Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Globalizácia a nerovnosť

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Podľa organizácie Oxfam vlastní 85 superboháčov taký majetok ako 3,5 miliardy najchudobnejších ľudí sveta. Viaceré osobnosti, od pápeža cez hviezdy Hollywoodu až po amerického prezidenta kritizujú globálnu nerovnosť.

„Podobné firmy by sme na Slovensku potrebovali vo väčšom rozsahu,“ vyhlásil Robert Fico počas svojej decembrovej návštevy spoločnosti Emerson v Novom Meste nad Váhom. Premiér vtedy investora vychválil, no minulý týždeň vyšla správa, podľa ktorej nadnárodná firma, zaoberajúca sa okrem iného výrobou chladiacich zariadení či zváracích strojov presúva časť výroby do Rumunska. Do leta príde o prácu 111 ľudí. Spoločnosť odôvodňuje presun snahou „zostať konkurencieschopnou na tvrdom európskom trhu“.
Slovensko po páde Železnej opony profitovalo z trendu, známeho ako „offshoring“. Teda z presúvania výroby z jednej krajiny do druhej. Boli sme pre časť zahraničných investorov atraktívni jednak lacnou a jednak zručnou pracovnou silou. Navyše, k rozhodnutiu nadnárodných firiem umiestniť u nás svoje aktivity neraz prispeli aj štedré investičné stimuly. No posledných pár rokov zažíva aj Slovensko trend, ktorý je v západnej Európe či Spojených štátoch citeľný už dlhšie. Výrobu strácame v prospech krajín s ešte lacnejšou pracovnou silou. Takých, ako sú Rumunsko či Bulharsko.

.veľké vyrovnávanie
Globálny nárast nerovnosti je komplexný fenomén, ktorý má viac dôvodov. Niektoré treba akceptovať, lebo aj napriek krátkodobým nákladom prinášajú dlhodobé ovocie. Proti iným treba, naopak, bojovať. Podľa niektorých hlasov za nárast rozdielov vo veľkej miere môže práve ekonomická globalizácia. Americké a západoeurópske firmy dokážu vďaka nej presúvať výrobu do lacnejších krajín východnej Európy či Ázie, na čo doplácajú domáci zamestnanci. Tí totiž prichádzajú o prácu. „Vo vzťahu trhového hospodárstva a demokracie je po roku 1989 podstatné predovšetkým to, že sa trh celkom vymkol z národného rámca“, píše český ľavicový intelektuál Jiří Pehe v úvode zborníka esejí Krize, nebo konec kapitalismu. Inak povedané, v prvých desaťročiach po skončení druhej svetovej vojny bol kapitál na Západe spútaný demokratickou politikou na národnej úrovni. Životná úroveň robotníkov i príslušníkov strednej vrstvy rástla vďaka vysokým platom a firmy platili doma dane, z ktorých bolo možné financovať štedré sociálne systémy.
Toto sa však zmenilo najneskôr po roku 1990. Dve miliardy chudákov vo východnej Európe, Číne a Indii sa prakticky zo dňa na deň zapojili do globálnej ekonomiky. Medzinárodne mobilný kapitál predovšetkým z USA a západnej Európy zrazu získal navrch. Ak sa totiž domáce národné vlády alebo zamestnanecké odbory pokúsia príliš ho zdaniť, respektíve vnútiť mu privysoké mzdy, môžu sa firmy jednoducho zbaliť a presunúť výrobu do krajín s prebytkom lacnej pracovnej sily a nedostatkom domáceho kapitálu. „Klesajúci wage share vo vyspelých krajinách od 70. rokov ukazuje, že sa pomer síl medzi kapitálom a prácou mení v prospech kapitálu“, píše ľavicová ekonómka Ilona Švihlíková vo vyššie citovanej knihe. „Wage share“ vyjadruje, aký kus z koláča novovytvoreného bohatstva si odrežú podnikatelia či investori v podobe zisku a aký kus zostane zamestnancom v podobe miezd. A podiel zamestnancov oproti 60. alebo 70. rokom naozaj poklesol.
A tak ľavica volá po „nadnárodných demokratických štruktúrach“, ktoré by dokázali skrotiť nadnárodný kapitál. V podstate nejde o nič iné ako o volanie po vzniku akéhosi svetového štátu. No ak by v takomto globálnom štáte existovalo všeobecné hlasovacie právo, obyvatelia Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky by ľahko mohli usúdiť, že ľudia v USA a Európe sa majú príliš dobre a treba ich zdaniť. Následne by vznikol globálny prerozdeľovací mechanizmus, ktorý by trpel celou tou korupciou a neefektívnosťou, s akými sa stretávame aj na národnej úrovni. Navyše by z takéhoto globálneho štátu nebolo úniku. Neschopnosť národných štátov spútať mobilný globálny kapitál má totiž aj jednu výhodu: zabraňuje vládam hospodáriť vyložene zle.

.globálna stredná vrstva
Hoci je pravda, že nerovnosť vnútri mnohých krajín narastá, na medzinárodnej úrovni v posledných desaťročiach, naopak, klesá. Nie dnešná globalizácia je problém, ale skutočnosť, že veľká časť ľudstva bola po väčšinu 20. storočia v podstate vymknutá zo svetovej ekonomiky. Nebyť klietky rôznych komunistických a etatistických režimov, svet by sa vyvíjal oveľa rovnomernejšie. No keď bariéry padli, dali sa do pohybu mocné vyvažovacie ekonomické sily, ktoré síce z krátkodobého pohľadu ohrozujú doterajšie sociálne výdobytky obyvateľov Západu, zároveň však viedli k vytiahnutia stámiliónov ľudí v rozvojových krajinách z chudoby.
„Od roku 1960 sa reálny príjem Číny na osobu zvýšil osemnásobne, Indie štvornásobne, Brazílie takmer päťnásobne, a Botswana s jej bystrým manažmentom vlastných nerastných zdrojov zaznamenala dokonca 30-násobný nárast,“ upozorňuje miliardár a filantrop Bill Gates. Zakladateľ spoločnosti Microsoft spôsobil rozruch tohtoročným výročným listom, zverejneným na internetovej stránke nadácie, ktorú spravuje so svojou manželkou. V ňom polemizuje s názorom, že materiálna situácia vo svete je čoraz horšia a poukazuje na úspechy, ktoré sa už podarilo dosiahnuť v boji s chudobou. Dokonca predpovedá, že do roku 2035 vo svete nemusia byť už žiadne chudobné krajiny v dnešnom zmysle slova.  
V roku 1960 sa globálna ekonomika v podstate prekrývala s tým, čomu dnes hovoríme Západ. Zvyšok sveta bol väčšinou chudobný a zaostalý. Gates upozorňuje, že krajiny ako Turecko, Čile alebo Malajzia medzičasom dosiahli úroveň príjmu na osobu ako USA v 60. rokoch. Pokrok zaznamenáva dokonca aj subsaharská Afrika. Napriek vírusu HIV sa na čiernom kontinente od roku 1960 predĺžila dĺžka života zo 41 na 57 rokov. V Afrike sa nachádza sedem z celosvetovo desiatich ekonomík, ktoré počas posledných piatich rokov rástli najrýchlejšie. Prirodzene, rozvojové krajiny stále majú čo dobiehať, no na mape rozloženia svetového bohatstva vidieť jednu zaujímavú vec. Slovami Gatesa: „V strede sa nachádza vrstva národov, ktorá pred 50 rokmi sotva existovala a zahŕňa viac ako polovicu obyvateľov sveta.“      

.globalizácia nie je jednosmerná
Pre európskeho alebo amerického robotníka je však slabou náplasťou, že jeho pracovné miesto získal Aziat alebo Afričan, ktorý si vďaka tomu polepší. Rovnako ako pre Slováka z Nového Mesta nad Váhom, ktorého pracovné miesto je vyvezené do Rumunska. Podľa ekonomickej teórie sa v krajine, odkiaľ fabrika odišla za lepším, uvoľňujú pracovné sily pre výrobu s vyššou pridanou hodnotou. No veda, výskum a vzdelávanie sú len zriedka schopné zabezpečiť rýchle preškolenie, ktoré by dokázalo náhle nezamestnaných bývalých robotníkov ľahko presunúť do sofistikovanejších odvetví. A tak zaznieva voči globalizácii výčitka, že solídne robotnícke miesta sú nahrádzané otročením vo Wallmarte alebo vo výrobe burgrov. Naliehavo sa prejavuje problém pracujúcej chudoby.   
Na druhej strane, offshoring nie je len fabrika prenesená z bohatej krajiny do chudobnej. Nižšie výrobné náklady v chudobných krajinách umožňujú aj spotrebiteľom v bohatých štátoch nakupovať za nižšie ceny. Treba tiež sledovať, čo sa stane so mzdami, ktoré zahraničný investor vyplatí robotníkom v rozvojových krajinách. Časť týchto peňazí sa mení na spotrebu, čo podporuje dopyt. Časť odchádza hosťujúcemu štátu na daniach. A časť sa zmení na úspory a tým pádom domáci kapitál. Aj vďaka týmto zdrojom môžu fungovať a rásť malé i stredné firmy v rozvojových krajinách a pozdvihovať tak ich národné hospodárstvo. Časom sa niektoré z nich premenia na veľké nadnárodné korporácie, ktoré si môžu fabriku otvoriť v Európe alebo Amerike a zamestnávať tamojších ľudí, aby mali výrobu blízku dvom svetovým trhom s najvyššou kúpyschopnosťou.
Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Ešte v 50. rokoch bola Južná Kórea na úrovni niektorých afrických krajín a tamojšia spoločnosť Kia vyrábala akurát bicykle. S ďalšou dekádou prišli na rad motocykle a v 70. rokoch automobily. Dnes je Kia silnou nadnárodnou korporáciou, ktorá vytvára prácu pre Európanov. Navyše, fabriky sa môžu aj vrátiť. V USA sa v súvislosti s ťažbou bridlicového plynu začalo v posledných rokoch hovoriť o „inshoringu“. Nízke náklady na energie totiž priemyselnú výrobu v Amerike robia opäť konkurencieschopnou aj napriek vyšším nákladom na pracovnú silu.
Ekonomická globalizácia teda nie je jednoduchý, lineárny fenomén a jej efekty sa ešte ani zďaleka nevyčerpali – aj keď ekonómovia debatujú, aké veľké sú vlastne zisky a straty z nej a ako sú prerozdelené. V každom prípade, nejde o jediný faktor, ktorý prehlbuje nerovnosť. Veľa sa hovorí aj o vplyve moderných technológií, ktoré prirodzene ekonomicky zvýhodňujú jednak ľudí, ktorí s nimi vedia narábať a jednak podnikateľov, vymýšľajúcich nové spôsoby, ako s ich pomocou zarábať. To súvisí s rastúcimi nákladmi na kvalitné medzinárodné vzdelanie, ktoré je tiež jedným z faktorov, zvyšujúcich nerovnosť.

.zodpovednosť FED-u?
Tento článok nechce tvrdiť, že dnešný rozsah nerovností vnútri západných krajín by mal byť bez všetkého akceptovaný (aj keď Slovensko patrí podľa ukazovateľa Gini stále k veľmi rovnostárskym spoločnostiam). Absolútna materiálna rovnosť zabíja iniciatívu a snahu. Talenty, schopnosti, záujmy i ambície sú totiž medzi ľuďmi rozdelené nerovnomerne. No pravdu majú aj tí, ktorí tvrdia, že príliš priepastné spoločenské rozdiely sú škodlivé. Narúšajú totiž vertikálnu sociálnu mobilitu. Inými slovami, je problém vyliezť na príliš vysoký rebrík, zvlášť ak sú medzi jednotlivými jeho stupienkami veľmi široké medzery. Alebo keď tí, ktorí sú hore, rebrík odkopnú hneď po tom, ako naň sami vyliezli. Toto sa deje napríklad, keď si veľký biznis u veľkej vlády presadí regulačný rámec, ktorý zvyšuje náklady vstupu nových konkurentov do odvetvia. Vďaka tomu sú etablované firmy pohodlne chránené pred konkurenciou a ak sa ocitnú v problémoch, môžu si nárokovať záchranu od vlády, lebo sú „too big to fail“. Pod váhou takejto politicko-ekonomickej oligarchie následne erodujú základy ekonomickej i politickej slobody.
Nerovnosť prehlbuje aj jeden nešťastný faktor, o ktorom sa často nehovorí. Frank Hollenbeck učí finančnú ekonómiu na Medzinárodnej univerzite v Ženeve. Je jedným z tých, ktorí považujú expanzívnu monetárnu politiku centrálnych bánk za ešte dôležitejší faktor narastania majetkových rozdielov, než sú globalizácia a offshoring. „Každý dolár, ktorý centrálna banka vytvorí, zvýhodňuje jej najskoršieho prijímateľa – teda vládu a bankový sektor – na úkor neskorších prijímateľov peňazí, ktorými sú zárobkovo činné osoby a chudobní,“ píše Hollenbeck v článku pre internetový portál mises.org. „Od vytvorenia systému nekrytých papierových peňazí v roku 1971 stratil dolár 82 percent svojej hodnoty, kým podiel bankového sektora na HDP narástol zo 4 percent na 10 percent dnes.“
Iniciatívy ako kvantitatívne uvoľňovanie, uskutočňované FED-om, vedú k umelému nárastu cien finančných aktív, čo prirodzene zvýhodňuje vysoko príjmové skupiny, ktoré nejaké aktíva vlastnia. A tie sa následne vzďaľujú zvyšku populácie, ktorá nevlastní nič alebo má len dlhy. Keďže Spojené štáty sú touto majetkovou polarizáciou mimoriadne postihnuté, zaznieva medzi americkými ekonómami názor, že riešením sú strmo progresívne dane pre najbohatších. No je otázne, či takýmto nástrojom fiškálnej politiky možno systémovo vyriešiť problém, ktorého podstata tkvie v monetárnej oblasti.     

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite