Máloktoré telo sa mení tak rýchlo ako to, v ktorom sa skrýva ešte ďalšie. Autoportréty Sophie Starzenskej z tehotenstva a po pôrode sú ohromujúcim dôkazom, že príroda je (takmer) všemocná. Zo ženy, tenkej ako prútik, sa postupne stáva niečo, čo možno ona sama občas nelichotivo počastuje termínom „veľrybka“, ale v skutočnosti je tá premena jeden obrovský zázrak.
Na záberoch je rodená Argentínčanka Sophie, ktorá sa ako osemnásťročná naučila fotografovať pod vedením talianskeho fotografa Alda Bressiho. V devätnástich rokoch začala pracovať vo fotografickom laboratóriu a vyvolávať svoje vlastné zábery. Po absolvovaní ďalších fotokurzov si uvedomila, že fotenie nie je len jej hoby, ale život. Dnes dvadsaťosemročná Sophie veľa cestuje a fotoaparát je jej stálym spoločníkom.
Pred zrkadlom Sophie fotografovala podoby svojho tela vo štvrtom, pätnástom, dvadsiatom, dvadsiatom piatom, dvadsiatom deviatom, tridsiatom treťom, tridsiatom siedmom a štyridsiatom týždni tehotenstva. Pointou tohto „časozberu“ je fotografia s dvojmesačným Simonom, ktorý bol od prvého záberu obyvateľom tohto stále sa zväčšujúceho bruška.
Sophie nie je prvá žena, ktorá svetu ukázala svoje odhalené tehotenské krivky. No na rozdiel od Demi Moorovej, ktorá v deväťdesiatych rokoch pózovala nahá, výrazne tehotná na obálke časopisu Vanity Fair a spôsobila v tom čase škandál, tieto snímky nevyznievajú ako pokus o provokáciu ani oslavu samej seba. Sú prísne dokumentárne a zároveň domácky zhovievavé. Majú v sebe dôvernosť, ktorú navodzuje neupravovaná obnažená pokožka a rozpustené vlasy, pod vplyvom tehotenských hormónov čoraz hustejšie. Ale aj odstup, ktorý vyžaruje z fotoaparátu, čo zakrýva fotografkinu tvár a sám sa stáva tvárou. Pozeráme sa na ženu, ktorá fotografuje, a vieme, že aj ona sa pozerá na nás. Rovnocennosť vzťahu medzi divákom a fotografkou, fotoaparátom a fotografiou prispieva k vyváženému dojmu zo série. A Simonove očká na záverečnej fotografii ešte netušia, aký fascinujúci dokument o jeho živote pred narodením mu raz mama ukáže.
Na záberoch je rodená Argentínčanka Sophie, ktorá sa ako osemnásťročná naučila fotografovať pod vedením talianskeho fotografa Alda Bressiho. V devätnástich rokoch začala pracovať vo fotografickom laboratóriu a vyvolávať svoje vlastné zábery. Po absolvovaní ďalších fotokurzov si uvedomila, že fotenie nie je len jej hoby, ale život. Dnes dvadsaťosemročná Sophie veľa cestuje a fotoaparát je jej stálym spoločníkom.
Pred zrkadlom Sophie fotografovala podoby svojho tela vo štvrtom, pätnástom, dvadsiatom, dvadsiatom piatom, dvadsiatom deviatom, tridsiatom treťom, tridsiatom siedmom a štyridsiatom týždni tehotenstva. Pointou tohto „časozberu“ je fotografia s dvojmesačným Simonom, ktorý bol od prvého záberu obyvateľom tohto stále sa zväčšujúceho bruška.
Sophie nie je prvá žena, ktorá svetu ukázala svoje odhalené tehotenské krivky. No na rozdiel od Demi Moorovej, ktorá v deväťdesiatych rokoch pózovala nahá, výrazne tehotná na obálke časopisu Vanity Fair a spôsobila v tom čase škandál, tieto snímky nevyznievajú ako pokus o provokáciu ani oslavu samej seba. Sú prísne dokumentárne a zároveň domácky zhovievavé. Majú v sebe dôvernosť, ktorú navodzuje neupravovaná obnažená pokožka a rozpustené vlasy, pod vplyvom tehotenských hormónov čoraz hustejšie. Ale aj odstup, ktorý vyžaruje z fotoaparátu, čo zakrýva fotografkinu tvár a sám sa stáva tvárou. Pozeráme sa na ženu, ktorá fotografuje, a vieme, že aj ona sa pozerá na nás. Rovnocennosť vzťahu medzi divákom a fotografkou, fotoaparátom a fotografiou prispieva k vyváženému dojmu zo série. A Simonove očká na záverečnej fotografii ešte netušia, aký fascinujúci dokument o jeho živote pred narodením mu raz mama ukáže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.