Čiastočne aj opodstatnene. V zrkadle zachraňovania bánk z verejných peňazí, škandálneho samoodmeňovania bankárov, defraudácií na finančných trhoch (kauza Madoff a podobne) či daňového unikania sa vyjavili krikľavé nespravodlivosti. Pranierovať ich a snažiť sa o korekciu napokon nie je vec nejakej ľavicovosti, ale morálky, citu pre mieru a udržateľný poriadok vecí.
Problémy sú však dva. Zatiaľ čo politickí lídri, až na svetlé výnimky, nesiahajú na korene deformácií (či zo zlobovanosti, skorumpovanosti alebo ekonomickej negramotnosti) časom sa stierajú hranice medzi demokraticky legitímnou a žiaducou systémovou kritikou a čistým populizmom, alebo dokonca šírením triednej nenávisti. Typickou ukážkou takejto demagógie bola pred Davos načasovaná a svetovo medializovaná štúdia Oxfamu, podľa ktorej 85 najbohatších miliardárov sveta vlastní toľko majetku, ako celá chudobnejšia polovica ľudstva. Podľa autorov to nie je náhoda, ale priamy dôsledok „uchopenia moci bohatými elitami“, ktoré „sa kooptovali“ do politického rozhodovania.
Nie je to tak, ani omylom. Je iste viac ako možné, že medzi tými 85, alebo širšie medzi najbohatším percentom populácie je dosť takých, čo prišli k ohromnému bohatstvu nepoctivým spôsobom. Ani to však nemení nič na fakte, že existencia multimiliardárov je prirodzenou externalitou slobodného podnikania na voľnom trhu. Bill Gates, Warren Buffett, Mark Zuckerberg, ba aj brunejský sultán či Carlos Slim a mnohí ďalší sú neodmysliteľnou súčasťou kapitalistického poriadku napriek pocitu, ktorý má takmer každý, že rozdelenie bohatstva medzi nimi a práve mnou nie je vzhľadom na odvedenú prácu vôbec spravodlivé.
Môžeme od majetku najbohatších virtuálne odrátať nepoctivé, ukradnuté miliardy. A k tomu si ešte primyslieť svet bez daňových rajov a s vyšším zdanením príjmov, dividend či nehnuteľností, než dnes. To všetko môžeme, s obrovským nepomerom medzi najužšou skupinou superbohatých a spodnými vrstvami, ale ani tým nič neurobíme. Zostali by nám cifry, na ktorých sa rast nerovnosti bude dať demonštrovať – presnejšie propagandisticky zneužiť – rovnako dobre. Aký je principiálny rozdiel, či 85 najbohatších ľudí vlastní toľko, čo „spodná“ polovica ľudstva, alebo „iba“ toľko, čo tretina?
Reči o „uchopení moci bohatými“ platia azda pre oligarchické demokracie. Vzťahovať ich na celý priestor kapitalizmu je však neprípustné zjednodušenie, ktoré zďaleka nie je len nevinnou demagógiou. Povedať, že odtiaľ je už len krok k presne takým konšpiračným teóriám, ktoré si v 20. storočí vyžiadali milióny ľudských životov, by bolo tiež len milosrdné zjednodušenie. Faktom totiž je, že verejná diskusia práve tej spodnej polovice majetkového rebríčka (aj na Slovensku) je plná konšpirácií a sprisahaní rôznych lóží a židovských loby už dnes.
Problémy sú však dva. Zatiaľ čo politickí lídri, až na svetlé výnimky, nesiahajú na korene deformácií (či zo zlobovanosti, skorumpovanosti alebo ekonomickej negramotnosti) časom sa stierajú hranice medzi demokraticky legitímnou a žiaducou systémovou kritikou a čistým populizmom, alebo dokonca šírením triednej nenávisti. Typickou ukážkou takejto demagógie bola pred Davos načasovaná a svetovo medializovaná štúdia Oxfamu, podľa ktorej 85 najbohatších miliardárov sveta vlastní toľko majetku, ako celá chudobnejšia polovica ľudstva. Podľa autorov to nie je náhoda, ale priamy dôsledok „uchopenia moci bohatými elitami“, ktoré „sa kooptovali“ do politického rozhodovania.
Nie je to tak, ani omylom. Je iste viac ako možné, že medzi tými 85, alebo širšie medzi najbohatším percentom populácie je dosť takých, čo prišli k ohromnému bohatstvu nepoctivým spôsobom. Ani to však nemení nič na fakte, že existencia multimiliardárov je prirodzenou externalitou slobodného podnikania na voľnom trhu. Bill Gates, Warren Buffett, Mark Zuckerberg, ba aj brunejský sultán či Carlos Slim a mnohí ďalší sú neodmysliteľnou súčasťou kapitalistického poriadku napriek pocitu, ktorý má takmer každý, že rozdelenie bohatstva medzi nimi a práve mnou nie je vzhľadom na odvedenú prácu vôbec spravodlivé.
Môžeme od majetku najbohatších virtuálne odrátať nepoctivé, ukradnuté miliardy. A k tomu si ešte primyslieť svet bez daňových rajov a s vyšším zdanením príjmov, dividend či nehnuteľností, než dnes. To všetko môžeme, s obrovským nepomerom medzi najužšou skupinou superbohatých a spodnými vrstvami, ale ani tým nič neurobíme. Zostali by nám cifry, na ktorých sa rast nerovnosti bude dať demonštrovať – presnejšie propagandisticky zneužiť – rovnako dobre. Aký je principiálny rozdiel, či 85 najbohatších ľudí vlastní toľko, čo „spodná“ polovica ľudstva, alebo „iba“ toľko, čo tretina?
Reči o „uchopení moci bohatými“ platia azda pre oligarchické demokracie. Vzťahovať ich na celý priestor kapitalizmu je však neprípustné zjednodušenie, ktoré zďaleka nie je len nevinnou demagógiou. Povedať, že odtiaľ je už len krok k presne takým konšpiračným teóriám, ktoré si v 20. storočí vyžiadali milióny ľudských životov, by bolo tiež len milosrdné zjednodušenie. Faktom totiž je, že verejná diskusia práve tej spodnej polovice majetkového rebríčka (aj na Slovensku) je plná konšpirácií a sprisahaní rôznych lóží a židovských loby už dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.