Slovo Antona Srholca

Jeden z nich mal milujúcu manželku a tri dcéry. Ako ten kráľ. Dom plný poézie. Deti mal rád, bol na ne hrdý, veľmi sa im venoval. Dnes to sú osobnosti a ďalej nesú štafetu života. V starobe bol už trocha samotár a tajnostkár. Skromnosť, v ktorej žil ako mladý chlapec, v starobe až radikalizoval. Svojim vnúčatám chcel pripraviť veľký dar. Je pekné, že ako dôchodca nepil, nefajčil, ale s tou skromnosťou to preháňal. O chlebe a vode dokázal žiť aj týždeň. Ja mám trocha iný názor. Aj v starobe máme dopriať tomu vzácnemu, krehkému a pominuteľnému nástroju trocha radosti a pôžitku. Potom lepšie slúži.
Dlho si neužíval svoj zaslúžený dôchodok. Náhle ochorel a potom ako keď zhasnete sviečku. Už pri pohrebe sa vedelo, že všetky svoje úspory vložil do nebankových subjektov a všetko stratil. Možno to bola príčina jeho náhleho odchodu. Ale mýlil by sa ten, kto by sa nazdával, že deti a vnuci sa hnevali. Plakali nad ním, ako keď prší. Dodnes nevedia zabudnúť.
Láska je aj o tom, že veľa nečakám, lebo to podstatné je duchovné, kultúrne, za čo darca platí svojím časom, umom a srdcom. Ja nie som taký dobrý. Nerád podporujem zlodejov a podvodníkov. Radšej investujem do núdznych a chudobných. Na mojom pohrebe budú úprimne žialiť moji „dlžníci“, lebo sa im skončí fašiang. A asi aj príbuzní, lebo nič nezdedia.