Talianske finty sa totiž cez euro týkajú aj nás.
Svoju kreativitu v narábaní s peniazmi Taliani predvádzali od nepamäti. Napríklad pri plnení maastrichtských kritérií koncom deväťdesiatych rokov podliezli prekážku maximálnej výšky deficitu aj vďaka vysokej dani z príjmu z predaja zlata. Proti znižovaniu deficitu príjmom z ozajstných predajov, samozrejme, ťažko namietať. Akurát v tomto prípade si talianske štátne zlato predávali navzájom úradníci, konkrétne talianske ministerstvo financií a talianska centrálna banka.
Tamojšia centrálna banka sa činí aj dnes. Talianske komerčné banky sú na tom naozaj zle. Kríza im priniesla kopu strát a stagnujúca ekonomika zvyšuje už tak obrovské množstvo nesplácaných úverov. V takomto prostredí sa ťažko hľadá súkromný hlupák, ktorý by pomáhal rekapitalizovať vyhladované banky. Ale bieda a nepohoda boli vždy matkami inovatívnych riešení. Peniaze treba hľadať tam, kde sú. Najlepšie ísť rovno tam, kde vyvierajú.
Keďže centrálne banky slúžia okrem štátu najmä komerčným bankám, tie sú dodnes v mnohých krajinách aj jej akcionármi. Tak je to aj v Taliansku. S týmito akciami sa však neobchoduje a s nimi spojené vlastnícke práva sú obmedzené. Akcie preto doteraz len nečinne oddychovali na súvahách talianskych bánk. Na pochopenie zápletky je dôležité, že ešte v starých cenách z tridsiatych rokov 20. storočia. Podľa nich je celková cena Bank of Italy smiešnych 156 000 eur. Práve táto kuriozita inšpirovala ďalšiu taliansku fintu. Prečo centrálnu banku nepreceniť „realistickejšími“ cenami? Vďaka kapitálovému zhodnoteniu tak zo dňa na deň zázračne poskočí vlastný kapitál bánk, ktoré jej akcie držia. Bez práce a nutnosti riskovať kožu na trhu. Talianski experti novú cenu odhadli na šťavnatých 7,5 miliardy eur. Bolo už len treba presvedčiť ostatných v ECB, že ide o legitímnu operáciu. Proti tomuto progresívnemu nápadu si trochu pohundrali nemeckí centrálni bankári (kto iný), no nakoniec prešiel. Taliansky parlament celú operáciu ešte vylepšil a pri schvaľovaní zákona stanovil strop na maximálny podiel akcií, ktoré môže držať jedna komerčná banka. Nadbytočný podiel budú musieť (veľmi ochotne) banky ako Intessa a UniCredit, ktoré vlastnia 42 a 22 percentné podiely, do troch rokov predať späť centrálnej banke. Vďaka novej cene zarobia na transakcii 2,3 respektíve 1,15 miliardy eur. Naprázdno nevyjde ani talianska štátna pokladnica, ktorej uvedené banky odvedú daň zo zisku z kapitálového zhodnotenia vo výške 0,9 miliardy eur. Tie sa určite zídu pri problematickom plnení európskych fiškálnych cieľov.
Aj banky sýte, aj rozpočet celý. A potom, že v ekonomike neexistuje obed zadarmo.
Autor pracuje v INESS.
Svoju kreativitu v narábaní s peniazmi Taliani predvádzali od nepamäti. Napríklad pri plnení maastrichtských kritérií koncom deväťdesiatych rokov podliezli prekážku maximálnej výšky deficitu aj vďaka vysokej dani z príjmu z predaja zlata. Proti znižovaniu deficitu príjmom z ozajstných predajov, samozrejme, ťažko namietať. Akurát v tomto prípade si talianske štátne zlato predávali navzájom úradníci, konkrétne talianske ministerstvo financií a talianska centrálna banka.
Tamojšia centrálna banka sa činí aj dnes. Talianske komerčné banky sú na tom naozaj zle. Kríza im priniesla kopu strát a stagnujúca ekonomika zvyšuje už tak obrovské množstvo nesplácaných úverov. V takomto prostredí sa ťažko hľadá súkromný hlupák, ktorý by pomáhal rekapitalizovať vyhladované banky. Ale bieda a nepohoda boli vždy matkami inovatívnych riešení. Peniaze treba hľadať tam, kde sú. Najlepšie ísť rovno tam, kde vyvierajú.
Keďže centrálne banky slúžia okrem štátu najmä komerčným bankám, tie sú dodnes v mnohých krajinách aj jej akcionármi. Tak je to aj v Taliansku. S týmito akciami sa však neobchoduje a s nimi spojené vlastnícke práva sú obmedzené. Akcie preto doteraz len nečinne oddychovali na súvahách talianskych bánk. Na pochopenie zápletky je dôležité, že ešte v starých cenách z tridsiatych rokov 20. storočia. Podľa nich je celková cena Bank of Italy smiešnych 156 000 eur. Práve táto kuriozita inšpirovala ďalšiu taliansku fintu. Prečo centrálnu banku nepreceniť „realistickejšími“ cenami? Vďaka kapitálovému zhodnoteniu tak zo dňa na deň zázračne poskočí vlastný kapitál bánk, ktoré jej akcie držia. Bez práce a nutnosti riskovať kožu na trhu. Talianski experti novú cenu odhadli na šťavnatých 7,5 miliardy eur. Bolo už len treba presvedčiť ostatných v ECB, že ide o legitímnu operáciu. Proti tomuto progresívnemu nápadu si trochu pohundrali nemeckí centrálni bankári (kto iný), no nakoniec prešiel. Taliansky parlament celú operáciu ešte vylepšil a pri schvaľovaní zákona stanovil strop na maximálny podiel akcií, ktoré môže držať jedna komerčná banka. Nadbytočný podiel budú musieť (veľmi ochotne) banky ako Intessa a UniCredit, ktoré vlastnia 42 a 22 percentné podiely, do troch rokov predať späť centrálnej banke. Vďaka novej cene zarobia na transakcii 2,3 respektíve 1,15 miliardy eur. Naprázdno nevyjde ani talianska štátna pokladnica, ktorej uvedené banky odvedú daň zo zisku z kapitálového zhodnotenia vo výške 0,9 miliardy eur. Tie sa určite zídu pri problematickom plnení európskych fiškálnych cieľov.
Aj banky sýte, aj rozpočet celý. A potom, že v ekonomike neexistuje obed zadarmo.
Autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.