Uhol pohľadu Fedora Gála

Rok 2014 bude 70. výročím úteku Vrbu s Wetzlerom z osvienčimského koncentračného tábora. Najmä Rudlof Vrba je symbolom. Symbolom vzdoru v takpovediac hraničných podmienkach, v bezvýchodnej situácii. Už nežije, zomrel v emigrácii. Keď som listoval v jeho knihe Utekl jsem z Osvětimi, našiel som tam v úvodnej kapitolke Proč jsem napsal svou zprávu aj toto: „Hned po válce jsem začal žít v Praze. Studoval jsem tu chemii a biochemii... Svaz protifašistických bojovníků pořádal každoročně vzpomínkový večer na osvětimské oběti. Jednou jsem se toho zúčastnil.. . Jeden slušně vypadající muž ke mně přistoupil a zeptal se, jestli jsem si všiml, že „na pódiu je to samej Žid“…“ Vrba bol Slovák a jeho svedectvo v slovenčine ešte nevyšlo. Len verím, že v budúcom roku vyjde (ako sľúbil Štefan Hríb).
Rok 2014 bude dvadsiaty piaty po zmene režimu. Jedni budú rozprávať o novej normalizácii, ďalší budú sentimentálne spomínať na roky „istoty“ pod kuratelou jedinej strany a jej vlády. Túžba po revolučnej zmene a pevnej ruke je evidentná, ale nie kritická.  
Pokiaľ ide o osobné očakávania a predsavzatia, rok 2014 bude prvý, do ktorého vstúpim takzvane bez záväzkov. Fedor, pokojne fajči, popíjaj, necvič, raduj sa z detí a vnúčat, čítaj a pracuj s mierou, vnímaj vône, chute, tvary, farby, zvuky... zajtra nemusí byť nič. Alebo všetko – máš to vo vlastných rukách, v srdci, duši, mysli... a vo vzťahoch ku všetkým živým bytostiam, tým blízkym obzvlášť.