Ujgurská autonómna oblasť Sin-ťiang na severozápade Číny je nesporne čarovným miestom. Krajina zasnežených veľhôr, kamenistých púští aj rozľahlých stepí leží pozdĺž starodávnej Hodvábnej cesty, kadiaľ prúdili z Číny na západ vymoženosti vyspelej čínskej civilizácie a v opačnom smere učenie a kultúra, ako buddhizmus či hudba. Pôvodne bolo indoeurópske obyvateľstvo ovládnuté turkickými kmeňmi, neskôr sa územie stalo príbytkom islamu, ale odnepamäti tu bol prítomný aj vplyv čínskej kultúry a štátnosti. Keby sme teda domovinu dvoch nových slovenských občanov chceli nazvať čo najvýstižnejšie, povedali by sme, že ide o východný alebo čínsky Turkestan, kde dnes žije asi 10 miliónov Ujgurov (inak tiež východných Turkov) a ďalšie etniká. Ide o jeden z najmenej čínskych kútov Číny, ktorý navyše bol, ako celá stredná Ázia, odnepamäti dejiskom úporného geopolitického súperenia mocností.
Čína Východný Turkestan, ako už niekoľkokrát v dejinách, anektovala v polovici 18. storočia v čase dynastie Čching, ktorá ho aj pomenovala ako Sin-ťiang („Nové pohraničie“). Lesk Hodvábnej cesty v tej dobe už dávno vyhasol, čo bolo dôsledkom rozkvetu námorného obchodu. Ťažisko svetového obchodu sa tak presunulo a celá stredná Ázia sa stala ospalým zapadlým kútom, kde sa ešte dlho v 20. storočí tovar prepravoval karavánami, noviny ani elektrina neexistovali. Ešte dnes možno v Sin-ťiangu stretnúť starých ľudí, ktorí majú na sebe šaty a topánky ako indoeurópske múmie, pochované v oblasti dnešnej púšte Taklamakan v 2. – 1. tisícročí pred Kristom.
Od konca 19. storočia bol Sin-ťiang jedným z území tzv. Veľkej hry veľmocí, zápasiacich o vplyv nad celou vnútornou Áziou. Túto partiu v Sin-ťiangu vyhrali až čínski komunisti – od roku 1949 je toto územie pevne začlenenou súčasťou Číny, ktorá tak môže ťažiť z nesmierneho prírodného bohatstva (ropa, plyn, uhlie) i z cennej geopolitickej polohy umožňujúcej obchodnú expanziu do strednej Ázie. Vedú tadiaľto dôležité ropovody zo strednej Ázie, od ktorých je závislé východné a južné pobrežie Číny. Toto prepojenie sa má v budúcnosti ešte posilniť – Sin-ťiang má byť ropovodom spojený so Sibírou na severe a s Perzským zálivom a Afrikou pomocou odvážneho potrubia z pakistanského pobrežia Indického oceánu vedúceho cez vysoké priesmyky pohoria Karakoram. Skrátka a dobre, Sin-ťiang je pre Čínu životne dôležitou dopravnou tepnou, ktorej význam ďaleko predstihuje niekdajšiu Hodvábnu cestu.
A podľa toho sa aj Čína správa. Hlavným cieľom nie je efektívna vláda a zabezpečenie potrieb obyvateľstva, ale čo najtesnejšie pripútanie oblasti k Číne. V Sin-ťiangu (ako aj v ďalších oblastiach obývaných etnickými menšinami) síce platí tzv. systém autonómie národnostných území, ktorý dáva domácim národnostiam určité práva a slobody. Ale v praxi vládne v Číne komunistická strana, a v Sin-ťiangu to platí o to viac, že ide o strategicky cenný región. Hlavným trendom je zaľudnenie oblasti etnickými Číňanmi, správnejšie nazývanými Chani, podporované priamo štátom. Výsledkom tohoto pridávania piesku do betónu, ako sa stratégia v čínštine neformálne nazýva, je dych vyrážajúci posun v demografii: namiesto 5 až 10 percent na začiatku 50. rokov tvoria dnes Chani viac než polovicu obyvateľstva. Prisťahovalci prichádzajú najmä z ekonomických dôvodov – obchodujú, podnikajú alebo jednoducho dostávajú prácu vo veľkých korporáciách, ktoré expandujú so štátnou podporou z vnútornej Číny. Ľahko tu získajú povolenie na trvalý pobyt, masívne dotácie, ktoré prichádzajú od konca 90. rokov v rámci vládneho Veľkého rozvoja západných oblastí, ale slúžia predovšetkým štátnym záujmom. Mnoho Chanov sa navyše správa podľa vládnej propagandy a podľa hlboko zakorenených čínskych predstáv o okolitých „barbaroch“ – sami seba vnímajú ako kolonizátorov, ktorí prinášajú pokrok a civilizáciu do jedného z nejzaostalejších miest v Číne.
.vzdialení príbuzní Maďarov
Ale Ujguri sú všetkým, len nie zaostalým národom. Ich kultúra priamo od pôvodného indoeurópskeho obyvateľstva obsahuje indické, perzské, turkické i čínske vplyvy. Vďaka dlhému a intenzívnemu kontaktu s ruskou (v tamojšom kontexte vlastne západnou) kultúrou je ich myslenie bližšie skôr Európanom než Chanom, ich vzdelanci často ovládajú okrem ťažkých klasických variantov ujgurčiny aj perzštinu, arabčinu alebo ruštinu, pričom aj angličtinu sa Ujguri učia oveľa rýchlejšie než Chani. Vďaka jazykovej príbuznosti ujgurčiny s inými turkickými jazykmi i vďaka svojmu náboženstvu sú Ujguri v priestore od Sin-ťiangu až po Sarajevo ako doma, čo sa o Chanoch rozhodne nedá povedať. Ujgurčina je príbuzná napríklad aj s maďarčinou, pretože Húni prikočovali do Európy odniekiaľ zo spoločnej pravlasti ugrofínskych, turkických a altajských národov. Príbuznosť vidieť aj zo samotných názvov týchto národov – Uj-gur, Hun-gar, Bul-gar, Ta-tar, Džun-gar, Cha-zar a pod., a Ujguri sú si existencie Maďarov veľmi dobre vedomí. Niektoré slová sú dodnes v oboch jazykoch takmer rovnaké (kék – kök alebo teve – töge), navyše kvôli vplyvu ruštiny sa napríklad pivo po ujgursky povie piwe, tanec tansa a komunista komunist. Na rozdiel od Chanov tiež Ujguri dokážu pochopiť a oceniť zmysel nášho vtipu alebo sarkastickej poznámky, a opäť vďaka ruskému vplyvu dokážu miestni moslimovia v pití vodky zahanbiť hocijakého Stredoeurópana. O predstavách Chanov a čínskeho štátu o vlastnej civilizačnej nadradenosti dokážu Ujguri pri čaji a cukrovinkách alebo pri pive a cigaretách pútavo pochybovať celé hodiny.
Každodenná realita v Sin-ťiangu je však pre Ujgurov zdrvujúca. Okrem prílivu Chanov a veľkých korporácií je pre nich ťažkou skúškou životaschopnosti aj kultúrna politika Číny. Aj keď majú Ujguri a ďalšie štátom uznané menšiny podľa zákona právo na vzdelanie v materinskom jazyku, od 90. rokov prebieha v tamojších školách prechod na čínštinu ako jediný vyučovací jazyk – tento model je s citlivosťou, typickou pre totalitnú prax, nazývaný „dvojjazyčným vzdelávaním“. V ujgurčine sa vyučuje iba ujgurčina a ujgurská literatúra. Oficiálnym zdôvodnením tejto politiky je argument, že ovládanie čínštiny (resp. chanského jazyka, ako znie presný názov) je pre všetky menšinové národnosti nevyhnutným predpokladom ekonomického rozvoja a spoločenskej modernizácie. Tento argument úplne zodpovedá realite – väčšina pracovných príležitostí v Sin-ťiangu sa naozaj nachádza v prostredí veľkých podnikov a štátnej správy, pričom nezamestnanosť medzi Ujgurmi neoficiálne dosahuje desiatky percent. Ale ani znalosti čínštiny problém ekonomickej nerovnosti medzi Ujgurmi a Chanmi neriešia, pretože štát postavil svoju civilizačnú misiu na čínštine a chanskí záujemcovia sú štátom naďalej zvýhodňovaní. Ponúka sa teda otázka, či „dvojjazyčné školstvo“ neslúži skôr asimilácii a akulturácii Ujgurov. Štát napokon sám priznáva, že „dvojjazyčné školstvo“ a „univerzalizácia chanského jazyka“ má za úlohu zvýšenie súdržnosti etnických skupín Sin-ťiangu a posilnenie lojality k čínskemu socialistickému zriadeniu. Štátna teória etnickej identity navyše dodnes uznáva Stalinovu definíciu národa, ktorá považuje vlastný jazyk spoločne s územím, ekonomikou, historickou ukotvenosťou a psychológiou za nutné určujúce rysy každého existujúceho národa. Úplná lingvistická asimilácia by teda znamenala, že Ujguri prestanú byť národom. „Dvojjazyčné vzdelávanie“ začína v praxi pomaly fungovať: dnešná ujgurská mládež sa často už v svojej materčine nedokáže (v zložitejších formuláciach) vyjadriť.
.ako zničiť identitu
Podobnému tlaku čelí aj ďalší uholný kameň ujgurskej identity – islam. Náboženstvo všeobecne a islam obzvlášť sa snažia presiahnuť hranice národov a štátov. Vďaka úzkemu spojeniu so strednou Áziou a arabským svetom preto čínsky štát pozerá na ujgurskú islamskú prax s nedôverou. V oblasti existuje iba jedna islamská vysoká škola, štátni zamestnanci, študenti a mládež nesmú navštevovať mešity, domáce štúdium náboženstva je tvrdo prenasledované, imámovia a významní náboženskí činitelia musia prechádzať politickými školeniami, povinnou súčasťou kázne je komunistická ideológia a legálne povolenie na púť do Mekky je takmer nemožné získať. V neposlednom rade má Sin-ťiang úplne prerušené spojenie s náboženským životom v Saudskej Arábii. Vlani vyvolal pozornosť prípad v oblasti Aksu, kde bola v mešite nad výklenkom obráteným k Mekke (mihráb) zavesená čínska štátna vlajka a Ujguri tak boli nútení modliť sa k vlajke komunistického štátu. Kontroverzie vyvoláva aj prebiehajúca kampaň proti „náboženskému extrémizmu“, týkajúca sa vzhľadu – vlasy zakryté šatkou, pestovaná brada alebo ťubetejka sú dôvodom, aby človeka mohla zastaviť polícia, pokutovať ho alebo na dva dni zadržať. Rozdiel oproti zdanlivo podobnému problému v západnej Európe je v tom, že Ujguri sú v Sin-ťiangu doma a podľa zákona by to mal byť čínsky štát, kto bude lokálne zvyklosti rešpektovať. Ujguri sa proti týmto opatreniam búria, čo, samozrejme, o to viac legitimizuje striktný postoj štátu voči „náboženskému extrémizmu“.
Striktný postoj štátu k ujgurskému islamu je v zaujímavom kontraste so situáciou početne rovnako silného etnika Chuejov (Tunganov) – ich praktizovanie požíva štátnu ochranu a štát ich dokonca využíva ako protagonistov svojej kultúrnej diplomacie voči arabským krajinám. Chuejovia však nie sú turkickým národom s etnickými, historickými a kultúrnymi väzbami na strednú Áziu a v minulosti nikdy nevytvorili vlastný štát – naopak, žijú dobre integrovaní do väčšinovej spoločnosti po celej Číne a napríklad štátne vlajky na mešitách im vôbec nevadia. Pokiaľ ide o poctivosť v prístupe k viere, obe etniká sú na tom približne rovnako – majú svojich puristov aj liberálov, formálnych moslimov aj tých, ktorí nejedia bravčové mäso. Tento rozpor ukazuje, že Čína vníma Ujgurov ako bezpečnostnú hrozbu nie pre islam, ale preto, že sú národom so svojbytnou identitou a dlhou históriou samostatnej štátnosti. Túto hypotetickú hrozbu sa Čína snaží nie celkom racionálne odstrániť tým, že náboženskú identitu Ujgurov potláča pod zámienkou boja proti „náboženskému extrémizmu“.
Necitlivo se Čína správa aj k ďalším atribútom ujgurskej identity vrátane kultúrneho dedičstva. Pozornosť svetových médií si po roku 2009 získalo zbúranie starobylého centra Kašgaru, čo fakticky znamenalo zničenie nesmierne cenného urbanistického celku s cennou zástavbou a spoločenskými väzbami. Z centra bolo zachovaných iba niekoľko starých ulíc, zvyšok stavieb bol alebo bude nahradený modernými rezidenčnými komplexmi. Oficiálnym zdôvodnením je modernizácia a sanácia hygienicky nevyhovujúcich historických stavieb a ich nedostatočná odolnosť proti zemetraseniu. Tieto tvrdenia však pôsobia v prípade niekoľko storočí nepretržite fungujúceho mesta trochu zvláštne. Obyvatelia pôvodnej zástavby boli čiastočne finančne odškodnení, čiastočne vysťahovaní mimo historického centra. Podobná prax je bežná aj vo vnútornej Číne a tiež často vedie k zničeniu cenných urbanistických celkov a historických štvrtí. Známe je napríklad zbúranie starých pekinských uličiek kvôli Olympiáde v roku 2008. Zatiaľ čo vo vnútornej Číne možno proti tomu protestovať, založiť združenie alebo sa brániť zákonnou cestou, pre Ujgurov to neplatí – nasledovalo by obvinenie z podvracania štátnej moci. Starý Kašgar tak možno obdivovať už len vo filme Lovec drakov, kde slúžil ako kulisa príbehu, odohrávajúceho sa v Kábule.
Podobne dopadlo aj nesmierne cenné a starobylé jadro mesta Jarkend, ktoré bolo celé stáročia strediskom ujgurskej štátnosti, náboženstva a kultúry. Zlatá mešita bola spolu so susedným pohrebiskom „modernizovaná,“ čítaj zbúraná a na ich mieste vyrastie moderná čínska zástavba. Hrobky súfijských svätcov (tzv. mazary) rozptýlené po púšti Taklamakan, ktoré sú kultovými strediskami ujgurskej náboženskej praxe, sú často „budované“ ako súčasť turistických projektov. Príkladom je hrobový komplex okolo hrobky svätca Kirmiša Atu v blízkosti mesta Aksu. Chanský investor v 90. rokoch rozpoznal turistický potenciál miesta a postavil na ňom s podporou vlády zábavný park a hotel pre čínskych turistov. Ujguri pricházajú na toto pre nich pútne miesto kvôli piete, ale ak chcú vstúpiť, musia zaplatiť ako riadni návštevníci vstupné. Kultúrna hodnota a posvätná atmosféra miesta sú však nenávratne zničené, pretože úrady ani chanský developer neprejavili elementárnu snahu rešpektovať pôvodnú hodnotu miesta.
.so zbraňou v ruke
Nie div, že vzťah Ujgurov k čínskemu štátu je problematický. Pozitívne dôsledky šesťdesiatročného čínskeho vedenia sú v Sin-ťiangu tiež zrejmé. Pomerne vysoká životná úroveň, fungujúce štátne štruktúry a absencia vojen a spoločenských otrasov sú všetko javy, ktoré Ujgurom ich bratské turkické národy v postsovietskej Strednej Ázii závidia. Najmä Uzbekovia, národ, ktorý je Ujgurom historicky a kultúrne najbližší a ktorý od rozpadu ZSSR živorí v podmienkach krutej biedy a diktatúry. Ujgurom je zase, naopak, tŕňom v oku potláčanie ich identity a koloniálna exploatácia ich domoviny. V ujgurskej historickej pamäti navyše správanie ČĽR priamo nadväzuje na predchádzajúcu vládu Kuomintangu (1944 – 1949), raných republikánskych guvernérov (1911 – 1944) aj neskorého cisárstva (cca 1830 – 1911). Rozdiely medzi týmito jednotlivými administratívami sú pre Ujgurov nepodstatné – alarmujúci je pre nich „iba“ fakt, že teraz prvýkrát v dejinách tvoria v svojej okupovanej vlasti menšinu. A preto tak ako v minulosti, aj teraz počas vlády komunistickej dynastie po roku 1949 prakticky neustále vznikajú väčšie či menšie nepokoje a protesty. Nie je to nič nezvyklé, prichádzalo k tomu aj v obdobiach považovaných za liberálnejšie časy národnostnej politiky. V 80. rokoch minulého storočia Ujguri demonštrovali okrem politických problémov aj proti prevádzkovaniu jadrovej strelnice pri jazere Lop Nor, a výskytu chorôb a defektov, spôsobených ožiarením. Zlomovým bolo ozbrojené povstanie v mestečku Baren v južnom Sin-ťiangu v apríli 1990 a násilné potlačenie protivládnych demonštrácií v roku 1997 v meste Ghulja na hraniciach s Kazachstanom.
Od olympijského roku 2008 možno pozorovať ďalšiu vlnu násilných konfliktov, v ktorých prevláda typologicky nový fenomén – útok primitívnymi prostriedkami (nože, sekery, doma vyrobené výbušniny a pod.) na políciu a ďalšie orgány štátnej správy. Taký bol aj zatiaľ posledný incident, pri ktorom bolo 30. decembra 2013 v Kašgare pri útoku na policajnú stanicu zastrelených osem ľudí. Inokedy vzniká konflikt pri bezohľadnom postupe štátnych orgánov, napríklad pri domovej prehliadke 16. decembra bolo v Kašgare takto zastrelených 14 ľudí a 24. apríla 2013 v Maralbéši zahynulo viac ako 21 ľudí vrátane napadnutých štátnych zamestnancov. Veľkú mediálnu pozornosť mali nepokoje v priebehu leta 2009, pri ktorých zahynulo niekoľko stoviek ľudí a ktoré nechali čínske úrady, žiaľ, neobjasnené. Je však známe, že udalosti zahŕňali násilné potlačenie pokojnej demonštrácie, etnické pogromy zo strany Ujgurov i Chanov a následné plošné zatýkanie ujgurských mladíkov.
Popri týchto asymetrických útokoch na ozbrojené zložky a pokojných protestoch sa v Sin-ťiangu, žiaľ, objavilo aj niekoľko čisto teroristických činov. V júli 2011 a vo februári 2012 došlo v Kašgare a Karghiliku k napadnutiu chanských civilistov, v ktorých zahynulo až okolo 50 nevinných ľudí. Výbuch ujgurského džípu s výbušninami na Námestí nebeského pokoja v Pekingu na konci októbra 2013 tiež nebol uspokojivo objasnený, ale mohlo ísť aj o neúspešný teroristický útok. Čínska vláda, pochopiteľne, považuje všetky protesty za prejavy terorizmu. Pri celkovej mocenskej asymetrii je zrejmé, že Ujguri majú v meraní fyzických síl len mizivú nádej na víťazstvo. Situácia pripomína poviedku Divoký holub, ktorú napísal mladý ujgurský spisovateľ Nurmuhemmet Jasin v roku 2004 a bol za ňu odsúdený na desať rokov väzenia. Poviedka pojednáva o chytenom divom holube, ktorý radšej sám seba otrávi, než by žil v klietke blahobytu spolu s povoľnými domácimi holubmi. Podobne radikálnejší Ujguri sa čoraz častejšie uchyľujú k napádaniu ozbrojených policajtov, aj keď vedia, že ich pri tom čaká takmer istá smrť.
.ujgurský terorizmus
Existuje aj ujgurský radikálny ozbrojený odboj, napojený na islamistické militantné kruhy. Niekoľko stoviek ujgurských mudžahedínov sa pohybuje niekde v severnom Pakistane, ich skupina sa nazýva Islamská strana Turkestanu (TIP). Pravdepodobne ide o následnícku organizáciu Islamského hnutia Východného Turkestanu (ETIM), ktoré pravdepodobne zaniklo niekedy v prvej dekáde 21. storočia počas amerického pôsobenia v Afganistane. S týmito kruhmi prišli do styku aj Ujguri Američanmi zadržovaní na základni Guantanámo. Niektorí sa so skupinou zaplietli pravdepodobne omylom, niektorí však priznali absolvovanie výcviku používania strelných zbraní. Američania však postupne všetkých guantanámskych Ujgurov zbavili obvinenia z terorizmu a Ujguri sami opakovane vyhlasujú, že žiadne nepriateľské úmysly proti západným záujmom neprechovávajú a chceli bojovať iba proti čínskej nadvláde nad Východným Turkestanom. Ich prepustenie z Guantanáma sa pretiahlo iba preto, že Američania ich nechceli vydať do Číny, kde by im zrejme hrozil nespravodlivý proces a trest smrti. Slovenská vláda si zaslúži poďakovanie za to, že sa odvážila troch posledných Ujgurov prijať, a ukončiť tak ich traumatizujúcu situáciu, akoby vystrihnutú z Kafkových diel. Vzhľadom na to, že Ujguri sa nachádzali dvanásť rokov vo väzení a sú za prepustenie nepochybne vďační, pravdepodobnosť, že by na území Slovenska chceli spáchať teroristický útok alebo pestovať islamistické aktivity, je skôr nízka.
Napokon, aj miera infiltrácie ETIM a TIP militantným islamizmom v Afganistane je otázna, ponúka sa skôr otázka, či spojenie s radikálnymi islamistami nie je pre ujgurských radikálov skôr jedinou existujúcou možnosťou, ako viesť oslobodenecký boj so zbraňou v ruke. V analytických kruhoch existuje konsenzus, že schopnosť TIP, vyvinúť reálnu aktivitu v Sin-ťiangu, je veľmi preceňovaná, a to tak na strane TIP, ako aj čínskymi úradmi. Penetrácia štátu do ujgurskej spoločnosti a miera jej ovládnutia je taká vysoká, že aktivity zahraničných islamských extrémistov nie sú síce vylúčené, ale súčasne čím ďalej ťažšie uskutočniteľné. Oproti tomu napadnutie ozbrojeného policajta v uniforme s nožom v ruke žiadnu organizáciu ani zahraničnú podporu nevyžaduje.
Ale aj také správanie je v ujgurskej spoločnosti považované za extrémne. Napokon, ujgurský mierový exil, sústredený predovšetkým v západnej Európe a USA, sa profiluje jednoznačne demokraticky a prozápadne. Ikonickou hlavou ujgurského mierového exilu je pani Rebija Kadirová, niekoľkokrát navrhnutá na Nobelovu cenu mieru. V Číne bola z politických dôvodov väznená takmer šesť rokov, potom prepustená do emigrácie do USA. Navzdory subtílnej postave je charizmatickou ženou, akých možno medzi Ujgurkami stretnúť dvanásť do tucta: je výrečnou a zapálenou kritičkou nespravodlivosti, ktorá sa voči Ujgurom deje. Čína zareagovala uväznením dvoch jej synov a perzekúciou ostatných členov jej rodiny, ktorí po jej vyhostení z krajiny v Sin-ťiangu zostali.
Otázkou je, ako sa bude situácia v Sin-ťiangu vyvíjať ďalej. Stranícky šéf provincie Čang Čchun-sien po svojom nástupe k moci v roku 2010 prekvapivo otvorene priznal, že príčinou nepokojov v oblasti je ekonomická nerovnosť medzi Chanmi a Ujgurmi. To je však len časť pravdy. Najmä, ak toto ekonomistické vnímanie reality nepredstavuje žiadnu prevratnú inováciu čínskeho marxistického myslenia. S ekonomickým rozvojom Sin-ťiangu, koniec koncov, nepolemizujú ani samotní Ujguri. Tí sa však nechcú uspokojiť s javmi, ako sú potlačovenie ich identity a nadvláda cudzieho etnika, ktoré sa nad nich ešte povyšuje. Tak či onak sa nezdá, že by Čína plánovala svoju politiku nejako zmeniť: stranícki činitelia, naopak, otvorene sľubujú nemenný kurz. Začiatkom tohto roka bolo výslovne oznámené, že prioritou bude „udržovanie stability“. Je teda možné, že budú pokračovať aj reakcie zo strany Ujgurov – nesúhlas a odpor, možno vrátane násilných incidentov.
Ondřej Klimeš/
Sinológ a prekladateľ. Narodil sa v roku 1977 v Chebe, vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 2000 až 2001 študoval ujgurčinu v Sin-ťiangu, od tej doby oblasť opakovane navštevuje. Okrem toho študoval čínštinu v Tchaj-pei v rokoch 1998 až 1999, a potom v Čcheng-tu v rokoch 2002 až 2003. Doktorát obhájil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v roku 2012 za prácu o ujgurskom nacionalizme v období 1880 –1949. V súčasnosti pracuje v Orientálnom ústave Akadémie vied Českej republiky a v Ústave Ďalekého východu Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, zaoberá sa dejinami a politikou modernej Číny. Je ženatý, žije v Prahe.
Čína Východný Turkestan, ako už niekoľkokrát v dejinách, anektovala v polovici 18. storočia v čase dynastie Čching, ktorá ho aj pomenovala ako Sin-ťiang („Nové pohraničie“). Lesk Hodvábnej cesty v tej dobe už dávno vyhasol, čo bolo dôsledkom rozkvetu námorného obchodu. Ťažisko svetového obchodu sa tak presunulo a celá stredná Ázia sa stala ospalým zapadlým kútom, kde sa ešte dlho v 20. storočí tovar prepravoval karavánami, noviny ani elektrina neexistovali. Ešte dnes možno v Sin-ťiangu stretnúť starých ľudí, ktorí majú na sebe šaty a topánky ako indoeurópske múmie, pochované v oblasti dnešnej púšte Taklamakan v 2. – 1. tisícročí pred Kristom.
Od konca 19. storočia bol Sin-ťiang jedným z území tzv. Veľkej hry veľmocí, zápasiacich o vplyv nad celou vnútornou Áziou. Túto partiu v Sin-ťiangu vyhrali až čínski komunisti – od roku 1949 je toto územie pevne začlenenou súčasťou Číny, ktorá tak môže ťažiť z nesmierneho prírodného bohatstva (ropa, plyn, uhlie) i z cennej geopolitickej polohy umožňujúcej obchodnú expanziu do strednej Ázie. Vedú tadiaľto dôležité ropovody zo strednej Ázie, od ktorých je závislé východné a južné pobrežie Číny. Toto prepojenie sa má v budúcnosti ešte posilniť – Sin-ťiang má byť ropovodom spojený so Sibírou na severe a s Perzským zálivom a Afrikou pomocou odvážneho potrubia z pakistanského pobrežia Indického oceánu vedúceho cez vysoké priesmyky pohoria Karakoram. Skrátka a dobre, Sin-ťiang je pre Čínu životne dôležitou dopravnou tepnou, ktorej význam ďaleko predstihuje niekdajšiu Hodvábnu cestu.
A podľa toho sa aj Čína správa. Hlavným cieľom nie je efektívna vláda a zabezpečenie potrieb obyvateľstva, ale čo najtesnejšie pripútanie oblasti k Číne. V Sin-ťiangu (ako aj v ďalších oblastiach obývaných etnickými menšinami) síce platí tzv. systém autonómie národnostných území, ktorý dáva domácim národnostiam určité práva a slobody. Ale v praxi vládne v Číne komunistická strana, a v Sin-ťiangu to platí o to viac, že ide o strategicky cenný región. Hlavným trendom je zaľudnenie oblasti etnickými Číňanmi, správnejšie nazývanými Chani, podporované priamo štátom. Výsledkom tohoto pridávania piesku do betónu, ako sa stratégia v čínštine neformálne nazýva, je dych vyrážajúci posun v demografii: namiesto 5 až 10 percent na začiatku 50. rokov tvoria dnes Chani viac než polovicu obyvateľstva. Prisťahovalci prichádzajú najmä z ekonomických dôvodov – obchodujú, podnikajú alebo jednoducho dostávajú prácu vo veľkých korporáciách, ktoré expandujú so štátnou podporou z vnútornej Číny. Ľahko tu získajú povolenie na trvalý pobyt, masívne dotácie, ktoré prichádzajú od konca 90. rokov v rámci vládneho Veľkého rozvoja západných oblastí, ale slúžia predovšetkým štátnym záujmom. Mnoho Chanov sa navyše správa podľa vládnej propagandy a podľa hlboko zakorenených čínskych predstáv o okolitých „barbaroch“ – sami seba vnímajú ako kolonizátorov, ktorí prinášajú pokrok a civilizáciu do jedného z nejzaostalejších miest v Číne.
.vzdialení príbuzní Maďarov
Ale Ujguri sú všetkým, len nie zaostalým národom. Ich kultúra priamo od pôvodného indoeurópskeho obyvateľstva obsahuje indické, perzské, turkické i čínske vplyvy. Vďaka dlhému a intenzívnemu kontaktu s ruskou (v tamojšom kontexte vlastne západnou) kultúrou je ich myslenie bližšie skôr Európanom než Chanom, ich vzdelanci často ovládajú okrem ťažkých klasických variantov ujgurčiny aj perzštinu, arabčinu alebo ruštinu, pričom aj angličtinu sa Ujguri učia oveľa rýchlejšie než Chani. Vďaka jazykovej príbuznosti ujgurčiny s inými turkickými jazykmi i vďaka svojmu náboženstvu sú Ujguri v priestore od Sin-ťiangu až po Sarajevo ako doma, čo sa o Chanoch rozhodne nedá povedať. Ujgurčina je príbuzná napríklad aj s maďarčinou, pretože Húni prikočovali do Európy odniekiaľ zo spoločnej pravlasti ugrofínskych, turkických a altajských národov. Príbuznosť vidieť aj zo samotných názvov týchto národov – Uj-gur, Hun-gar, Bul-gar, Ta-tar, Džun-gar, Cha-zar a pod., a Ujguri sú si existencie Maďarov veľmi dobre vedomí. Niektoré slová sú dodnes v oboch jazykoch takmer rovnaké (kék – kök alebo teve – töge), navyše kvôli vplyvu ruštiny sa napríklad pivo po ujgursky povie piwe, tanec tansa a komunista komunist. Na rozdiel od Chanov tiež Ujguri dokážu pochopiť a oceniť zmysel nášho vtipu alebo sarkastickej poznámky, a opäť vďaka ruskému vplyvu dokážu miestni moslimovia v pití vodky zahanbiť hocijakého Stredoeurópana. O predstavách Chanov a čínskeho štátu o vlastnej civilizačnej nadradenosti dokážu Ujguri pri čaji a cukrovinkách alebo pri pive a cigaretách pútavo pochybovať celé hodiny.
Každodenná realita v Sin-ťiangu je však pre Ujgurov zdrvujúca. Okrem prílivu Chanov a veľkých korporácií je pre nich ťažkou skúškou životaschopnosti aj kultúrna politika Číny. Aj keď majú Ujguri a ďalšie štátom uznané menšiny podľa zákona právo na vzdelanie v materinskom jazyku, od 90. rokov prebieha v tamojších školách prechod na čínštinu ako jediný vyučovací jazyk – tento model je s citlivosťou, typickou pre totalitnú prax, nazývaný „dvojjazyčným vzdelávaním“. V ujgurčine sa vyučuje iba ujgurčina a ujgurská literatúra. Oficiálnym zdôvodnením tejto politiky je argument, že ovládanie čínštiny (resp. chanského jazyka, ako znie presný názov) je pre všetky menšinové národnosti nevyhnutným predpokladom ekonomického rozvoja a spoločenskej modernizácie. Tento argument úplne zodpovedá realite – väčšina pracovných príležitostí v Sin-ťiangu sa naozaj nachádza v prostredí veľkých podnikov a štátnej správy, pričom nezamestnanosť medzi Ujgurmi neoficiálne dosahuje desiatky percent. Ale ani znalosti čínštiny problém ekonomickej nerovnosti medzi Ujgurmi a Chanmi neriešia, pretože štát postavil svoju civilizačnú misiu na čínštine a chanskí záujemcovia sú štátom naďalej zvýhodňovaní. Ponúka sa teda otázka, či „dvojjazyčné školstvo“ neslúži skôr asimilácii a akulturácii Ujgurov. Štát napokon sám priznáva, že „dvojjazyčné školstvo“ a „univerzalizácia chanského jazyka“ má za úlohu zvýšenie súdržnosti etnických skupín Sin-ťiangu a posilnenie lojality k čínskemu socialistickému zriadeniu. Štátna teória etnickej identity navyše dodnes uznáva Stalinovu definíciu národa, ktorá považuje vlastný jazyk spoločne s územím, ekonomikou, historickou ukotvenosťou a psychológiou za nutné určujúce rysy každého existujúceho národa. Úplná lingvistická asimilácia by teda znamenala, že Ujguri prestanú byť národom. „Dvojjazyčné vzdelávanie“ začína v praxi pomaly fungovať: dnešná ujgurská mládež sa často už v svojej materčine nedokáže (v zložitejších formuláciach) vyjadriť.
.ako zničiť identitu
Podobnému tlaku čelí aj ďalší uholný kameň ujgurskej identity – islam. Náboženstvo všeobecne a islam obzvlášť sa snažia presiahnuť hranice národov a štátov. Vďaka úzkemu spojeniu so strednou Áziou a arabským svetom preto čínsky štát pozerá na ujgurskú islamskú prax s nedôverou. V oblasti existuje iba jedna islamská vysoká škola, štátni zamestnanci, študenti a mládež nesmú navštevovať mešity, domáce štúdium náboženstva je tvrdo prenasledované, imámovia a významní náboženskí činitelia musia prechádzať politickými školeniami, povinnou súčasťou kázne je komunistická ideológia a legálne povolenie na púť do Mekky je takmer nemožné získať. V neposlednom rade má Sin-ťiang úplne prerušené spojenie s náboženským životom v Saudskej Arábii. Vlani vyvolal pozornosť prípad v oblasti Aksu, kde bola v mešite nad výklenkom obráteným k Mekke (mihráb) zavesená čínska štátna vlajka a Ujguri tak boli nútení modliť sa k vlajke komunistického štátu. Kontroverzie vyvoláva aj prebiehajúca kampaň proti „náboženskému extrémizmu“, týkajúca sa vzhľadu – vlasy zakryté šatkou, pestovaná brada alebo ťubetejka sú dôvodom, aby človeka mohla zastaviť polícia, pokutovať ho alebo na dva dni zadržať. Rozdiel oproti zdanlivo podobnému problému v západnej Európe je v tom, že Ujguri sú v Sin-ťiangu doma a podľa zákona by to mal byť čínsky štát, kto bude lokálne zvyklosti rešpektovať. Ujguri sa proti týmto opatreniam búria, čo, samozrejme, o to viac legitimizuje striktný postoj štátu voči „náboženskému extrémizmu“.
Striktný postoj štátu k ujgurskému islamu je v zaujímavom kontraste so situáciou početne rovnako silného etnika Chuejov (Tunganov) – ich praktizovanie požíva štátnu ochranu a štát ich dokonca využíva ako protagonistov svojej kultúrnej diplomacie voči arabským krajinám. Chuejovia však nie sú turkickým národom s etnickými, historickými a kultúrnymi väzbami na strednú Áziu a v minulosti nikdy nevytvorili vlastný štát – naopak, žijú dobre integrovaní do väčšinovej spoločnosti po celej Číne a napríklad štátne vlajky na mešitách im vôbec nevadia. Pokiaľ ide o poctivosť v prístupe k viere, obe etniká sú na tom približne rovnako – majú svojich puristov aj liberálov, formálnych moslimov aj tých, ktorí nejedia bravčové mäso. Tento rozpor ukazuje, že Čína vníma Ujgurov ako bezpečnostnú hrozbu nie pre islam, ale preto, že sú národom so svojbytnou identitou a dlhou históriou samostatnej štátnosti. Túto hypotetickú hrozbu sa Čína snaží nie celkom racionálne odstrániť tým, že náboženskú identitu Ujgurov potláča pod zámienkou boja proti „náboženskému extrémizmu“.
Necitlivo se Čína správa aj k ďalším atribútom ujgurskej identity vrátane kultúrneho dedičstva. Pozornosť svetových médií si po roku 2009 získalo zbúranie starobylého centra Kašgaru, čo fakticky znamenalo zničenie nesmierne cenného urbanistického celku s cennou zástavbou a spoločenskými väzbami. Z centra bolo zachovaných iba niekoľko starých ulíc, zvyšok stavieb bol alebo bude nahradený modernými rezidenčnými komplexmi. Oficiálnym zdôvodnením je modernizácia a sanácia hygienicky nevyhovujúcich historických stavieb a ich nedostatočná odolnosť proti zemetraseniu. Tieto tvrdenia však pôsobia v prípade niekoľko storočí nepretržite fungujúceho mesta trochu zvláštne. Obyvatelia pôvodnej zástavby boli čiastočne finančne odškodnení, čiastočne vysťahovaní mimo historického centra. Podobná prax je bežná aj vo vnútornej Číne a tiež často vedie k zničeniu cenných urbanistických celkov a historických štvrtí. Známe je napríklad zbúranie starých pekinských uličiek kvôli Olympiáde v roku 2008. Zatiaľ čo vo vnútornej Číne možno proti tomu protestovať, založiť združenie alebo sa brániť zákonnou cestou, pre Ujgurov to neplatí – nasledovalo by obvinenie z podvracania štátnej moci. Starý Kašgar tak možno obdivovať už len vo filme Lovec drakov, kde slúžil ako kulisa príbehu, odohrávajúceho sa v Kábule.
Podobne dopadlo aj nesmierne cenné a starobylé jadro mesta Jarkend, ktoré bolo celé stáročia strediskom ujgurskej štátnosti, náboženstva a kultúry. Zlatá mešita bola spolu so susedným pohrebiskom „modernizovaná,“ čítaj zbúraná a na ich mieste vyrastie moderná čínska zástavba. Hrobky súfijských svätcov (tzv. mazary) rozptýlené po púšti Taklamakan, ktoré sú kultovými strediskami ujgurskej náboženskej praxe, sú často „budované“ ako súčasť turistických projektov. Príkladom je hrobový komplex okolo hrobky svätca Kirmiša Atu v blízkosti mesta Aksu. Chanský investor v 90. rokoch rozpoznal turistický potenciál miesta a postavil na ňom s podporou vlády zábavný park a hotel pre čínskych turistov. Ujguri pricházajú na toto pre nich pútne miesto kvôli piete, ale ak chcú vstúpiť, musia zaplatiť ako riadni návštevníci vstupné. Kultúrna hodnota a posvätná atmosféra miesta sú však nenávratne zničené, pretože úrady ani chanský developer neprejavili elementárnu snahu rešpektovať pôvodnú hodnotu miesta.
.so zbraňou v ruke
Nie div, že vzťah Ujgurov k čínskemu štátu je problematický. Pozitívne dôsledky šesťdesiatročného čínskeho vedenia sú v Sin-ťiangu tiež zrejmé. Pomerne vysoká životná úroveň, fungujúce štátne štruktúry a absencia vojen a spoločenských otrasov sú všetko javy, ktoré Ujgurom ich bratské turkické národy v postsovietskej Strednej Ázii závidia. Najmä Uzbekovia, národ, ktorý je Ujgurom historicky a kultúrne najbližší a ktorý od rozpadu ZSSR živorí v podmienkach krutej biedy a diktatúry. Ujgurom je zase, naopak, tŕňom v oku potláčanie ich identity a koloniálna exploatácia ich domoviny. V ujgurskej historickej pamäti navyše správanie ČĽR priamo nadväzuje na predchádzajúcu vládu Kuomintangu (1944 – 1949), raných republikánskych guvernérov (1911 – 1944) aj neskorého cisárstva (cca 1830 – 1911). Rozdiely medzi týmito jednotlivými administratívami sú pre Ujgurov nepodstatné – alarmujúci je pre nich „iba“ fakt, že teraz prvýkrát v dejinách tvoria v svojej okupovanej vlasti menšinu. A preto tak ako v minulosti, aj teraz počas vlády komunistickej dynastie po roku 1949 prakticky neustále vznikajú väčšie či menšie nepokoje a protesty. Nie je to nič nezvyklé, prichádzalo k tomu aj v obdobiach považovaných za liberálnejšie časy národnostnej politiky. V 80. rokoch minulého storočia Ujguri demonštrovali okrem politických problémov aj proti prevádzkovaniu jadrovej strelnice pri jazere Lop Nor, a výskytu chorôb a defektov, spôsobených ožiarením. Zlomovým bolo ozbrojené povstanie v mestečku Baren v južnom Sin-ťiangu v apríli 1990 a násilné potlačenie protivládnych demonštrácií v roku 1997 v meste Ghulja na hraniciach s Kazachstanom.
Od olympijského roku 2008 možno pozorovať ďalšiu vlnu násilných konfliktov, v ktorých prevláda typologicky nový fenomén – útok primitívnymi prostriedkami (nože, sekery, doma vyrobené výbušniny a pod.) na políciu a ďalšie orgány štátnej správy. Taký bol aj zatiaľ posledný incident, pri ktorom bolo 30. decembra 2013 v Kašgare pri útoku na policajnú stanicu zastrelených osem ľudí. Inokedy vzniká konflikt pri bezohľadnom postupe štátnych orgánov, napríklad pri domovej prehliadke 16. decembra bolo v Kašgare takto zastrelených 14 ľudí a 24. apríla 2013 v Maralbéši zahynulo viac ako 21 ľudí vrátane napadnutých štátnych zamestnancov. Veľkú mediálnu pozornosť mali nepokoje v priebehu leta 2009, pri ktorých zahynulo niekoľko stoviek ľudí a ktoré nechali čínske úrady, žiaľ, neobjasnené. Je však známe, že udalosti zahŕňali násilné potlačenie pokojnej demonštrácie, etnické pogromy zo strany Ujgurov i Chanov a následné plošné zatýkanie ujgurských mladíkov.
Popri týchto asymetrických útokoch na ozbrojené zložky a pokojných protestoch sa v Sin-ťiangu, žiaľ, objavilo aj niekoľko čisto teroristických činov. V júli 2011 a vo februári 2012 došlo v Kašgare a Karghiliku k napadnutiu chanských civilistov, v ktorých zahynulo až okolo 50 nevinných ľudí. Výbuch ujgurského džípu s výbušninami na Námestí nebeského pokoja v Pekingu na konci októbra 2013 tiež nebol uspokojivo objasnený, ale mohlo ísť aj o neúspešný teroristický útok. Čínska vláda, pochopiteľne, považuje všetky protesty za prejavy terorizmu. Pri celkovej mocenskej asymetrii je zrejmé, že Ujguri majú v meraní fyzických síl len mizivú nádej na víťazstvo. Situácia pripomína poviedku Divoký holub, ktorú napísal mladý ujgurský spisovateľ Nurmuhemmet Jasin v roku 2004 a bol za ňu odsúdený na desať rokov väzenia. Poviedka pojednáva o chytenom divom holube, ktorý radšej sám seba otrávi, než by žil v klietke blahobytu spolu s povoľnými domácimi holubmi. Podobne radikálnejší Ujguri sa čoraz častejšie uchyľujú k napádaniu ozbrojených policajtov, aj keď vedia, že ich pri tom čaká takmer istá smrť.
.ujgurský terorizmus
Existuje aj ujgurský radikálny ozbrojený odboj, napojený na islamistické militantné kruhy. Niekoľko stoviek ujgurských mudžahedínov sa pohybuje niekde v severnom Pakistane, ich skupina sa nazýva Islamská strana Turkestanu (TIP). Pravdepodobne ide o následnícku organizáciu Islamského hnutia Východného Turkestanu (ETIM), ktoré pravdepodobne zaniklo niekedy v prvej dekáde 21. storočia počas amerického pôsobenia v Afganistane. S týmito kruhmi prišli do styku aj Ujguri Američanmi zadržovaní na základni Guantanámo. Niektorí sa so skupinou zaplietli pravdepodobne omylom, niektorí však priznali absolvovanie výcviku používania strelných zbraní. Američania však postupne všetkých guantanámskych Ujgurov zbavili obvinenia z terorizmu a Ujguri sami opakovane vyhlasujú, že žiadne nepriateľské úmysly proti západným záujmom neprechovávajú a chceli bojovať iba proti čínskej nadvláde nad Východným Turkestanom. Ich prepustenie z Guantanáma sa pretiahlo iba preto, že Američania ich nechceli vydať do Číny, kde by im zrejme hrozil nespravodlivý proces a trest smrti. Slovenská vláda si zaslúži poďakovanie za to, že sa odvážila troch posledných Ujgurov prijať, a ukončiť tak ich traumatizujúcu situáciu, akoby vystrihnutú z Kafkových diel. Vzhľadom na to, že Ujguri sa nachádzali dvanásť rokov vo väzení a sú za prepustenie nepochybne vďační, pravdepodobnosť, že by na území Slovenska chceli spáchať teroristický útok alebo pestovať islamistické aktivity, je skôr nízka.
Napokon, aj miera infiltrácie ETIM a TIP militantným islamizmom v Afganistane je otázna, ponúka sa skôr otázka, či spojenie s radikálnymi islamistami nie je pre ujgurských radikálov skôr jedinou existujúcou možnosťou, ako viesť oslobodenecký boj so zbraňou v ruke. V analytických kruhoch existuje konsenzus, že schopnosť TIP, vyvinúť reálnu aktivitu v Sin-ťiangu, je veľmi preceňovaná, a to tak na strane TIP, ako aj čínskymi úradmi. Penetrácia štátu do ujgurskej spoločnosti a miera jej ovládnutia je taká vysoká, že aktivity zahraničných islamských extrémistov nie sú síce vylúčené, ale súčasne čím ďalej ťažšie uskutočniteľné. Oproti tomu napadnutie ozbrojeného policajta v uniforme s nožom v ruke žiadnu organizáciu ani zahraničnú podporu nevyžaduje.
Ale aj také správanie je v ujgurskej spoločnosti považované za extrémne. Napokon, ujgurský mierový exil, sústredený predovšetkým v západnej Európe a USA, sa profiluje jednoznačne demokraticky a prozápadne. Ikonickou hlavou ujgurského mierového exilu je pani Rebija Kadirová, niekoľkokrát navrhnutá na Nobelovu cenu mieru. V Číne bola z politických dôvodov väznená takmer šesť rokov, potom prepustená do emigrácie do USA. Navzdory subtílnej postave je charizmatickou ženou, akých možno medzi Ujgurkami stretnúť dvanásť do tucta: je výrečnou a zapálenou kritičkou nespravodlivosti, ktorá sa voči Ujgurom deje. Čína zareagovala uväznením dvoch jej synov a perzekúciou ostatných členov jej rodiny, ktorí po jej vyhostení z krajiny v Sin-ťiangu zostali.
Otázkou je, ako sa bude situácia v Sin-ťiangu vyvíjať ďalej. Stranícky šéf provincie Čang Čchun-sien po svojom nástupe k moci v roku 2010 prekvapivo otvorene priznal, že príčinou nepokojov v oblasti je ekonomická nerovnosť medzi Chanmi a Ujgurmi. To je však len časť pravdy. Najmä, ak toto ekonomistické vnímanie reality nepredstavuje žiadnu prevratnú inováciu čínskeho marxistického myslenia. S ekonomickým rozvojom Sin-ťiangu, koniec koncov, nepolemizujú ani samotní Ujguri. Tí sa však nechcú uspokojiť s javmi, ako sú potlačovenie ich identity a nadvláda cudzieho etnika, ktoré sa nad nich ešte povyšuje. Tak či onak sa nezdá, že by Čína plánovala svoju politiku nejako zmeniť: stranícki činitelia, naopak, otvorene sľubujú nemenný kurz. Začiatkom tohto roka bolo výslovne oznámené, že prioritou bude „udržovanie stability“. Je teda možné, že budú pokračovať aj reakcie zo strany Ujgurov – nesúhlas a odpor, možno vrátane násilných incidentov.
Ondřej Klimeš/
Sinológ a prekladateľ. Narodil sa v roku 1977 v Chebe, vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 2000 až 2001 študoval ujgurčinu v Sin-ťiangu, od tej doby oblasť opakovane navštevuje. Okrem toho študoval čínštinu v Tchaj-pei v rokoch 1998 až 1999, a potom v Čcheng-tu v rokoch 2002 až 2003. Doktorát obhájil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v roku 2012 za prácu o ujgurskom nacionalizme v období 1880 –1949. V súčasnosti pracuje v Orientálnom ústave Akadémie vied Českej republiky a v Ústave Ďalekého východu Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, zaoberá sa dejinami a politikou modernej Číny. Je ženatý, žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.