V roku 2011 nebola Zuska Kepplová v tematizovaní životov mladých občanov Slovenska v zahraničí sama. Dandy Michaely Rosovej sa odohrával v Berlíne, Lu & Mira v debute Márie Modrovich žili svoje životy v domácom Meste a vo vzdialenom City, Zlodeji a svedkovia v románe Svetlany Žuchovej žijú neľahkým životom viedenských prisťahovalcov.
Na sklonku minulého roka prišli Mária Modrovich, Svetlana Žuchová a Zuska Kepplová s novými knihami. Vo všetkých troch prípadoch ide o viac či menej priznané pokračovanie predchádzajúcich kníh. Najviac v prípade Svetlany Žuchovej. Jej Obrazy zo života M. opisujú ďalšiu etapu života Marisie, jednej z hrdiniek Zlodejov a svedkov: sťahuje sa z Viedne do Bratislavy, pracuje v nemocnici, žije s Otom a zomiera jej matka. Helena v Tichom režime Márie Modrovich prežíva vzťah s Američanom Mikym, ktorý sa z Bratislavy vracia do New Yorku, čím ich lásku podrobuje priťažkej skúške. Kým Svetlana Žuchová nám ukazuje Marisiu pod zväčšovacím sklom, dáva nám nahliadnuť do jej vnútra a porozumieť jej pocitom a motiváciám (otázkou je len, čo má prečítané a porozumené s nami urobiť), Mária Modrovich sa do svojej novely snažila vložiť priveľa, v dôsledku čoho rozprávanie, v ktorom nechýbajú výborné miesta, stráca rytmus.
Zuska Kepplová knihou 57 km od Taškentu na rozdiel od svojich kolegýň postúpila do úplne inej kategórie (ak sa to v literatúre dá tak povedať). Zo sľubnej, talentovanej autorky sa stala výrazná autorka s vlastným štýlom.
Knihu tvoria dve novely: Slo_oda a 57 km od Taškentu. Slo_oda má formu listov, ktoré si navzájom posielajú hlavné postavy. My vieme, kto píše komu, otázne je však, či sa listy dostávajú k adresátom. Tí na ne totiž nereagujú, vďaka čomu je celý príbeh prepletený z monológov. Vraciame sa na začiatok 90. rokov, postkomunistická krajina sa otvára svetu, svet – zastúpený slobodomyseľným Mickym a mladomanželom Vere a Henrykovi prinášajúcim pochodeň civilizácie– ju opatrne objavuje. Naivita je na oboch stranách, všetko to má čaro vecí, ktoré vidíme, počujeme, cítime, či robíme prvýkrát. Ale nie je to politologická analýza. Je to o konkrétnych ľuďoch, o tom ako vnímajú samých seba a druhých, o stereotypoch, ktoré im pomáhajú prežiť a o iných, ktoré im to komplikujú.
Príbeh Billa, Zoliho a bejby (jej meno sa nedozvieme) v novele 57 km od Taškentu sa odohráva približne 250 km od Bratislavy, konkrétne v aristokratickej Bude a proletárskej Pešti, ktoré pretína hrubá stuha Dunaja. Bill („alebo Béla – ako chceš”) aj Zoli sú Maďari, ale Bill má už za sebou skúsenosť života v New Yorku, čo mu Zoli tak trochu závidí. Bejby pochádza z Belehradu a v Budapešti študuje antropológiu. Majú spolu kamarátsky vzťah, ktorý má však aj erotickú dimenziu. Ich rozhovory sa najčastejšie točia okolo túžob a spomienok. Jedno aj druhé je skutočné, jedno aj druhé má zároveň kvalitu alternatívnej histórie, poskladanej z filmov a pohľadníc. Podobne ako v Slo_ode, ani v tejto novele nejde o nejakú antropologickú štúdiu, vyrozprávanú v príbehoch typizovaných hrdinov. Nie sú to žiadne case studies, je to skutočná literatúra. A preto ide o vzťahy, o lásku, o osamelosť, ktorá nie je spôsobená len cudzím či odcudzeným mestom, o život, ktorý niekedy je a inokedy nie je torta.
Intelektuálka sa však v Zuske Kepplovej nezaprie. Veď by ju aj bola škoda zapierať. Jej pozorovania Slovenska v prvých rokoch po páde komunizmu, či zaujímavých rozdielností v prístupe k životu medzi Američanmi, Stredoeurópanmi a južnými Slovanmi sú zaujímavé, často objavné a prekvapivé. Zuska Kepplová, na rozdiel od svojich literárnych kolegýň, má cit pre to, čo povedať a čo len naznačiť, jej vety sú pekné, presné, úsporné a ani jedna z nich nie je navyše. Z autorkinho poďakovania na konci knihy sa dozvedáme, že svoju editorskú prácu výborne odviedol vydavateľ Kali Kertész. A nielen on. Grafici Peter Gála a Elena Čániová z knihy spravili nenápadný artefakt.
Vera, Henryk, Bill, Zoli, bejby. Ľudia, ktorí sú doma v cudzom meste. Nič nie je definitívne. Stále sú na ceste.
Zuska Kepplová: 57 km od Taškentu, KK Bagala, 2013.
Na sklonku minulého roka prišli Mária Modrovich, Svetlana Žuchová a Zuska Kepplová s novými knihami. Vo všetkých troch prípadoch ide o viac či menej priznané pokračovanie predchádzajúcich kníh. Najviac v prípade Svetlany Žuchovej. Jej Obrazy zo života M. opisujú ďalšiu etapu života Marisie, jednej z hrdiniek Zlodejov a svedkov: sťahuje sa z Viedne do Bratislavy, pracuje v nemocnici, žije s Otom a zomiera jej matka. Helena v Tichom režime Márie Modrovich prežíva vzťah s Američanom Mikym, ktorý sa z Bratislavy vracia do New Yorku, čím ich lásku podrobuje priťažkej skúške. Kým Svetlana Žuchová nám ukazuje Marisiu pod zväčšovacím sklom, dáva nám nahliadnuť do jej vnútra a porozumieť jej pocitom a motiváciám (otázkou je len, čo má prečítané a porozumené s nami urobiť), Mária Modrovich sa do svojej novely snažila vložiť priveľa, v dôsledku čoho rozprávanie, v ktorom nechýbajú výborné miesta, stráca rytmus.
Zuska Kepplová knihou 57 km od Taškentu na rozdiel od svojich kolegýň postúpila do úplne inej kategórie (ak sa to v literatúre dá tak povedať). Zo sľubnej, talentovanej autorky sa stala výrazná autorka s vlastným štýlom.
Knihu tvoria dve novely: Slo_oda a 57 km od Taškentu. Slo_oda má formu listov, ktoré si navzájom posielajú hlavné postavy. My vieme, kto píše komu, otázne je však, či sa listy dostávajú k adresátom. Tí na ne totiž nereagujú, vďaka čomu je celý príbeh prepletený z monológov. Vraciame sa na začiatok 90. rokov, postkomunistická krajina sa otvára svetu, svet – zastúpený slobodomyseľným Mickym a mladomanželom Vere a Henrykovi prinášajúcim pochodeň civilizácie– ju opatrne objavuje. Naivita je na oboch stranách, všetko to má čaro vecí, ktoré vidíme, počujeme, cítime, či robíme prvýkrát. Ale nie je to politologická analýza. Je to o konkrétnych ľuďoch, o tom ako vnímajú samých seba a druhých, o stereotypoch, ktoré im pomáhajú prežiť a o iných, ktoré im to komplikujú.
Príbeh Billa, Zoliho a bejby (jej meno sa nedozvieme) v novele 57 km od Taškentu sa odohráva približne 250 km od Bratislavy, konkrétne v aristokratickej Bude a proletárskej Pešti, ktoré pretína hrubá stuha Dunaja. Bill („alebo Béla – ako chceš”) aj Zoli sú Maďari, ale Bill má už za sebou skúsenosť života v New Yorku, čo mu Zoli tak trochu závidí. Bejby pochádza z Belehradu a v Budapešti študuje antropológiu. Majú spolu kamarátsky vzťah, ktorý má však aj erotickú dimenziu. Ich rozhovory sa najčastejšie točia okolo túžob a spomienok. Jedno aj druhé je skutočné, jedno aj druhé má zároveň kvalitu alternatívnej histórie, poskladanej z filmov a pohľadníc. Podobne ako v Slo_ode, ani v tejto novele nejde o nejakú antropologickú štúdiu, vyrozprávanú v príbehoch typizovaných hrdinov. Nie sú to žiadne case studies, je to skutočná literatúra. A preto ide o vzťahy, o lásku, o osamelosť, ktorá nie je spôsobená len cudzím či odcudzeným mestom, o život, ktorý niekedy je a inokedy nie je torta.
Intelektuálka sa však v Zuske Kepplovej nezaprie. Veď by ju aj bola škoda zapierať. Jej pozorovania Slovenska v prvých rokoch po páde komunizmu, či zaujímavých rozdielností v prístupe k životu medzi Američanmi, Stredoeurópanmi a južnými Slovanmi sú zaujímavé, často objavné a prekvapivé. Zuska Kepplová, na rozdiel od svojich literárnych kolegýň, má cit pre to, čo povedať a čo len naznačiť, jej vety sú pekné, presné, úsporné a ani jedna z nich nie je navyše. Z autorkinho poďakovania na konci knihy sa dozvedáme, že svoju editorskú prácu výborne odviedol vydavateľ Kali Kertész. A nielen on. Grafici Peter Gála a Elena Čániová z knihy spravili nenápadný artefakt.
Vera, Henryk, Bill, Zoli, bejby. Ľudia, ktorí sú doma v cudzom meste. Nič nie je definitívne. Stále sú na ceste.
Zuska Kepplová: 57 km od Taškentu, KK Bagala, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.