Kopce sú, koniec koncov, väčšie, keď sú obdivované zdola. Bez pocitu panstva nad nimi, dobytia či pýchy nad svojím výkonom. Tento rok teda len ponížene a pokorne zospodu. Rusi venujú oslavám Nového roku omnoho viac energie ako zvyšok sveta. Vianoce majú až o týždeň, podľa pravoslávneho kalendára a roky v komunizme ich naučili svätiť svetský sviatok o čosi viac. Ded Maroz stojí na každom rohu, stromčeky by vyhrali každú súťaž o najohyzdnejší gýč a konečne majú všetci príležitosť robiť to, čo Rusi robia tak strašne radi- dávať darčeky. Tie si tu ľudia dávajú na Nový rok. Obchodné domy sú teda plné o týždeň neskôr ako naše a koledy znejú, aj keď je v dátume už štrnástka. Je krásne cestovať a pozorovať triezvou hlavou prvého januára v rôznych mestách. Prešli sme vyše tisíc kilometrov a videli ľudí rôznych mravov. Deti s héliovými balónikmi v tvare koní - v čínskom a tibetskom a ruskom kalendári je rok koňa. Každý by mal vraj mať nejaký symbol koňa doma. Stretávame novoročných nadšencov, stagnujúcich na štvorcovom metri, s fľaškou vodky v ruke. Okolo prejde teta s ujom - ona silná, malého vzrastu, v dlhom kožuchu a huňatej baranici, on vysoký, chudý a strááášne nadrbaný. Teta ho drží pod pazuchou a vláči jemne za sebou. Nehnevá sa, nemračí sa a ani sa za neho nehanbí. A on sa nevzpiera a poslušne ide domov. Je obed 1. januára a mestá sú prázdne. Majú feeling ulíc so zadnými vchodmi v americkom filme. Zahasím ohorok o zem a rozmýšľam, aká bude tá vysvietená predná strana tohto rok s „načančanými“ fasádami a vítajúcimi reklamami. A prajem si, aby to búchalo len na Silvestra. Najmä teraz, keď cestujeme na Kaukaz. S novým godom!!!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.