Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

To tá láska sprostá

.časopis .film

Je to porno alebo to je umenie? S touto otázkou prichádzajú do kina mnohí diváci na film Larsa von Triera Nymfomanka. Hlúpa otázka, no tvorcovia filmu si za to môžu sami.

Už začiatkom minulého roku sa na oficiálnej stránke filmu objavil plagát so šiestimi hlavnými hereckými protagonistami filmu pomerne realisticky stvárňujúcimi stav orgazmu (hoci v samotnom filme väčšina z nich orgiastické stavy nemala v scenári). V ďalších mesiacoch k ním pribudlo ďalších desať hercov v menších úlohách, pričom každý mesiac tvorcovia zverejnili „chuťovku” k jednej z ôsmich kapitol filmu. Tvoril ju krátky klip, fotografia a opis toho, o čo v danej kapitole pôjde. Zverejnenie každého klipu sprevádzal väčší či menší škandál, súvisiaci so zobrazením „explicitných scén”, teda nahých súložiacich postáv, ich následné vystrihnutie z klipu, prípadne pozastavenie a za ním „predsa len a napriek všetkému” uvoľnenie pôvodného klipu. Hneď na začiatku sa režisér Lars von Trier nechal odfotografovať s ústami prelepenými páskou, pričom PR oddelenie jeho produkčného domu Zentropa vysvetlilo, že po incidente v roku 2011 v Cannes (ešte sa k nemu dostaneme) sa režisér rozhodol nekomunikovať s médiami. Keď sa už o filme pred jeho premiérou nedalo skoro nič nové povedať, sexom nabitý (a piesňou Führe mich od metalových Rammstein vystužený) trailer Nymfomanky omylom premietli pred detskou disneyovkou na Floride a nezávisle od toho v Rumunsku film zakázali premietať v kinách (zákaz, samozrejme, krátko pred plánovanou premiérou prvého dielu Nymfomanky zrušili). Tak bolo až do samotného uvedenia filmu o čom hovoriť.
Keď k tomu všetkému pridáme provokatívnosť von Trierových filmov, šikovné rozdelenie štvorhodinovej Nymfomanky na dve časti, graficky dokonalé logo so zátvorkami v tvare vagíny namiesto písmena „o” a do médií v pravý čas vypustený „disclaimer” (objaví sa na začiatku obidvoch častí filmu) o tom, že to, čo v kine uvidíte je „skrátená a scenzurovaná verzia filmu, ktorá bola vznikla bez režiséra von Triera ale s jeho vedomím” („nescenzurovaná” verzia je vraj o 90 minút dlhšia), tak musíte zložiť klobúk pred marketingovým majstrovstvom producentov, dať nabok predsudky a ísť do kina na „porno pre intelektuálov” (ako prvý diel filmu označilo viacero facebookovských glosátorov).

.je to však zložitejšie
Lars von Trier je totiž génius. Génius filmár a génius vlastného marketingu. Jedno aj druhé je dôležité. Ako filmár patrí medzi tých výnimočných umelcov, ktorí svoje obdarovanie objavili už v detstve a celý život sa mu venujú, pričom nie je celkom jasné, či to je pre nich samých požehnanie, alebo prekliatie, či to je dar, alebo bremeno, ktoré musia niesť a čo by ako chceli, nedokážu sa ho zbaviť. Od chvíle, keď ako 11-ročný chlapec, vyrastajúci v rodine uletených ľavicových idealistov, dostal 8-milimetrovú kameru až doteraz nenatočil žiadny „zábavný” film. Či už ako študent Den Danske Filmskole, ako tvorca filmového seriálu Kingdom, spoluautor manifestu Dogma 95 (ktorého podstatou je to, že film nesmie klamať, nesmie diváka ohurovať povrchnými zápletkami ani zavádzať postprodukčnými trikmi), či ako režisér kontroverzne prijímaných filmov ako Prelomiť vlny, Dogville či Antikrist, von Trier nehladí a nenadchýňa, ale znepokojuje a provokuje. O jeho filmoch možno povedať všeličo (a všeličo sa o nich aj hovorí), len nie to, že by boli tuctové a nezaujímavé.
Otázne je, do akej miery sú témy von Trierovych filmov a všetko, čo sa okolo nich deje, ovplyvnené jeho mimoriadne vyvinutým citom pre škandalózny marketing. Hoci sa Lars von Trier už dávno zriekol technických obmedzení Dogmy 95 (ručná kamera, natáčanie v skutočných lokáciách, prirodzený zvuk a svetlo) sú jeho filmy stále pravdivé a skutočné? Alebo sa s nami len hrá. Bola jeho košatá veta v Cannes, na konci ktorej povedal „OK. I’m a Nazi,”  len prejavom trémy (ktorou chronicky trpí), rečníckej neobratnosti a momentálnej indispozície, alebo išlo o plánovanú súčasť marketingu? Fakt, že ho ako jediného filmára v celej histórii festivalu z Cannes „vyhostili” sa stala ďaleko najpamätnejšou a v médiách najviac rozoberanou „filmovou” udalosťou roku 2011. Alebo informácia o „cenzúrovanej verzii” Nymfomanky: dá sa tomu vôbec veriť? Dvojdielny film má štyri hodiny a pohlavných orgánov (samotných, aj v rôznych kombináciách) je v ňom nadostač. Ak ste film videli, viete si predstaviť, že by mal o poldruha hodiny „scenzúrovaného materálu” viac? Ja nie.
Napriek tomu všetkému, a najmä po zhliadnutí Nymfomanky si však myslím, že Larsa von Triera treba brať vážne. Ak mám – v duchu jeho filmov – použiť biblický obraz, tak viac než promiskuitnú babylonskú neviestku pripomína nahnevaného Jóba, obviňujúceho svojimi otázkami Boha aj dobromyseľných priateľov, ktorí nemajú odvahu položiť si ich.

.zabudnite na lásku
„Dievča skáče z mosta / To tá láska sprostá,” napísal svojho času básnik a textár Vlado Janček. Ak som správne porozumel von Trierovej Nymfomanke, tak práve toto je jej hlavnou témou.
Slogan na filmovom plagáte nám radí, aby sme zabudli na lásku. Je to ťažké, ak nie priam nemožné, no nymfomanka z Nymfomanky sa o to snaží. Tá nymfomanka má meno a príbeh. Volá sa Joe a štvorhodinový film je jej spoveďou. Spovedníkom je starší pán menom Seligman. „Je to židovské meno a znamená Šťastný,” hovorí starý pán mladej žene, pričom sa označuje za „antisionistického žida”. Osou filmu je do ôsmich kapitol rozdelený rozhovor týchto dvoch ľudí. Už dlhá úvodná sekvencia (nasledujúca po dlhom tichu a čiernom plátne) ja nesmierne pôsobivá: kamera blúdi vo zvláštnom labyrinte úzkych uličiek vklinených medzi tehlovými domami. Prší a dažďové kvapky padajúce na chodník a na smetné nádoby dodávajú obrazu znepokojujúcu zvukovú stopu. Pripomína to skôr divadelnú scénu než skutočné mesto. Po pár minútach kamera nájde to, čo hľadá: na ulici leží dažďom premočená, unavená a zbitá žena. Seligman ju zbadá, keď sa vracia z obchodu, kde si bol kúpiť fľašu mlieka. Chce zavolať sanitku a políciu, no ona to odmieta. Prijme však pozvanie na čaj. Strihom sa presúvame do malej izby Seligmanovho bytu. Pripomína mníšsku celu – len jednoduchá poseaľ a malý nočný stolík. Na stene visí rybársky háčik a kúsok ďalej reprodukcia Rublevovej ikony. Na stole je starý kazetový magnetofón. A ešte je tam zrkadlo. Všetko dôležité veci, od ktorých sa bude rozvíjať Joeino rozprávanie. Seligman, asexuálny intelektuál, žijúci vo svete kníh a vážnej hudby, vyzve Joe, ktorá leží (v jeho flanelovom pyžame) v posteli, aby mu povedala svoj príbeh. Ona ho varuje, že bude veľmi dlhý a že sa bude týkať morálky. Ani jedno, ani druhé Seligmanovi nevadí, a tak Joe začne rozprávať.
Lars von Trier natočil Nymfomanku najprostejším možným spôsobom. Mladá žena rozpráva svoj príbeh starému mužovi. Každú časť najprv uvedie, pripraví nás na to, čo máme očakávať, potom uvidíme podstatnú časť príbehu vo filme, pričom na záver ju Joe dopovie Seligmanovi, ktorý celú epizódu zasadí do širšieho kontextu, ktorým je rybárstvo, Fibonacciho čísla, viazanie horolezeckých uzlov, Bachova hudba, cirkevné dejiny, Edgara Allana Poa a jeho smrť v delíriu či Jamesa Bonda a jeho pištole (o tom Seligmanovi, ktorý netuší, kto je agent 007, porozpráva Joe). Filmové rozprávanie obohatil režisér o grafy, čísla či doslovné ilustrácie (keď sa napríklad malá Joe s kamarátkou v kúpeľni hrajú „na žaby”, von Trier nám v prestrihu ukáže dve skutočné žaby, keď o čosi staršia Joe absolvuje prvé „vniknutia” spredu a zozadu, každé z nich je systematicky očíslované ako keby išlo o televízne vysielanie pre školy: 3+2).
Keďže nechceme čitateľa pripraviť o filmový zážitok, z rozprávania veľa neprezradíme. Je totiž zaujímavé a často dosť prekvapivé. Joe je skutočne nymfomanka, teda žena závislá od sexu. Najprv je to taká tínedžerská hra, neskôr prichádzajú vzrušujúce zážitky, pričom sa to celé pozvoľna mení na obsesiu, v ktorej čoraz silnejšie zaznievajú tragické tóny. Celé by to skutočne mohlo byť jedno veľkoplošné porno, keby v ňom nešlo o lásku, ktorú mladá Joe považuje za zaujímavú „prísadu k sexu”, dospelá Joe sa jej nevie zbaviť a staršia Joe o ňu a s ňou zúfalo bojuje. Ide o lásku, ktorá do života prináša bolesť, ktorá ho komplikuje, ktorá v ňom otvára hlboké priepasti, navodzujúce závrat kombinovaný s totálnou bezmocnosťou. Až kým ju zbitú a poníženú nenájde Seligman.
Lars von Trier dal do Nymfomanky všetko, čo vedel: alúzie na svoje staršie filmy, dokonalú prácu so „svojimi” hercami (Charlotte Gainsbourg ako staršia Joe a Stellan Skarsgård ako Seligman sú civilní a presvedčiví, podobne Shia LaBeouf, Jamie Bell, Uma Thurman a Daniel Dafoe v menších úlohách), hranými scénami a pokojným rozprávaním vytvorený rytmus, drásajúce scény, vtip. A ešte jóbovský hnev voči Bohu, výsmech pokrytectva, pohŕdanie povrchnosťou. Niektoré Seligmanove komentáre k Joeinmu príbehu sú však „umelé”: ako keby išlo režisérovi o absurditu za každú cenu. Niektoré rádoby vtipné situácie, ktoré mali film odľahčiť, zase pripomínajú skôr humor z necenzúrovanej stužkovej. Stacy Martin, ktorá sa pred Nymfomankou venovala najmä modelingu, je v úlohe mladej Joe síce krásna, no pomerne prázdna (kontrast s výbornou Charlotte Gainsbourg, ktorá Joe „prevezme” v druhej časti, je obrovský). A samotný záver filmu je síce prekvapivý, no málo uveriteľný a slabý.

.hey Joe
V Nymfomanke I. je sex viac-menej hrou, ktorú láska ozvláštňuje a obohacuje. V Nymfomanke II. je Joe, Seligmanovi aj nám jasné, že ide o tragickú závislosť. Ak nás v prvej časti ešte ohúria kopulujúce nahé telá, penisy (režisér nám ich ukazuje na celom plátne ako Joeine trofeje) a vagíny, v druhej časti (ešte raz povedzme, že aj vďaka výbornej Charlotte Gainsbourg) je to celé už veľmi smutné.
Jedným z mála ľudí, ktorých Joe bezvýhradne milovala, bol jej otec. Bol lekár a mal rád stromy. „Duša stromov sa ukáže v zime, keď opadajú listy,” hovoril jej, keď bola malým dievčatkom a ukazoval jej pokrútené, skoro ako keby neživé kmene a konáre stromov. Podľa neho má každý človek svoj strom, ktorý vyjadruje jeho dušu. Ku koncu filmu nájde svoj strom aj Joe. Jeho koruna je zdeformovaná vetrom, je nebezpečne vychýlený na jednu stranu, no stále žije.
„Hey Joe, kam teraz utečieš?” pýta sa Charlotte Gainsbourg svojej filmovej postavy v krásnej cover verzii známej piesne Jimmiho Hendrixa, ktorá znie počas titulkov Nymfomanky. A čo my? Videli a počuli sme dlhý a drsný príbeh o láske a sexe. V čom je to „morálne ponaučenie”, ktoré na samom začiatku avizovala zbitá a strápená Joe? A je tam vôbec?
Lars von Trier nás síce lákal na sex, no nakoniec nám porozprával o tých najdôležitejších veciach v živote, ktoré sa najjasnejšie ukážu, keď opadá lístie a zostanú len holé konáre.

Nymphomanka I & II (Nymphomaniac I & II – DK, 2013) Réžia: Lars von Trier
Scenár: Lars von Trier Kamera: Manuel Alberto Claro Hrajú: Charlotte Gainsbourg, Stellan Skarsgård, Stacy Martin, Shia LaBeouf, Christian Slater, Uma Thurman, Jamie Bell, Willem Dafoe, Udo Kier, Jean-Marc Barr a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite