Vlna otvorených i skrytejších hrozieb, ktoré sa zniesli na Bern, len čo boli spočítané hlasy, nemá predovšetkým faktické opodstatnenie. Najtesnejšou väčšinou 50,3 percenta hlasov predsa Švajčiari rozhodli iba o tom, že vláda musí do troch rokov pripraviť opatrenie, ktorým „zastropuje“ počty imigrantov. Nikde pritom nie je predpísané, aký vysoký či nízky má byť tento strop. A keďže plafón si budú kantóny určovať zrejme každý osobitne, teoreticky je možné, že prúd migrácie sa ani len nestenčí. Na rokovania s Bruselom zostáva teda taká kumulácia času i spoločných (najmä obchodných) záujmov, že scenáru nenájdenia kompromisu dávajú analytici takmer nulovú šancu.
Nebol to teda vecný dopad hlasovania, čo naštartovalo masové pobúrenie, ale – ako v kultúrnych témach vždy – potreba ideologického vyhranenia sa. Ako obvykle v garde multikulti verzus tí, čo „nechcú byť cudzinci vo vlastnej krajine“.
Je fakt, že zavedenie kontingentov je porušením princípu voľného pohybu, ku ktorému sa Švajčiarsko zaviazalo ako signatár Schengenu. Tu je však podstatná forma rozhodnutia. Ak by Švajčiari prijali politicky i ekonomicky zlé rozhodnutie, ktoré sa navyše konfrontuje s medzinárodnými záväzkami krajiny, bolo by hoci aj expresívne napadnuteľné, keby ho schválili politici. Toto však vzišlo z referenda, čo je inštitút, pred ktorým by sa mali demokratickí politici zastaviť alebo sa aspoň s kritikou mierniť.
Niežeby bolo zakázané sa k ľudovému hlasovaniu vyjadriť, avšak vyhrážky, čo všetko môže EÚ Švajčiarsku urobiť, ak naozaj zavedie limity, sú vysoko nemiestne a nedemokratické. Ľud je suverénom a má právo sa aj mýliť bez toho, aby sa mu niekto vyhrážal a dával ho do kliatby. Systém priamej demokracie, ako ho má nastavený Švajčiarsko, obnáša aj riziko omylov, ale historicky predsa funguje k dobru jeho občanov. Podobne sa kričalo, keď sa v plebiscite vyslovili proti stavbe minaretov – dnes je kauza zabudnutá a nikomu ani nenapadne povedať, že v krajine helvétskeho kríža sa moslimom upiera sloboda vyznania, alebo že sa im vedie zle či horšie ako moslimom napríklad v Nemecku.
Tým nie je povedané, že referendá sú kľúčom na riešenie imigrácie v celej Európe. Toľko však povedané je, že politici, ktorí natoľko nedôverujú vlastným voličom, že leitmotívom ich riešení a krokov nielen v prisťahovaleckej otázke je obídenie referenda (jeden príklad za všetky: Lisabonská zmluva), nemajú morálne oprávnenie na kritiku, tobôž na vyhrážky krajine, kde sa referenda ani jeho následkov neboja.
Negatívne európske reakcie neospravedlňuje ani pozadie plné strachu, že švajčiarskym precedensom sa nakazia aj voliči v iných štátoch. Strach má pritom svoj dôvod – keby sa na referendum s rovnakou či podobnou otázkou odvážili napríklad vo Francúzsku, v prospech obmedzenia prisťahovalectva by zrejme hlasovala o dosť presvedčivejšia väčšina než švajčiarskych 50,3 percenta. To politici veľmi dobre vedia. Aj preto tak kričia na Švajčiarov.
Nebol to teda vecný dopad hlasovania, čo naštartovalo masové pobúrenie, ale – ako v kultúrnych témach vždy – potreba ideologického vyhranenia sa. Ako obvykle v garde multikulti verzus tí, čo „nechcú byť cudzinci vo vlastnej krajine“.
Je fakt, že zavedenie kontingentov je porušením princípu voľného pohybu, ku ktorému sa Švajčiarsko zaviazalo ako signatár Schengenu. Tu je však podstatná forma rozhodnutia. Ak by Švajčiari prijali politicky i ekonomicky zlé rozhodnutie, ktoré sa navyše konfrontuje s medzinárodnými záväzkami krajiny, bolo by hoci aj expresívne napadnuteľné, keby ho schválili politici. Toto však vzišlo z referenda, čo je inštitút, pred ktorým by sa mali demokratickí politici zastaviť alebo sa aspoň s kritikou mierniť.
Niežeby bolo zakázané sa k ľudovému hlasovaniu vyjadriť, avšak vyhrážky, čo všetko môže EÚ Švajčiarsku urobiť, ak naozaj zavedie limity, sú vysoko nemiestne a nedemokratické. Ľud je suverénom a má právo sa aj mýliť bez toho, aby sa mu niekto vyhrážal a dával ho do kliatby. Systém priamej demokracie, ako ho má nastavený Švajčiarsko, obnáša aj riziko omylov, ale historicky predsa funguje k dobru jeho občanov. Podobne sa kričalo, keď sa v plebiscite vyslovili proti stavbe minaretov – dnes je kauza zabudnutá a nikomu ani nenapadne povedať, že v krajine helvétskeho kríža sa moslimom upiera sloboda vyznania, alebo že sa im vedie zle či horšie ako moslimom napríklad v Nemecku.
Tým nie je povedané, že referendá sú kľúčom na riešenie imigrácie v celej Európe. Toľko však povedané je, že politici, ktorí natoľko nedôverujú vlastným voličom, že leitmotívom ich riešení a krokov nielen v prisťahovaleckej otázke je obídenie referenda (jeden príklad za všetky: Lisabonská zmluva), nemajú morálne oprávnenie na kritiku, tobôž na vyhrážky krajine, kde sa referenda ani jeho následkov neboja.
Negatívne európske reakcie neospravedlňuje ani pozadie plné strachu, že švajčiarskym precedensom sa nakazia aj voliči v iných štátoch. Strach má pritom svoj dôvod – keby sa na referendum s rovnakou či podobnou otázkou odvážili napríklad vo Francúzsku, v prospech obmedzenia prisťahovalectva by zrejme hlasovala o dosť presvedčivejšia väčšina než švajčiarskych 50,3 percenta. To politici veľmi dobre vedia. Aj preto tak kričia na Švajčiarov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.