Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pochopiť každého autora

.daniel Hevier .časopis .literatúra

S Jozefom Bžochom sa poznám odjakživa. Aspoň mám taký pocit. Ale určite od čias, keď som ešte ako decko chodil do Bratislavy na prázdniny k tete. Jožko bol spolužiakom môjho otca na fakulte, a tak som ho bral trochu ako rodinu. Mám ho rád ako človeka oddaného knihám, literatúre.

.o Vojtechovi Mihálikovi
Raz sme v Horskom parku kopali jarok okolo internátu a ja som kopal vedľa chlapca, ktorého som poznal z Plameňa, kde uverejňoval básničky. Povedal som nejakú vetu a on hovorí, bože, to znie ako z Homéra. Reku, ty si Mihálik však? Tak sme sa zoznámili a štyri roky sme bývali spolu. On bol veľmi dobrý spoločník a bývali sme veľmi dobre, lebo pod nami bola krčma a my na prvom poschodí, takže sa dal alkohol potiahnuť aj za šnúrku hore, nebolo treba schádzať dolu. Taká bohéma sme boli. Raz v piatok prišiel k nám Rudo Turňa a hovorí: „Ty, Vojtech, dostal si balík zo Serede, slaninku, nedáš kúsok?“ A Mihálik povedal pamätnú vetu: „Pravý kresťan – katolík neje v piatok mäso.“ Nič nám nedal. Bol taký pobožný, ako bol neskôr marxistický. Však sme sa potom odcudzili, akoby to priateľstvo nikdy neexistovalo. Už sa to nevrátilo.

.o škole a po škole
Z fakulty si spomínam dobre na Andreja Mráza, to bol taký dobrosrdečný človek. Raz skúšal jednu kolegyňu z autorov 19. storočia, ona rozprávala, on počúval, počúval a potom povedal Ba hovno! A vyhodil ju. Písal aj recenzie o divadle a potom som zistil, že to asi nepísal on, ale jeho žena Lea. Ako som na to prišiel? Lebo v texte, čo vyšiel aj v novinách, v jednej vete, kde mal byť mužský rod, bol ženský rod. Tak sa potom prišlo na to, že to pravdepodobne nepíše on.  
Víťazný február som prežil takým zaujímavým spôsobom. V internáte som prekladal nejakú Baudelairovu báseň a naraz hluk v celom internáte, rozhlas hučal, študenti behali po chodbe, tak som vyšiel na chodbu, že čo sa stalo. No, Gottwald reční. A ja hovorím, no a čo, a išiel som si naspäť sadnúť k práci. Taký som bol politicky hlúpy. Prvé zamestnanie som získal tak, že som sa zveril Mináčovi, s ktorým sme sa poznali z krčiem, čo budem robiť, keď skončím vysokú školu a on mi hovorí, keby si bol v strane, miesto máš hneď. Potom sme sa rozprávali s Jurom Špitzerom a on urobil také gesto, že zvolal takú dražbu, zavolal troch šéfredaktorov do Reduty, aj nás, študentov tam zavolal a popredstavoval. Povedal šéfredaktorom, mám k dispozícii týchto troch šikovných mládencov, vyberte si – Turňa, Mihálik a Bžoch. Šéfredaktor Pravdy si vybral Turňu, lebo ten bol v strane, mňa si vybral šéfredaktor Práce, no a Mihálika si vybrali do budúceho Slovenského spisovateľa, kde bol Mihálik potom šéfom. Nijaké veľké požiadavky na mňa nemali, v Práci bolo veľmi príjemne, ešte som dosť blízko býval v podnájme u Poničanovcov. Ani nežiadali odo mňa, aby som vstúpil do strany, iba raz som našiel nejaký dotazník na stole, chcel som to automaticky podpísať,, a potom sa pozriem lepšie, preboha, však je to žiadosť o vstup do strany. Jasné, že som to nepodpísal. Ale inak ma ani nežiadali, aby som nejako štátotvorne písal. Iba raz ma zavolal šéf, súdruh Bžoch, telefonovali mi z ÚV, vy ste písali o Fraňovi Kráľovi, vyšli mu práve zobrané spisy. Volali mi, že takto sa o Kráľovi písať nesmie, a ja hovorím, ale pán šéfredaktor, ja som každému hovoril pán, pán šéfredaktor, toto, čo som napísal, si aj myslím. Z Práce som prešiel do Kultúrneho života. Nemal som kde bývať, tak som býval v redakcii. Bola tam šéfredaktorská miestnosť, potom pisárska a vedľa taká maličká izbička, kde som si rozložil diván a tam som spával. Ale bolo mi blbé prísť z divánu rovno do redakcie, tak som ráno vstal, vyšiel z budovy, obišiel celý ten blok, a potom som išiel do roboty. So svojou ženou Perlou som sa zoznámil tak, že mi klepkala na okno, doniesla mi akýsi preklad, čo som si u nej objednal.

.o Miroslavovi Válkovi
S Válkom to bolo také uzulinké priateľstvo, že ma raz poprosil, počuj Jožo, nechcel by si byť mojím svedkom na svadbe? Bral si Zoru Zorinovú. V Trnave bola svadba a potom sme sa aj navštevovali. Raz sme k nim prišli na Silvestra a prišla tam aj jej sestra s mužom z Moskvy a ona sa mi predstavila – volala sa Autora. Ja som sa rehotal z toho mena. Tí dvaja Rusi hovoria, zapnite rádio, v Moskve je polnoc, chceli počuť správy. Domáci pustili rádio a nevedeli naladiť Moskvu, bola to hanba, pretože Rusi si mysleli, že Moskvu majú naladenú stále, ale prečo by mali mať? Miro bol veľký cynik, on si zhasínal cigarety nie o popolník, ale o ruku. A raz prišiel domov opitý, prešiel cez kuchyňu, no žena sa naňho nepozrela, taká bola nahnevaná. Keď potom dlho nechodil, šla sa pozrieť do vedľajšej izby a on pálil stokorunáčky nad sviečkou. Hovorí mu Mirečku, Mirečku, čo to, preboha, robíš? A on na to, no keď si ma nevšímaš. Viem to od neho, počul som to priamo z jeho úst.
Neskôr som pracoval v akadémii. Boli sme tam štyria: Hamada, Rozner, Gáfrik a ja. Pridelili nám jednu pracovňu, ktorej sme hovorili rakovinové oddelenie, lebo všetci sme boli určení na vyhadzov. Ja som si potom našiel robotu vo Výskumnom a vývojovom ústave pre fabrikácie.  Aj som sa tam vypracoval  v odbornej terminológii, dostal som pochvalu, ale nevydržal som tam tak donekonečna, tak som šiel za Válkom, to už bol ministrom, či by sa nenašlo pre mňa nejaké miesto v kultúre. Válek mi povedal: „Jožo, pre teba v kultúre miesta niet.“ Povedal som mu, Miro, prečo robíš, človeče, takúto funkciu? A on mi hovorí, Husák ma nepustí. Ale potom sa mi hlásila dcéra na VŠMU, urobila perfektne skúšky,  a Mrlian, vtedajší rektor, povedal, toto dievča len cez moju mŕtvolu. Tak som šiel za Válkom a prijali ju a z Mrliana mŕtvola nebola. Takže mi predsa len pomohol aspoň v tomto ohľade. Jeho žena Zora spáchala samovraždu. Keď vtrhli okupačné vojská, bola cez prázdniny v Budmericiach, to bol taký detský raj, bolo tam kúpalisko, hojdačky... Keď sa ráno dozvedeli všetci o Rusoch, že k nám vtrhli, vzali to na vedomie, síce s údesom, ale ona dostala priam šialený záchvat, chytala sa takto za hlavu a kričala, preboha, to sa tvárite len tak, vy ich nepoznáte, vy ich nepoznáte! Na svojich! Potom z toho všetkého trpela stihomamom. Raz volala jednej kolegyni, Jagelka, alebo ako sa volala, prosím ťa pekne, príď, príď, už sú za dverami. Samozrejme, nikto tam nebol. A tá Zora bola tak vystrašená, že vyskočila von oknom a dopadla na nejaké auto. Z toho strachu, že ich prenasledujú, vyskočila z okna. A Miro bol aj na pohrebe, aj Zorin bol na pohrebe. Ale keď zbadal Válka, tak sa obrátil chrbtom.

.o väzení
Ja som bol dva týždne zavretý. Vrátili sme sa zo Žiliny so švagrom, vykladali sme veci z auta, ja som si vyložil aktovku a zabudol som ju pri aute. Mal som tam preklad z talianskeho časopisu, síce komunistického, ale bol to Smrkovského prejav proti okupácii. Jedna pani aktovku našla a zaniesla to, možno v dobre viere, na políciu. A vieš, ako na to prišli, čie je to? Moja dcéra tam mala cvičky a tam na opätku, ako sa to písalo, bola podpísaná. Mal som ešte všelijaké iné ilegálne materiály v ústave, tak som Perle hneď ráno povedal, prosím ťa pekne, isto prídu po mňa, rýchlo zober auto a choď do ústavu, v šuplíku mám ešte nejaké materiály. Jej sa to podarilo vyhodiť do kontajnera. A tí po mňa ráno naozaj prišli. Zobrali ma na Februárku, tam ma vypočúvali, potom ma zobrali rovno do basy v Justičáku. Posadili ma do cely, kde boli asi štyria zločinci. Jeden sa chválil, že zabil dievča v lese. Tak sa tým chválil, že som si povedal, tak toto nie je pravda. A jeden cigán, ktorý tam bol zavretý, mi povedal, keď pôjdete okolo nás, rozhodne sa zastavte na husacinu. Chodil ma vypočúvať voľajaký dôstojník ŠTB. Ja som tam mal ceruzku a papier, zapisoval som si ich výrazy, také slangové výrazy a zločinecký argot. Raz, keď ma zavolali na výsluch, vytiahol som okuliare z puzdra a vypadol odtiaľ papierik. On sa vrhol na to, čo to máte, čo to máte? Reku, prečítajte si. A čo je to? No, to sú slovíčka, ktoré používajú títo väzni. On sa na mňa zadíval, Bože, ako toto môže zaujímať človeka, keď ani nevie, koľko dostane, dva roky či koľko?! Lebo ja som naozaj nevedel, ako dlho budem zavretý. Oni chodili po mojich známych, po akadémii, ešte aj do Nového Mesta zašli za mojimi rodičmi, či som im to nedal čítať. Nikto sa nepriznal, aj keď to čítal, lebo keby sa len dvaja priznali, tak už je to šírenie. Dva týždne som tam bol, a ten jeden, čo rozprával o svojom dievčati, ma prosil, pán Bžoch, keď prídete domov, pošlite mi balíček. Perla zabalila balíček s nejakými zákuskami a poslali sme to. Chlapíka potom prepustili z väzby a on k nám začal chodiť, chodil asi dva týždne pravidelne v sobotu, my sme boli úplne zúfalí, preboha, čo budeme robiť, však ho nevyženieme, ale potom sa to nejako ututlalo. Keď som sa vrátil do akadémie, tam boli všetci, s prepáčením, ako posratí, nehovoriac o tom, že sa mi vyhýbali na ulici moji známi, aj Vojto Mihálik a jeho žena Vierka, prešli na druhú stranu ulice. Vtedy bol riaditeľom Ján Brezina, tak som, samozrejme, pokladal za povinnosť ísť sa prihlásiť, že už som sa vrátil. Hovorím, pán riaditeľ, a s tými dvoma týždňami čo urobíme? Rozmýšľal – a mne prišlo na um, však ja mám ešte dva týždne dovolenky, dajme to ako dovolenku. Tak to bola moja dovolenka.

.o Ivanovi Kupcovi
Priateľom v tých najhorších časoch bol Ivan Kupec, ktorý bol tiež vyhodený zo zamestnania. Bol to svojský človek. Keď mal vypité, prišiel k nám, Jožo, tak rád by som počul cigánsku muziku, poďme niekde. Šli sme na Hviezdoslavovo námestie, kde bola krčma U hodinára, alebo tak nejako sa to volalo. Zišli sme dolu a naozaj tam hral Cigáň sám na husle. Sadli sme si a Ivan mu kázal poležiačky zahrať štátnu hymnu. Muzikant si ľahol a skutočne hral, síce falošne, ale zahral. Potom som Ivana volal domov, ale on sa postavil pred synagógu na schody a začal rozhadzovať mince deckám. Raz som sedel uňho doma na Štrkovci, čosi sme vypili, Ivan zavolal taxík. Taxikár sa spytuje, kam to bude? A on hovorí, do Vídne! Horko ťažko som ho prinútil, aby zastal. To bol jeho sen – Viedeň.

.o maliaroch
Raz som Jánovi Mudrochovi v klube povedal, Jano, však ty nevieš nakresliť ani koňa. Mudroch sa rozčúlil, čo ty, pastír, pójdeš se mnú, ja ti ukážem koňa. Tak som s ním šiel do jeho ateliéru a tam sme debatovali, keď som odchádzal domov, ponúkal mi jeden obraz. A mne sa ho, predstav si, nechcelo niesť, veľký obraz cez celé mesto, ja blbec, mohol som mať cenný obraz. Raz som zasa sedel s Ľubomírom Kellenbergerom v Carltone, ešte v starej kaviarni, a tiež mu hovorím, ty, a vieš vôbec nakresliť koňa? A on zobral obrúsok a začal kresliť kone v rozličných polohách. Čašník sa na to pozeral a zdúpnel, ježišmária, však on pomaľuje celý stôl! A naozaj – Kellenberger pomaľoval koňmi celý stôl.

.o práci kritika
Mal som averziu k všetkému socrealistickému, ale inak som sa usiloval pochopiť každého autora. Keď som ho pochopil, potom som sa usiloval vyložiť ho. V každej knižke, ktorú som prečítal, som si dozadu robil poznámky. Väčšinou som už podľa niekoľkých strán vedel, či to bude, alebo nebude dobré. Nechával ma ľahostajný nevynaliezavý jazyk, taký publicistický, v básňach tie tendenčné oslavy strany. Keď vyšiel Kostrova poéma Na Stalina, vieš, ako sme tomu hovorili? Nasrali ma. Ja som nadväzoval na Šaldu. Šalda mi otvoril svet. Keď som prišiel do Bratislavy, šiel som po Krížnej ulici, pri Dvoch levoch bolo kníhkupectvo, pozerám sa, a tam mali celý Šaldův zápisník. Okamžite som ho kúpil. Keď som to doniesol do internátu, Mihálik mi hovorí, čo za hovadinu si to kúpil. On nevedel nič o českej literatúre. Aj ja sa čudujem, ako je to možné, že som o Šaldovi vedel, ale vedel som. Šalda bol mojím vzorom. Šalda a Černý napríklad. A zo zahraničnej literatúry som mal rád, samozrejme, existencionalizmus. Myslím, že som na Slovensku prvý písal o ňom do Kultúrneho života, keď ho redigoval ešte Ivan Horváth.
Raz som zažil zaujímavý zážitok s Jánom Johanidesom. Boli sme v Budmericiach, ja iba raz,  čo ľutujem, lebo sa tam vynikajúco robilo. Tak som uňho zaklopal na izbe, otvoril mi dvere a tam po celej zemi papieriky. Po celej zemi papieriky! Hovorím, čo to máš? A Johanides na to, no, to mám vety. Takto dával dokopy svoje prózy. Ježišmária, po celej izbe papieriky!

Jozef Bžoch/
Patrí medzi najdôležitejších slovenských literárnych vedcov, publicistov a prekladateľov. Narodil sa v roku 1926 v obci Závod. Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK, bol redaktorom Práce, Kultúrneho života a Slovenských pohľadov, neskôr pracoval na Ústave slovenskej literatúry SAV, odkiaľ ho v roku 1973 prepustili. Neskôr bol zamestnaný vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácie a od roku 1977 v Biografickom oddelení Matice slovenskej. Ako literárny kritik sa venoval hlavne slovenskej poézií, jeho pravidelné knižné recenzie vychádzali v posledných rokoch hlavne v denníku SME. Okrem toho prekladá z nemeckej a francúzskej literatúry.

Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite