Bratislavou počínajúc a Moskvou končiac. Nevadili by mi rozhádané vzťahy – vadia mi tie nijaké. Usmievam sa na svojich susedov v Moskve pri každej príležitosti. Vo výťahu, pred domom, na schodoch, v chodbe, v parčíku pri bytovke. Zdravím. Asi tretina odzdraví s pohľadom do zeme alebo do iPhonu, zvyšok ani to nie. Márne som prvé mesiace dúfala, že si nájdem kamarátku susedku, od ktorej si budem môcť požičať vajíčka alebo zemiaky, keď mi doma pri varení večere dôjdu. Márne som snívala o návštevách pri samovare. Nie je to veľkými mestami či sídliskami. Potom by musela byť situácia rovnaká aj v Káthmandu – a nie je. Ľudia posedávajú pred domami, bytovkami, chatrčami z plechu, pijú čaj, poznajú sa po mene a deti...deti sú všetkých. Nezbedné dieťa dostane zaucho od suseda, ak niečo vyvedie, a ak uteká na cestu, ktorákoľvek suseda sa za ním rozbehne. Najesť mu dajú v hociktorej inej rodine, keď ho vidia v čase obeda vonku a nikto sa malé dvojročné deti preto nebojí vypustiť na ulicu. Preto to v Káthmandu vyzerá, že tu je veľa pouličných detí. Nie nie je to tak, drvivá väčšina je na ulici, lebo to je miesto na hranie, na žitie, na spoznávanie. Nesedia doma pri Counter Striku a ich rodičia s nimi nechodia na prechádzky do nákupných centier. Zažívajú normálne interakcie. Kde sú tie časy, keď sa susedia u nás stretli pri odhŕňaní snehu či prášení kobercov? Aj preto rada chodím do rómskych osád. Smrdí to tam človečinou. Bojím sa susedov, čo neodzdravia, nepodržia dvere mamičke s kočíkom a aj počas trápnej tichej chvíľky vo výťahu sa zaryto mračia. Niečo sa stalo a susedské vzťahy sa považujú prinajlepšom za zbytočné, prinajhoršom za nebezpečné. Naša časť sveta je plná paranoikov, ignorantov, a apatických introvertov. A mne je tu smutno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.