Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Spriestupniť nepriestupné

.alžbeta Rajterová .časopis .hudba

Roku 1965, na začiatku svojho veľkolepého dirigentského života, navštívil Claudio Abbado po prvý raz Bratislavu, aby naštudoval so Slovenskou filharmóniou a so Slovenským filharmonickým zborom program z tvorby Vivaldiho (Gloria), Verdiho (Te Deum) a Luigiho Nona (Il canto sospeso), ktorý mal zaznieť na festivale v talianskej Perugii.

Spoznala som vtedy aj jeho všestranne otvorenú ľudskú povahu, jeho vždy zdržanlivý, no láskavý spôsob komunikácie, nielen v práci s hudobníkmi, ale všeobecne. A najmä jeho zvedavosť a záujem o ľudí, ich životné situácie, o históriu. Mala som možnosť porozprávať mu o minulosti a súčasnosti Bratislavy a o ľuďoch v tejto krajine. Zaviedla som ho na Devín, kde zhora videl sútok dvoch riek pod Hradom, ktoré vtedy, namiesto spájania ľudí, celkom nevinne reprezentovali neprekonateľnú Železnú oponu, ktorá nás už tak dlho izolovala od slobodného sveta. Bolo to asi po prvý raz, čo stál zoči-voči tomuto reálnemu symbolu neslobody. Tento pohľad ho natoľko fascinoval, i keď ho osobitne vtedy zvlášť nekomentoval, veď on vždy predovšetkým počúval, že túto scenériu neraz v ďalších desaťročiach spomínal v spoločnosti, aj po zbúraní tejto opony. Som presvedčená o tom, že aj tento zážitok stál v pozadí jeho o dvadsať rokov neskôr vyslovenej i presadenej, a vzhľadom na vtedajšiu realitu absurdnej myšlienky založenia orchestra, v ktorom majú spoločne muzicírovať mladí hudobníci z jednej i druhej strany Železnej opony. Názov tohto telesa si od Gustava Mahlera požičal Abbado nielen pre svoju hlbokú lásku k hudbe tohto skladateľa, ale preto, že vysnívaný orchester mal spájať hudobnú mládež z troch krajín strednej Európy, ktoré boli dôležitými dejiskami Mahlerovho života. Pôvodne Mládežnícky orchester Gustava Mahlera tvorili len hudobníci z Československa (rodisko skladateľa je na území Moravy), Maďarska (Mahler pôsobil v mladosti ako riaditeľ budapeštianskej Kráľovskej opery) a Rakúska (Viedeň sa stala hlavným dejiskom Mahlerovho pôsobenia). Bola to teda zámienka, kryjúca Abbadov skutočný zámer: nielen symbolicky, ale reálne umožniť nemožné: spriestupniť nepriestupné. Že sa to stalo v duchu veľkej hudby a v partnerstve s mimoriadnym hudobníkom a zázračným človekom – to bola pridaná hodnota, ktorú v sebe nosia všetci, čo mali tú česť a mohli byť priamymi svedkami tejto pamätnej udalosti.
Autorka je muzikologička.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite