvídateľné, čo je dosť možné, keďže najmä ANO je rôznorodá a stále nečitateľná poslanecká hmota. To, čo je vidieť už dnes, je dvojnásobné opustenie dvadsaťročnej českej tradície v medzinárodných vzťahoch: Jednak „havlovskej“ zahraničnej politiky s dôrazom na ľudské práva a transatlantické partnerstvo, ale tiež „klausovskej“ viac ako opatrnosti vo vzťahu k európskej integrácii.
Zdržanie sa KSČM je historická novinka od opozície v Česku vo vzťahu k vládnemu programu, má však logické jadro. Programové vyhlásenie koalície je aspoň verbálne mentálny návrat k sociálnemu štátu zo 70. či 80. rokov, čo komunisti nemohli vetovať. Napriek tomu, že manévrovanie v kampani posunulo ANO – podľa politológov – napravo od stredu, programu dominujú rozsiahle sľuby zvyšovania dôchodkov a minimálnej mzdy, rušenia takých či onakých poplatkov, podpory toho či onoho odvetvia, a podobne. A keďže nezvyšovanie daní bolo zlatým klincom Babišovho straníckeho programu, ako ministra financií ho čakajú dve najväčšie výzvy celého vládnutia: Nájsť zdroje jednak vo výdavkoch štátu, a potom najmä v obmedzení daňových únikov. Odhliadnuc od ohláseného kopírovania výmyslov z dielne Fico & Kažimír – bločková lotéria, výkaz DPH – na čom zaujímavé nie je nič, to ostatné bude o to zaujímavejšie. Totiž: pri všetkých výhradách k Babišovi (od obrovského konfliktu záujmov, v ktorom je, až po agentúrnu minulosť) je u neho určitý predpoklad, že na plytvanie štátu i daňové podvody (tie cudzie) zaútočí s podstatne väčším efektom, než všetci jeho českí predchodcovia, alebo aj širšie stredoeurópski kolegovia...
Spor medzi ČSSD a ANO, ktorý vznikne po tom, ako spočítajú, že ani utesnenie dier a lepší výber daní nepostačí na vykrytie sľubov, bude potom prvým veľkým testom súdržnosti koalície. Pokiaľ sa teda ešte skôr neudeje čosi nepredvídateľné, čo je dosť možné, keďže najmä ANO je rôznorodá a stále nečitateľná poslanecká hmota. To, čo je vidieť už dnes, je dvojnásobné opustenie dvadsaťročnej českej tradície v medzinárodných vzťahoch: Jednak „havlovskej“ zahraničnej politiky s dôrazom na ľudské práva a transatlantické partnerstvo, ale tiež „klausovskej“ viac ako opatrnosti vo vzťahu k európskej integrácii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.