Ako keby nebola drina písať! Pozerala som sa na všetky tie matky a ľutovala ich tajne, koľko starostí a námahy ich stojí tá ich materinská láska. Bola som ako človek, ktorý ľutuje zaľúbeného muža, že kvôli svojej vyvolenej vybehne každé ráno s kyticou dvadsať poschodí. Teraz mi je to smiešne. Ešteže sa meníme, ešteže sa nám každých sedem rokov vymenia všetky bunky v tele! Prichádzalo to v snoch. Zrazu sa mi sníval sen, že na chodníku, v bráne, alebo po koncerte v Dankinej dodávke, ktorou nás vozí hrávať, nájdem dieťa. Ako keď nájdete mača či psíka. Mohla som žiť ďalej podľa vzoru: „čo nemám, to mi nechýba,“ ale tie sny sa mi pomaly prekvapkávali do vedomia ako prasknutá vaňa zhora od susedov. Keď mi priateľ, dnes už Ferkov tatko, pri jednej našej filozofickej dišpute v krčme vravel, že prečo by mal človek ľutovať, že nemá dieťa, keď môže písať či nahrávať platne, zrazu som vedela: „Lebo aj nám dal niekto život a tešíme sa z neho, či nie?“ Tento argument aj on vtedy, čisto filozoficky, uznal. Láska je všetko, len nie teória. Kým píšem tieto riadky, Ferka mám v šatke na prsiach. Keď príliš dlho sedím, je nespokojný, mechrí sa a mrnčí. A tak sa takmer po každej vete musím prejsť po byte a uspávať ho. Ale to vôbec nie je problém, my zaľúbenci milujeme prekážky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.