Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok pravice

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Rok 2014 bude patriť pravici: napravo od stredu sa totiž odohrá viacero dôležitých zápasov, ktoré rozhodnú o podobe pravice na najbližšie roky. Platí to od Paríža po Varšavu a od Washingtonu po Budapešť. A týka sa to aj Slovenska.

najslávnejšie obdobia pravice sú tie, keď pravicové strany reprezentovali niečo viac než len seba, nejaké spoločenské hnutie. Tak sa dostal k moci Reagan, Thatcherová či de Gaulle. Z tohto pohľadu bude rok 2014 skôr nevýznamný, pravicové strany nemajú spravidla na čele politikov, ktorí chcú robiť dejiny. Skôr im ide o moc, prípadne jej udržanie. Druhá kríza súčasnej pravice je v naplnení Tocquevillovho varovania, že v demokratickej spoločnosti sa dlhodobo presadí ideál rovnosti na úkor slobody, čomu sa pravica vo veľkej miere prispôsobuje. Do tretice, súčasné liberálne spoločnosti akoby napĺňali Platónovu obavu z vývoja pluralitnej spoločnosti, ktorú vyjadril metaforou o mnohofarebnom rúchu. Všetky farby sa javia ako rovnocenné, ak nie priamo rovnaké, čím sa však spoločnosť postupne dezintegruje a rozkladá. Pravica ani tomu zväčša nemá odvahu čeliť.
Napriek tomu, že rok 2014 na týchto trendoch nič podstatné nezmení, a nadchádzajúci rok ani nenapodobní entuziazmus roku 1979 či 1989, predsa len bude pre pravicu dôležitý.

.triumf Marine Le Penovej?
Jean–Marie Le Pen založil Národný front v roku 1972, jeho dcéra stojí na čele strany od roku 2011 a jej hviezda odvtedy stále rastie. V roku 2011 mala strana niečo vyše 22-tisíc členov a podporovateľov, koncom uplynulého roka to už bolo na hranici 70-tisíc. Vo voľbách v roku 2012 získala strana Marine Le Penovej 18 percent hlasov, najviac vo svojich dejinách, pričom ju volili najmä bieli pracujúci voliči, a strana odvtedy stále rastie. Médiá Národný front notoricky označujú ako krajnú pravicu, ale Le Penová systematicky mení imidž strany. Národný front kedysi reprezentoval odvrátenú stranu toho, čo predstavoval generál de Gaulle, teda obhajcov vichistického režimu a kritikov odchodu z Alžírska. Tento antigaullistický nacionalizmus je dávno pasé, Le Penová zákazala účasť na straníckych podujatiach chuligánom a skinheadom, ktorých nahradili mladí a usmiati Francúzi. A do stredu sa tlačí aj tematicky: zdôrazňuje dva svoje rozvody a sekulárne zmýšľanie. Hoci odmietla homosexuálne manželstvá, podporila registrované partnerstvá a dala si záležať, aby sa o nej vedelo, že sa nezúčastnila na minuloročných masových demonštráciách za ochranu tradičnej rodiny, ktoré reagovali na predložený zákon o manželstvách osôb rovnakého pohlavia Manif pour tous.
A Le Penová so svojím imidžom slávi úspech. Potvrdili to doplňovacie parlamentné voľby, komunálne voľby a potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky. Francúzsky ľavicový týždenník Nouvel Observateur koncom minulého roka šokoval, keď uverejnil prieskum verejnej mienky, podľa ktorého by voľby do Európskeho parlamentu vyhral práve Národný front Marine Le Penovej. Porazila by socialistov prezidenta Hollanda, aj stranu UMP bývalého prezidenta Sarkozyho. Vládnuci socialisti sa medzi sebou hádajú takisto ako opoziční politici z UMP. Národný front pôsobí konsolidovane a jednotne. A najmladšia dcéra Jeana-Marie Le Pena je ešte populárnejšia ako jej strana.
O čo teda pôjde najbližší rok vo Francúzsku? Na jar budú komunálne voľby a v máji voľby do Európskeho parlamentu a Le Penová má odvážny cieľ: stať sa hlavnou stranou francúzskej pravice. A zdá sa, že nielen ona tomu verí. Bývalý Sarkozyho premiér Francois Fillon z UMP viackrát vyhlásil, že jeho strana by pred voľbami mala s Le Penovou vytvoriť volebnú alianciu (kandidovať na jednej kandidátke), Le Penová to sebavedomo odmieta a ostro sa vymedzuje aj proti Fillonovi. Euro označuje za „nemecký výmysel“, podmienky v EÚ považuje pre Francúzsko za „neférové“, vlajky EÚ majú zmiznúť z priečelia francúzskych úradov a v zahraničnej politike má Paríž prestať byť „prostitútkou emirov“ a „milenkou Ameriky“. Počas mobilizačného prejavu pred tisíckami svojich straníkov v Marseilles Le Penová vyhlasovala, že je za „prácu, spravodlivosť a produkciu“ a samozrejme silné a nezávislé Francúzsko. Štát musí skončiť s laxisme, obnoviť politické inštitúcie a čeliť problémom obyvateľstva, napríklad „terorizmu v uliciach,“ ako označuje boj proti kriminalite.
Francúzske politické spektrum je v rozklade (Hollande je najmenej populárny prezident v dejinách), Le Penová môže so svojím populizmom a paródiou na gaullizmus situáciu ešte viac zhoršiť.

.tretia sila?
O budúcu podobu pravice pôjde aj v Poľsku. Od roku 2005, keď si poľské spektrum rozdelili dominantné strany Občianska platforma a Právo a spravodlivosť, je poľská politika charakterizovaná ich zásadným konfliktom. Strany, ktoré išli do kampane v roku 2005 s tým, že budú vládnuť spolu, sa stali úhlavnými nepriateľmi. Hoci existujú aj politici, ktorí prešli z jednej strany do druhej, až do decembra 2013 platila poučka, že neexistuje nič medzi nimi. Nikto, kto sa pokúsil založiť stranu medzi Tuskom a Kaczynskym, neuspel, a práve to sa môže v roku 2014 zmeniť. Popularita Tuskovej strany začala vinou korupcie a nekompetentnosti prudko upadať, Kaczynski sa dostal na čelo prieskumov verejnej mienky (v jednom priestore dokonca v pomere 32:19 pre Kaczynského stranu). Donald Tusk si minulý rok posilnil svoje postavenie v strane (vyvolal predčasný snem), svojho hlavného kritika donútil odísť a druhého oponenta marginalizoval. Ten prvý si však založil stranu a prvé prieskumy ukazujú, že môže byť úspešný. Bývalý relatívne populárny minister spravodlivosti Jaroslaw Gowin je tradicionalista a ekonomický liberál, založil stranu s názvom Polska razem (Poľsko spolu), kde integroval dve menšie strany a podľa prieskumu, ktorý zverejnil týždennik Do rzeczy, by mal Gowin získať niečo vyše šesť percent. Gowinov prípadný úspech môže významne zmeniť poľskú politiku. Ešte na jeseň sa očakávalo, že ak bude chcieť Tusk vládnuť ďalšie štyri roky (voľby by mali byť až v roku 2015), bude musieť do koalície zobrať aj bývalých komunistov z SLD. Leszek Miller, staronový predseda SLD, dokonca vyhlásil, že je jedno, koľko percent získa Kaczynski, v Poľsku už vládnuť nebude. Prípadný úspech Gowina to však mení: jeho strana dokáže totiž vládnuť aj s Kaczynskim, aj s Tuskom a voliči znechutení konfrontáciou PO a PiS majú koho voliť.

.nebezpečnejší než Jobbik
Pravdepodobne najdôležitejšie voľby v strednej Európe budú v Maďarsku. O víťazovi nepochybuje nikto, otázna je veľkosť väčšiny. Hlbší význam volieb však spočíva ešte v niečom inom. Viktor Orbán presadil novú ústavu, dramaticky znížil počet poslancov v parlamente a presadil reformu volebného zákona. Ten je po novom nadizajnovaný tak, aby vytesnil radikálny Jobbik. Volebný systém je naďalej zmiešaný, ale väčšinový systém nebude mať dve kolá, ale iba jedno. Pre úspech preto treba vytvoriť koalíciu už pred prvým kolom. Ľavica sa na tom už dohodla, Fidesz je sám osebe dosť silný, otázny je dopad na stranu Jobbik. Podľa predpokladov by mala strana dostať tvrdý úder, ale oplatí sa počkať na voľby. Už preto, že v polovici decembra sa v komunálnych voľbách mestečka Ásotthalom na juhu krajiny prekvapivo presadil líder extrémistického Hnutia 64 žúp László Torockai, ktorého volilo vyše 70 percent tamojších voličov. Hnutie 64 žúp sa momentálne prejavuje radikálnejšie ako Jobbik a Torockaia ako „protivládneho“ kandidáta dokonca podporili a volili aj maďarskí socialisti.
Všímať si vývoj u nášho južného suseda bude preto pre Slovensko dôležité. Najmä vzhľadom na to, čo sa deje medzi maďarskými extrémistami a akú lekciu z toho možno odvodiť pre Slovensko.  

.budúcnosť ODS
Osemnásteho a devätnásteho januára sa v Olomouci rozhodne, kto bude novým predsedom ODS. Favoritom straníckych volieb je bývalý rektor Masarykovej univerzity a bývalý minister školstva Petr Fiala. Členom ODS je len niekoľko týždňov, ešte vo voľbách kandidoval ako nestraník, pred Miroslavou Němcovou však má zatiaľ navrch. Prepad ODS sa voľbami neskončil, strana stráca preferencie aj naďalej. A navyše pražskí pravicoví novinári, aj exprezident Klaus, stranu tlačia čo do najostrejšieho sporu s Andrejom Babišom. To všetko robí z Fialu silnejšieho kandidáta, ako je Němcová. Fiala je rodinne založený katolík z Moravy, čím trochu pripomína Nečasa spred pár rokov, dosiahol však profesionálny úspech ešte predtým, než vstúpil do politiky, čím sa líši od mnohých politikov svojej strany a navyše ho sprevádza povesť, že keď sa do niečoho pustí, slávi tam úspech. ODS s Fialom na čele bude inou stranou, než akú pôvodne zakladal Klaus. Fiala je svojím založením klasický kresťanský demokrat, jeho najväčšou slabinou je osobná charizma. Tak či onak, ODS bojuje o holé prežitie a strana, ktorá je dnes medzi podnikateľmi podporovaná majiteľmi kasín a herní, potrebuje radikálnu zmenu. Němcová podľa českých komentátorov takejto zmeny nie je schopná, takže ODS s ňou na čele čaká zánik. Fiala má šancu, aj keď neistú.
V Českej republike pôjde v roku 2014 o prežitie ODS, kedysi veľkého politického vzoru pre slovenskú pravicu.

.alternatíva sprava
Nemecké voľby v septembri roku 2013 dopadli takmer absolútnym triumfom Angely Merkelovej. K väčšine jej chýbalo len pár kresiel, čo napokon viedlo k vytvoreniu veľkej koalície s SPD. Otázkou pre rok 2014 bude, ako na túto veľkú koalíciu (ktorej súčasťou sú aj personálne nominácie v EÚ), zareagujú pravicoví voliči v eurovoľbách. Politické spektrum je stabilizované, FDP aj Alternatíva pre Nemecko (AfD) sa v prieskumoch verejnej mienky pohybujú tesne pod úrovňou piatich percent. Predpokladá sa však, že ak niekomu európske témy môžu pomôcť, bude to práve AfD. Strana sa profiluje kritikou eura a ekonomickým liberalizmom, v spoločenských témach je jej program konzervatívnejší ako program CDU. Prípadný úspech AfD by mohol mať pre nemeckú politiku pomerne významné dôsledky. Systém dva a pol strany (CDU/CSU, SPD a FDP) už dávno zanikol, ale od roku 1945 sa nestalo, aby mala inak stredová CDU v nemeckej politike (nielen v Bavorsku) pravicového kritika. Dôsledkom by bol pravdepodobne ešte väčší tlak na širokú koalíciu, ale scenárov je viacero. Euroskeptická AfD skončila v parlamentných voľbách tesne pred bránami Bundestagu a ak si vnútornými spormi nepokazí kampaň pred májovými eurovoľbami, môže sa stať oživením nielen nemeckej politiky. Osobitne, ak sa naplní koaličná dohoda CDU a SPD, podľa ktorej bude kandidátom Nemecka na post budúceho predsedu Európskej komisie nemecký sociálny demokrat a dnešný predseda Európskeho parlamentu Martin Schutz. CDU ho bude len ťažko kritizovať, AfD na tom bude presne naopak.

.čo príde po Tea Party?
Americký konzervativizmus je na tom po porážke vo voľbách 2012 zle. Najviditeľnejší sú konzervatívci hlásiaci sa k protestnej Tea Party, ale práve oni privolávajú aj najväčšiu kritiku, a to aj zvnútra pravice. Reaganova koalícia, ktorá spojila ekonomických liberálov, antikomunistov, neokonzervatívcov, tradicionalistov a takzvaných Reaganových demokratov, dožíva a pnutie medzi jednotlivými tábormi sa zvyšuje. Evanjelikálni protestanti majú najväčší boom za sebou, a ako upozornil vo svojej poslednej knihe Robert Putnam, čaká ich ďalší prepad. Nielen prezident Obama, ale aj neokonzervatívci narazili v otázke Sýrie na dvojtretinovú väčšinu americkej verejnosti, ktorá si ďalšie vojenské angažovanie na Blízkom východe už neželá. Tradicionalisti strácajú vplyv a v Republikánskej strane slabne odpor voči manželstvám osôb rovnakého pohlavia. A pre ekonomických liberálov je najväčšia téma Obamova reforma zdravotníctva, ktorú zarputilo kritizujú a žiadajú jej úplné anulovanie. Republikánska strana v podstate čelí rôznym podobám populizmu. Zaujímavé pritom je, ako si všimol konzervatívny stĺpčekár New York Times Ross Douthat, že reformátori, ktorí chcú stranu posunúť viac do stredu, musia svoje presvedčenie maskovať: Dobrá správa pre republikánov je, že v strane funguje frakcia, ktorá pochopila lekciu z prehratých volieb, chce opustiť starý stranícky konsenzus a predstaviť nové idey od zahraničnej politiky cez nový prístup k daniam a strednej triede po reformu bánk a protidrogovej politiky. Zlá správa je, že v strane je aj frakcia, ktorá pestuje rozpočtovo nezodpovednú politiku, a tá Washington uvaľuje do čoraz novších podôb krízy. Čudná správa je, píše Douthat, že v strane sú ľudia, ktorí patria do obidvoch frakcii. Inými slovami, politici, ktorí chcú zmeniť prístup k daniam (pred biznisom uprednostniť rodiny s deťmi) alebo vojenským intervenciám, maskujú svoju politiku pravicovým populizmom, ktorý konvenuje Tea Party. Kľúčovým mužom tejto metamorfózy je senátor zo štátu Kentucky Rand Paul.
Voľby budú v novembri tohto roku a v nich sa rozhodne nielen o tom, či Republikáni obhája väčšinu v Dolnej snemovni a pozície v tretine Senátu, ale aj o tom, aký vplyv má na politické preferencie amerických hispáncov pápež František. Otázka je, či budú republikáni kultúrne liberálnejší (čo reprezentuje Chris Christie), alebo sociálnejší, alebo si svoje pozície udrží hnutie Tea Party. Voľby budú aj testom pre idey a spojencov budúcich prezidentských kandidátov, ktorí sa postavia proti (pravdepodobnej) kandidátke Hillary Clintonovej v roku 2016.

.kaliňákov súper
Zmeny čakajú aj slovenskú pravicu a nejde len o prezidentské voľby. Kampaň pravicových kandidátov proti Robertovi Ficovi bude najzaujímavejšou kampaňou roka, ale pre budúcnosť pravicových strán bude dôležitejšia osoba budúceho premiéra a vývoj Mariána Kotlebu. Kým bol premiérom Robert Fico, zdalo sa, že slovenská pravica na neho nedokáže účinne zareagovať a významnejšie ho ohroziť. Ak sa stane budúcim premiérom Robert Kaliňák (druhý najpopulárnejší politik Smeru), zmení sa toho viac naraz. Kaliňák na Úrade vlády posilní tých politikov, ktorí na neho dokážu účinne reagovať. A to je najmä Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, možno niektorí ďalší. Kaliňák môže podporiť aj oživenie v KDH či SNS, ktorých potenciálni voliči sa oveľa ľahšie asociovali s Robertom Ficom než s Robertom Kaliňákom. Slovenská stranícka politika sa pohne, o tom niet pochýb, aj keď – paradoxne – iniciatíva príde zľava.
Druhým testom slovenskej pravice budú májové voľby do Európskeho parlamentu, už tradične v nich pri nízkej účasti ide najmä o zrážku „tvrdých jadier“ politických strán. V máji sa dozvieme, aké veľké je ešte tvrdé jadro SDKÚ, SaS alebo aj KDH. Ale tiež to, či sa nemení pomer sympatií medzi Most-Híd a SMK medzi maďarskými voličmi. Niektoré strany, osobitne SDKÚ a Obyčajní ľudia Igora Matoviča budú bojovať o politické prežitie.
Úplnou hádankou je vplyv Mariána Kotlebu. Jeho zvolenie za župana v Banskej Bystrici ukázalo, že na Kotlebu nedokáže zareagovať nikto, ani vláda, ani opozícia. V celom spektre sa nenašiel nikto, kto by chcel Kotlebu izolovať. Téma sa tak naďalej vyvíja voľným pádom. Otázkou zostáva, kam až dokáže Kotleba preferenčne rásť a či dokáže ohroziť doterajšie anti-establishmentové strany, osobitne Obyčajných ľudí Igora Matoviča. l

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite