Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tajomný kazateľ

.claire Berlinski .časopis .klub

Volá sa Fethullah Gülen a je to jeden z najmocnejších mužov Turecka. Donedávna podporoval premiéra Erdogana, to sa však zmenilo a dnes ide otvorene proti jeho vláde. Kto je a čo reprezentuje tento tajomný muž?

Podľa jeho internetovej stránky je Fethullah Gülen „vplyvný mainstreamový turecký moslimský učenec, mysliteľ, spisovateľ, básnik, verejne angažovaný a vzdelávací aktivista, ktorý podporuje medzináboženský a medzikultúrny dialóg, vedu, demokraciu, spiritualitu a odmieta násilie a premenu náboženstva na politickú ideológiu.“ Internetová stránka tiež dopĺňa, že „podľa niektorých odhadov bolo po celom svete založených niekoľko stoviek vzdelávacích organizácií, škôl, univerzít a jazykových škôl, inšpirovaných Fethullahom Gülenom.“ Stránka tiež nezabudne poznamenať, že Gülen bol „prvým moslimským učencom, ktorý verejne odsúdil útoky z 11. septembra 2001“ a vzdáva poklonu jeho skromnosti.
Čosi k tomu však treba dodať. Gülen je v Turecku mocným a – mierne povedané  – kontroverzným biznismenom. Čoraz vplyvnejší je aj v globálnom biznise. Gülen má na svete tri až šesť miliónov stúpencov, respektíve ľudí, ktorí ním boli inšpirovaní (aby sme použili označenie, ktoré sami preferujú). A zaujímavé je, že Gülen žije v Poconos v Pennsylvánii. V Amerike hrá dôležité postavenie, aj keď ide o tzv. charterové školy (školy, ktoré sú zdarma, financované súkromnými donormi aj štátom, pozn. prekl.), aj keď Gülen tvrdí, že nad nimi nemá nijakú moc, že sú jeho osobou len veľmi inšpirované.
A napokon, Gülen je zaujímavý už preto, že tých niekoľko komentárov, ktoré vyvolal, ho charakterizuje nesprávne. Nie je ani „radikálnym islamistom“ ani „liberálnym moslimom“, pravda je trochu komplikovanejšia.

.kým nepríde ten správny čas
Aby sme porozumeli Gülenovi, musíme najskôr začať s dejinami hnutia Nurcu. Said Nursî (1878–1960), sunnitský moslim, hlásiaci sa k tradícii súfizmu, bol jednou z najcharizmatickejších náboženských postáv na konci Osmanského kalifátu a na začiatku Tureckej republiky. Jeho dielo Risale-i Nur čelilo v Atatürkovej republike pohŕdaniu aj zákazom. Hnutie sa však stalo základom „krúžkov“ – geograficky rozptýlených komunít, ktoré sa stretávali kvôli tomu, aby spolu čítali, diskutovali, prípadne rozširovali zakázané texty. Krúžky sa postupne rozšírili po Anatólii a hnutie sa správalo voči kemalistickej modernizácii rezistentne. Nazvať toto hnutie „fundamentalistickým“ alebo „radikálnym“ je rovnako nepresné, ako považovať ho za teologicky primitívne. Neprečítala som všetkých šesťtisíc strán Risale-i Nur, priznávam, ale čítala som dosť, aby som mohla tvrdiť, že Nursî bol sofistikovaný mysliteľ.
Gülenovo hnutie, nazývané aj cemaat, vzniklo z asi tuctu neonurických krúžkov.  Gülen sa narodil v roku 1941 v dedinke Erzurum na východnej hranici dnešného Turecka. Bola to oblasť striedavo ovládaná Rusmi, Peržanmi alebo Osmanmi, čo tunajší  islam výrazne previazalo s nacionalizmom. Keď medzi vami a Rusmi nestojí nič, len turecký štát, veľmi rýchlo sa stanete tureckým nacionalistom. Ale gülenisti nepovažujú za svojich ani Peržanov.
Dve poznámky ku Gülenovej filozofii. Po prvé, veľmi rozhodne odrádza svojich nasledovníkov od tebliğ, otvoreného proselytizmu. Namiesto toho žiada, aby praktizovali temsil – žili islamským spôsobom života a dávali okoliu dobrý príklad. Z toho, čo som videla v Turecku, to znamená dobré mravy, pracovitosť a prispievanie na charitu. Zahŕňa to aj veľmi segregované postavenie pre ženy.
Po druhé, Gülen verejne hlása, že moslimovia a nemoslimovia žili kedysi v mieri vďaka tomu, že osmanské Turecko dokázalo zabezpečiť tolerantné prostredie. Aby sme obnovili takúto mierovú koexistenciu po celom svete, Turci sa majú stať svetovými lídrami v podpore tolerancie medzi náboženstvami. Gülenovi kritici však zvyknú pripomínať jeho prejav, ktorého videozáznam unikol v roku 1999: „Musíte sa pohybovať v tepnách systému bez toho, aby si niekto vašu existenciu všimol, až kým nedosiahnete všetky centrá moci... Pokiaľ podmienky nie sú zrelé, (nasledovníci) v tom musia pokračovať tak, ako doteraz. Ak urobia niečo predčasne, svet nás zlikviduje a moslimovia budú trpieť všade, tak ako trpeli v tragédiách v Alžírsku, alebo v roku 1982 v Sýrii, alebo počas tragédií v Egypte.  Správny čas ešte nenastal. Musíte čakať, kým bude všetko kompletné a podmienky budú zrelé, kým nebudeme schopní zobrať na plecia celý svet a uniesť ho... Musíte čakať, kým nebudeme mať v rukách všetku moc štátu a pod kontrolou všetky ústavné inštitúcie v Turecku. Povedal som vám o všetkých mojich pocitoch a myšlienkach v dobrej viere... dôverujem vašej lojalite a diskrétnosti. Keď odtiaľto teraz odídete, tak ako zahodíte všetky škatuľky od džúsov, musíte tu nechať aj všetky myšlienky a pocity, ktoré tu zazneli.“
Po tomto prejave sa Gülen presťahoval z Turecka do USA, dôvodom bolo liečenie zdravotných ťažkostí. Napriek tomu v roku 2000 čelil v neprítomnosti súdnemu procesu za ohrozenie sekulárneho charakteru režimu v Turecku a žalobe za údajný pokus infiltrovať turecké vojenské školy.
Jeho priaznivci tvrdili, že video bolo sfalšované, ale nikdy nezverejnili „pôvodnú“ nahrávku. Po niekoľkých rokoch súdnych sporov bol v roku 2008 Gülen zbavený obvinenia.

.tretia moc v štáte
Cemaat kazateľa Gülena je najsilnejšou nurcu skupinou v Turecku. Mnohí toto impérium označujú za tureckú tretiu moc – popri Erdoganovej Strane spravodlivosti a rozvoja a armáde. Štruktúra a organizácia cemaatu sú objektom mnohých kontroverzií. Členovia sa správajú veľmi vyhýbavo, nielen keď ide o ich vzťah ku Gülenovi, ale aj o samotnú existenciu cemaat.
Podporovatelia hnutia tvrdia, že ich štruktúra je len neformálna vec a byť „inšpirovaný“ Gülenom je ako byť inšpirovaný Matkou Terezou. Kritici vrátane tých, ktorí opustili túto organizáciu, tvrdia, že štruktúra je striktne hierarchická a nedemokratická. Gülen, ktorého nazývajú aj Hocaefendi, alebo majster, je jediným lídrom, pričom každá komunita má na čele abis, starších bratov, ktorí sú zasvätení len do istého množstva informácií. Sociologička Berna Turamová tvrdila, že abis dávajú silné odporúčania, možno až diktát, s kým sa majú členovia zosobášiť. Ak aj prípadné manželky nie sú zapojené do cemaat, organizácia by z nich mala mať prospech. V tureckej spoločnosti znie podobné obvinenie celkom dôveryhodne.
Hnutie má podľa pozorovateľov tri koordinované skupiny. Prvou sú biznismeni, druhou novinári a treťou učitelia. Biznizmenom sa hovorí aj anatolská buržoázia. Zabezpečujú finančnú podporu, financujú vysoké školy, univerzity, internáty, letné školy a nadácie po celom svete. Žurnalisti sa regrutujú najmä v okolí popredných tureckých novín Zaman (ich anglickej mutácie s upravenými prekladmi Today’s Zaman), televíznej stanice STV, agentúry Cihan a mnohých časopisov a akademických žurnálov, ako aj menších denníkov, televíznych staníc a internetových stránok. A napokon učitelia zabezpečujú chod škôl.
To, či máme cemaat obdivovať, alebo sa ich máme obávať, záleží od odpovede na jednu otázku: Čo príde potom? Na to, aby sme na ňu dali odpoveď, by sme mali spoznať dve skutočnosti.
Po prvé, existuje dôkaz, že cemaat má autoritársky charakter, podobný sekte. Turecký novinár Ilhan Tanır, ktorý bol členom cemaat, ale hnutie opustil, upozornil na osobitnú obavu – slepú poslušnosť členov: „Hnutie samo seba vidí ako požehnané v každej okolnosti a sprevádzané zázrakmi, reálny svet si pletú s kozmickou sférou. Dôsledkom toho je, že nedokážu reagovať na žiadnu kritiku. Poslušnosť alebo Itaat sa preto stáva prvou a najdôležitejšou  charakteristikou každého dobrého a dôveryhodného člena... Keď mnohí z týchto ľudí žijú v takomto prostredí dlho, začnú sa jednoducho báť vonkajšieho sveta, sú príliš slabí, aby v ňom dokázali žiť.“
Novinár Tanır tiež  tvrdí, že cemaat verí, že jeho kozmická misia „ospravedlňuje akékoľvek správanie na dosiahnutie svojich cieľov za každú cenu“.
V roku 2008 vyšetrovala holandská vláda aktivity tohto hnutia v Holandsku. Ministerka Ella VogeLaarová varovala, že ak organizácia volá po odvrátení sa od spoločnosti, „protirečí to cieľom spoločenskej integrácie“. Jeden zo svedkov a bývalý člen hnutia, ktorý vypovedal k téme vyšetrovanej školy, hnutie prirovnal k „sekte so spoločným myslením, za hranicami ktorého nedokážu študenti rozumne myslieť“. V svojom svedectve tvrdil: „Po rokoch v internátnej škole je psychologicky nemožné stiahnuť sa odtiaľ, získate pocity viny. Navyše, študentov to núti žiť, rozmýšľať a správať sa ako si želajú abis (starší bratia). Študentom, vystaveným psychologickému nátlaku, povedia, akú kariéru by si mali zvoliť, aby vyhoveli týmto veľkým ideálom... Ďalšia hrozná vec je, že študenti prestávajú rešpektovať svojich rodičov, nepočúvajú ich, sú od nich oddelení a žijú tak, ako to od nich očakáva skupina. Stávajú sa malými vojakmi, ktorí pochodujú tak, ako rozkazujú abis, tí poslúchajú lídrov v provincií, tí národných lídrov a tí poslúchajú Fethullaha Gülena. Holandská vláda vyšetrovanie Gülenových škôl uzavrela s tým, že im kvôli podpore „antiintegračného správania“ zredukovala verejné dotácie.
Názor, že hnutie núti svojich členov k poslušnosti nezastávajú len tí, ktorí ho opustili. Americká novinárka Suzy Hansenová napísaa v roku 2010 pre časopis New Republic článok, ako navštívila Golden Generation Worship and Retreat Center v Saylorsburgu v Pennsylvánii, kde žije aj Gülen. Prezident centra Bekir Aksoy jej vysvetlil, že „naši ľudia sa nesťažujú... Poslúchajú rozkazy, úplne... Vysvetlím vám to. Ak muž s PhD. a dobrou kariérou navštívi nášho Hocaefendi, a on mu povie, že by bolo dobre postaviť na severnom póle dedinu, ten muž s PhD. sa vráti ďalšie ráno s pobaleným kufrom.“
Druhý problém s aktivitami cemaati je, že turecké médiá prepojené na hnutie celkom evidentne presadzujú agendu, ktorá je v rozpore s verejne proklamovanými cieľmi. Anglické vydanie denníka Zaman je podstatne iné, ako jeho turecká verzia. V anglickej verzii sa napríklad nestretnete s poznámkami o nepriateľoch islamu, perfídnych Arménoch alebo tajných plánoch Mossadu. Gülen napríklad v novinách Today’s Zaman vyjadril kritiku vlády za neriešenie kurdskej otázky: „Zrazme ich domy k zemi, zničme ich jednotu, zmeňme ich domovy na popol, nech sa odtiaľ ozýva nárek a prosíkanie, rozsekajme a spáľme ich korene a skončime celú túto otázku.“ Gülenovi podporovatelia ho bránia, že tým mal na mysli Stranu kurdských pracujúcich (PKK), ktorú aj Západ považuje za teroristickú organizáciu. Ale Kurdi sa Gülenových slov boja, cítia v nich obavu z hroziacej genocídy.
O údajnej infiltrácii svojich priaznivcov do inštitúcií štátu sa pre Today’s Zaman vyjadril takto: „Presadzovať, aby sa naši spoluobčania zamestnali v štátnych inštitúciách, nie je žiadna infiltrácia. Veď títo ľudia a tie inštitúcie patria tej istej krajine, je to ich právo, aby sa tam mohli zamestnať.“ Z tureckého vydania sa však už opomenula veta, kde povedal, že v minulosti bol štát infliktrovaný tými, ktorí „nepatrili k nášmu národu“. Pod takouto narážkou sa v Turecku, samozrejme, myslí na niekoho, kto nebol moslim, respektíve kto údajne predstieral, že je moslim – a to je  Atatürk, samozrejme.
Gülenovo mediálne impérium nemožno pochopiť bez kauzy  Ergenekon. V júni 2007 objavila turecká polícia v istanbulskom slame debnu granátov. Vyšetrovatelia tvrdili, že patrili tajnej konšprirujúcej štruktúre, nazývanej Ergenekon. Má to byť tajná koalícia vysokopostavených ľudí v armáde, tajnej službe, súdnictve a organizovanom zločine. Ergenekon mal naplánovať sériu teroristických útokov po celej krajine a vyvolať tak zásah armády a vojenský puč. Tisíce Turkov následne zadržali, vrátane vysokopostavených vojakov, akademikov, teológov či novinárov, Kurdov a ľavičiarov. Gülenove médiá mali z toho ohromnú radosť, tešili sa z masových zatýkaní a trestných tribunálov – išlo podľa nich o vyčistenie štátu a boj proti terorizmu. Kritikov vládneho postupu označovali za darbeci, podporovateľov puču. Pričom neboli ochotní opraviť žiadnu zo zavádzajúcich správ, ktorú uverejnili. Keďže sú inak lepšími novinármi ako ich kolegovia zo starých médií, nedá sa predpokladať, že by boli lajdáci alebo hlúpučkí. Naopak, keď chcú, vedia byť veľmi starostliví a profesionálni. V tomto prípade to zjavne neplatilo.

.ale prečo?
Gülen sa v USA teší širokému uznaniu. Ocenil ho Bill Clinton aj James Baker, prezident Obama ho navštívil a ocenil ním „inšpirovanú“ školu vo Washingtone D. C. Zaručil sa za neho bývalý riaditeľ CIA Graham Fuller aj bývalý veľvyslanec USA v Turecku, Morton Abramowitz. V Turecku to všetko podporuje len ďalšie konšpiračné teórie a nárast antiamerikanizmu. Ľudia nerozumejú, prečo ho bývalí diplomati a agenti podporujú, a pravdu povediac, nerozumiem tomu ani ja. Viem len, že Gülenov vzťah k Amerike je pragmatický a svoj pobyt v USA využil na to, aby sa stal najväčším operátorom siete tzv. chartrových škôl, okolo ktorých sa točí množstvo víz, podnikateľských aktivít a dotácii. New York Times napríklad písali o tom, ako dve z týchto škôl, pôsobiace v Texese, presúvali 50 miliónov dolárov z verejných zdrojov do tureckých stavebných spoločností, medzi ktorými boli aj Gülenove firmy. Škola v Utahu zase za päť rokov minula 53-tisíc dolárov na imigračné poplatky a len 100-tisíc – za ten istý čas – na učebnice. Na školách pôsobia najmä Turci, údajne pre nedostatok amerických učiteľov, prípadne ľudia pôvodom z Bosny alebo Chorvátska.
Na čo teda tieto školy slúžia? Okrem iných vecí na to, aby vyrábali pre cemaat zdroje – peniaze. Okrem súkromných darov získavajú rozsiahle štátne a federálne dotácie. Amerika je dnes jediná krajina na svete, kde sa Gülenovi podarilo vytvoriť desiatky škôl, financovaných daňovníkmi hostiteľskej krajiny.  Chce ale cemaat niečo viac než len peniaze? Podľa niektorých západných kritikov, ako je napríklad Michael Rubin, je to islamistický kult, antisemitský a protizápadný, ktorý chce islamizovať Ameriku. Gülen je druhý Chomejní, ktorý chce založiť kalifát, tvrdí Rubin. Mehmet Kalyoncu, ktorý je poradca veľvyslanca Organizácie islamskej spolupráce pri OSN, tvrdí, že cemaat je organizáciou, ktorú vytvorila CIA a Mossad, podlieha pápežovi a je to trójsky kôň, ktorého cieľom je pokresťančiť alebo inak oslabiť moslimov.  
Pravda bude niekde inde. Aydin Ozipek, ktorý navštevoval Gülenovu školu, tvrdí, že hlavným cieľom jeho hnutia je získanie väčšej moci, a to sa mi zdá najpresnejší opis. Ako povedal sám Gülen v neslávnej kázni v roku 1999: „Filozofia našej služby spočíva v tom, že niekde otvoríme dom a s trpezlivosťou pavúka roztiahneme sieť. Čakáme, kým sa do nej niekto nechytí a tých, čo sa chytia, začneme učiť. Nerobíme sieť preto, aby sme ich strávili, ale aby sme im ukázali cestu k ich vzkrieseniu, aby sme im vdýchli život do ich mŕtvych tiel a duší a dali im nový život.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite