Tak to skúsim naopak. U nás na Západe sme všetci strašne bohatí a nevieme, čo s peniazmi. Sme takí bohatí, že aj naše väzenia sú ako hotely. A máme taký sociálny systém, že u nás nikto nemusí pracovať. Pretože štát sa o nás vždy postará. Vlastne ani nepracujeme, lebo sme leniví a tuční. Všetci píšeme ľavou rukou a všetci hovoríme po anglicky. Na nás, západných mužov, si Číňanky musia dávať pozor. Sme totiž veľmi frivolní. Vlastne aj západné ženy majú oveľa horšie mravy, ako by sa patrilo...
A možno to tak nie je. Možno svet nie je vždy taký rozdielny, ako sa píše. Možno mladý človek po škole má problém nájsť si robotu u nás aj v Číne, možno si milenci chodia šepkať pekné slová do uška na oboch stranách zemegule a možno si kamaráti idú sadnúť v piatok na pivo tam aj tam. A či je to pivo Qingdao, alebo Plzeň, to už je predsa maličkosť. Niekedy ľudia prehliadajú jednu strašne dôležitú vec. Že aj tí druhí sú ľudia. Všade sa tešíme, keď pribudne nová duša do rodiny, všade sa usilujeme o vzdelanie a všade sa snažíme uchytiť. Všetci sa chceme zamilovať. Všade sa radi zahaľujeme do šera kina pri neistom prvom rande, aj my, aj oni ideme radi na prechádzku so psom, aj v eurách a aj v jüanoch si pred výplatou prezeráme účty. Všade si zanadávame na šéfa alebo na politika, tam po čínsky, tu po slovensky. Vyzeráme inak, jeme iné veci, a v zásade sme rovnakí.
Nie, nevedia všetci Číňania kung-fu, nepijú všetci čaj, nejedia všetci psy a nie sú všetci komunisti, tak ako si to u nás myslíme. Nie, nemyslia všetci cudzinci stále len na seba, nekašleme na rodinu, keď nám stojí v ceste za peniazmi, a nemáme všetci modré oči, tak ako si o nás myslia v Číne.
Pavel Dvořák/
Je tlmočník, sprievodca, fotograf, bloger a zakladateľ firmy Bamboome. Láske k Číne prepadol v detstve, vyštudoval sinológiu a v roku 2009 sa do Číny presťahoval, odvtedy o nej pravidelne publikuje články a fotografie na svojom blogu. Momentálne žije druhý rok v Šanghaji.
A možno to tak nie je. Možno svet nie je vždy taký rozdielny, ako sa píše. Možno mladý človek po škole má problém nájsť si robotu u nás aj v Číne, možno si milenci chodia šepkať pekné slová do uška na oboch stranách zemegule a možno si kamaráti idú sadnúť v piatok na pivo tam aj tam. A či je to pivo Qingdao, alebo Plzeň, to už je predsa maličkosť. Niekedy ľudia prehliadajú jednu strašne dôležitú vec. Že aj tí druhí sú ľudia. Všade sa tešíme, keď pribudne nová duša do rodiny, všade sa usilujeme o vzdelanie a všade sa snažíme uchytiť. Všetci sa chceme zamilovať. Všade sa radi zahaľujeme do šera kina pri neistom prvom rande, aj my, aj oni ideme radi na prechádzku so psom, aj v eurách a aj v jüanoch si pred výplatou prezeráme účty. Všade si zanadávame na šéfa alebo na politika, tam po čínsky, tu po slovensky. Vyzeráme inak, jeme iné veci, a v zásade sme rovnakí.
Nie, nevedia všetci Číňania kung-fu, nepijú všetci čaj, nejedia všetci psy a nie sú všetci komunisti, tak ako si to u nás myslíme. Nie, nemyslia všetci cudzinci stále len na seba, nekašleme na rodinu, keď nám stojí v ceste za peniazmi, a nemáme všetci modré oči, tak ako si o nás myslia v Číne.
Pavel Dvořák/
Je tlmočník, sprievodca, fotograf, bloger a zakladateľ firmy Bamboome. Láske k Číne prepadol v detstve, vyštudoval sinológiu a v roku 2009 sa do Číny presťahoval, odvtedy o nej pravidelne publikuje články a fotografie na svojom blogu. Momentálne žije druhý rok v Šanghaji.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.