Hudba je môj veľmi vážny, celoživotný koníček.
Odmalička som k nej mal vzťah, jeden dedo bol akademik a hrdinský tenor, druhý gynekológ a kostolný organista. Chodil som osem rokov na husle, ale to bolo trápenie, veľké ruky mám, bol som neposedný. A potom klasika, táboriská, pesničky na gitare, kto nemal na strednej škole kapelu, tak nebol na strednej škole. Akurát nám to vydržalo dlhšie. Vyše roka chodím na spev.
Lukrécia Bílková nie je len hlasový pedagóg, ona dáva celkovú životnú výchovu. Učí napríklad, že navodenie vnútorného pocitu je oveľa dôležitejšie, ako sledovať vonkajšie znaky, techniku, odposluch. Prvá musí byť predstava v hlave, telo ju nasleduje bez toho, aby som sa na to sústredil. Veľa z jej hudobných rád, povedzme to, že každý nástup tónu má byť mäkký, ako je to s dynamikou, sa dá vidieť aj v architektúre, aj v živote. Mne, racionálnemu človeku, to dosť pomáha všímať si iné veci. Furt kukám do mobilu, ťukám, furt niečo kontrolujem.
Veľa som na fejsbuku, idem na wecko, pozriem sa, idem spať, pozriem sa, úplne najhoršie je začať tým deň. Som skôr stalker, kontrolujem, pozerám, aj keď sem-tam jednu srandovnú z výletu tam dám aj ja. S manželkou veľa cestujeme, kedysi som sa z ciest vracal s fotkami, ktoré som si tlačil vo veľkých formátoch, ale teraz už mi to stačí v mobile. Mám rád hudobniny.
A mäso-údeniny. Ježiš, tlačenka! Zvieratká na tanieri. Neviem si predstaviť, že by som bol vegetarián, ale teraz s malým, ako sa vyvíja jeho diéta, kojenie, kašičky, bio – a zrazu by mal začať jesť mŕtvolky? Tam si človek uvedomí, aký je to posun. Striedmy nie som, nijako, ani v jedle, ani v pití, ani v živote, ani v plánovaní. Mám problém narábať s časom, začínam si uvedomovať jeho nedostatok, chcel by som ho inak manažovať, nerozdávať ho, neinvestovať ho do nezmyslov. Zvykám si na to, že ‚nie‘ treba povedať hneď na začiatku projektu. Som rozptýlený človek.
Keď som bol malý, mal som s tým problémy, musel som aj zmeniť základnú školu, bol som ADD a doteraz mám problém sa sústrediť, v tom mi veľmi pomáha práve spev. Treba sa sústrediť na jednu vec, nemôžem spievať, kým sa neupokojím. Postupne to spracujem a dostanem sa preč z profánneho sveta.
Sebavedomie musím mať.
Nielen ako muzikant, ale aj v robote, musím klienta presvedčiť, že môj návrh je dobrý, je v tom veľa peňazí, moja dôveryhodnosť vyplýva aj zo sebavedomia. Neverím tým, čo tvrdia, že majú na háku všetku kritiku. Keď niekto skritizuje to, čo vytvorím, tak ma to trápi, niekedy až zbytočne dlho. Vlastné zlyhania štvú stokrát viacej ako nejaké vonkajšie vplyvy. Sú to najmä zlyhania v komunikácii alebo to, keď niekto ohodnotí moju robotu ako banálnu, plytkú, lebo sa snažím, aby to tak nebolo. Rád som vstával skoro,
okolo šiestej, mal som taký me-time, išiel som do roboty a niečo som si robil. Teraz sa to zmenilo, vstávam kvôli synovi a trávim čas s ním. Me-time už nemám, v istom období života sa s tým treba rozlúčiť. Kríza stredného veku? Naopak, teraz mám pocit, že všetko sa začína, kapela ide hore, v robote sme dostali dosť veľa cien. V architektúre je vrchol okolo šesťdesiatky, mojich tridsaťtri, to je len škôlka. Niet sa kam ponáhľať, necítim tlak, že už sme mali navrhnúť štyri divadlá v Číne.
Odmalička som k nej mal vzťah, jeden dedo bol akademik a hrdinský tenor, druhý gynekológ a kostolný organista. Chodil som osem rokov na husle, ale to bolo trápenie, veľké ruky mám, bol som neposedný. A potom klasika, táboriská, pesničky na gitare, kto nemal na strednej škole kapelu, tak nebol na strednej škole. Akurát nám to vydržalo dlhšie. Vyše roka chodím na spev.
Lukrécia Bílková nie je len hlasový pedagóg, ona dáva celkovú životnú výchovu. Učí napríklad, že navodenie vnútorného pocitu je oveľa dôležitejšie, ako sledovať vonkajšie znaky, techniku, odposluch. Prvá musí byť predstava v hlave, telo ju nasleduje bez toho, aby som sa na to sústredil. Veľa z jej hudobných rád, povedzme to, že každý nástup tónu má byť mäkký, ako je to s dynamikou, sa dá vidieť aj v architektúre, aj v živote. Mne, racionálnemu človeku, to dosť pomáha všímať si iné veci. Furt kukám do mobilu, ťukám, furt niečo kontrolujem.
Veľa som na fejsbuku, idem na wecko, pozriem sa, idem spať, pozriem sa, úplne najhoršie je začať tým deň. Som skôr stalker, kontrolujem, pozerám, aj keď sem-tam jednu srandovnú z výletu tam dám aj ja. S manželkou veľa cestujeme, kedysi som sa z ciest vracal s fotkami, ktoré som si tlačil vo veľkých formátoch, ale teraz už mi to stačí v mobile. Mám rád hudobniny.
A mäso-údeniny. Ježiš, tlačenka! Zvieratká na tanieri. Neviem si predstaviť, že by som bol vegetarián, ale teraz s malým, ako sa vyvíja jeho diéta, kojenie, kašičky, bio – a zrazu by mal začať jesť mŕtvolky? Tam si človek uvedomí, aký je to posun. Striedmy nie som, nijako, ani v jedle, ani v pití, ani v živote, ani v plánovaní. Mám problém narábať s časom, začínam si uvedomovať jeho nedostatok, chcel by som ho inak manažovať, nerozdávať ho, neinvestovať ho do nezmyslov. Zvykám si na to, že ‚nie‘ treba povedať hneď na začiatku projektu. Som rozptýlený človek.
Keď som bol malý, mal som s tým problémy, musel som aj zmeniť základnú školu, bol som ADD a doteraz mám problém sa sústrediť, v tom mi veľmi pomáha práve spev. Treba sa sústrediť na jednu vec, nemôžem spievať, kým sa neupokojím. Postupne to spracujem a dostanem sa preč z profánneho sveta.
Sebavedomie musím mať.
Nielen ako muzikant, ale aj v robote, musím klienta presvedčiť, že môj návrh je dobrý, je v tom veľa peňazí, moja dôveryhodnosť vyplýva aj zo sebavedomia. Neverím tým, čo tvrdia, že majú na háku všetku kritiku. Keď niekto skritizuje to, čo vytvorím, tak ma to trápi, niekedy až zbytočne dlho. Vlastné zlyhania štvú stokrát viacej ako nejaké vonkajšie vplyvy. Sú to najmä zlyhania v komunikácii alebo to, keď niekto ohodnotí moju robotu ako banálnu, plytkú, lebo sa snažím, aby to tak nebolo. Rád som vstával skoro,
okolo šiestej, mal som taký me-time, išiel som do roboty a niečo som si robil. Teraz sa to zmenilo, vstávam kvôli synovi a trávim čas s ním. Me-time už nemám, v istom období života sa s tým treba rozlúčiť. Kríza stredného veku? Naopak, teraz mám pocit, že všetko sa začína, kapela ide hore, v robote sme dostali dosť veľa cien. V architektúre je vrchol okolo šesťdesiatky, mojich tridsaťtri, to je len škôlka. Niet sa kam ponáhľať, necítim tlak, že už sme mali navrhnúť štyri divadlá v Číne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.