Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v ďalšom slalome Svetového pohára. V americkom Killingtone viedla po prvom kole, v druhom ju po chybe predstihla Michaela Schiffrin.

Brazília nie je len futbal a karneval

.časopis .rozhovor

Narodila sa v Budapešti, vyrastala v Košiciach, študovala v Bratislave, žije v Rio de Janeiro, kde pôsobí ako kurátorka v Museo Nacional de Bellas Artes. Cíti sa privilegovaná, že sa môže venovať tomu, čo má rada. Zuzana Trepková-Paternostro.

.začnime našou obligátnou otázkou: Z akej rodiny pochádzate?
Moja rodina bola súčasťou slovenskej diaspóry v Budapešti. Po jednej z morových epidémií bola veľká skupina Slovákov presídlená na Dolnú zem a slovenčina tam potom pretrvávala celé storočia, až do mojej generácie. Môj otec sa vždy považoval za Slováka, oženil sa s dievčinou, ktorá tiež hovorila po slovensky. Doma sme hovorili po slovensky, maďarčina je moja druhá reč. V maďarčine mám užšiu slovnú zásobu, pretože sme sa odsťahovali, keď som mala tri roky.

.prečo ste sa odsťahovali?
Po druhej svetovej vojne bola taká akcia „Slováci, poďte domov“. Počas vojny musel otec narukovať do maďarskej armády a rozhodol sa, že to už nechce viackrát zažiť. Vtedy dochádzalo k hromadným presunom obyvateľstva, často núteným, ale náš bol dobrovoľný. Otec to vnímal ako návrat do vlasti. Takže som od svojich troch rokov až do trinástich žila v Košiciach, na Kováčskej ulici. A tam som vyrastala, paradoxne, do značnej miery v maďarskom kultúrnom prostredí. Rodičia totiž nakupovali v antikvariátoch najmä maďarské knihy, pretože to bola reč, v ktorej čítali a písali. A ja som tie knihy čítala.

.už v Košiciach vás začalo zaujímať výtvarné umenie?
Áno. Napríklad katedrála na mňa už v detstve zapôsobila veľmi silným dojmom. Mama bola katolíčka, otec evanjelik, takže som sa dostala do obidvoch kostolov. A oba sa mi páčili. Veľmi sa mi páčil ten evanjelický, s takým iným prístupom, ale páčila sa mi aj katolícka hierarchia a liturgia. Tam mi zas imponovala tá vznešenosť.

.aj sama ste už vtedy začínali kresliť?
To už odmalička. Najprv v byte, na steny, na ktoré sa dalo čmárať. Na záchode sme mali taký plagát, kde bola žena s košíkom a nápisom: tu som dobre nakúpila. A ten plagát som odkreslila na druhú stenu. Aj s tým nápisom. Otec mi za to potom poriadne vynadal.

.ale vycítil, že máte nejaký talent?
Nie, nevycítil. Alebo ak aj vycítil, tak o tom nehovoril. Nikdy ma nepochválil. Kto ma povzbudzoval, to bol archeológ Belo Póla. On bol tiež katolík, po prevrate s tým mal problémy a moja mama mu pomáhala. Ona pomáhala už predtým v Budapešti svojim židovským priateľkám, a potom pomáhala katolíckym farárom. Z detstva si pamätám, že o niektorých veciach a o niektorých ľuďoch, ktorí u nás boli, som nemala hovoriť.

.čiže iné sa hovorilo doma a iné v škole?
Áno, niektoré veci sa v škole nehovorili. Ale školu som mala rada, najmä dejepis a zemepis. Stále som bola niekde prstom na mape. Mali sme výbornú slovenčinárku, ktorá nás veľmi dobre vycvičila v pravopise, takže keď sme sa potom presťahovali do Bratislavy, tak som v novej triede písala najlepšie diktáty.

.presťahovali ste sa kvôli rodičom, kvôli práci?
Nie, to bolo kvôli mojej staršej sestre. Ona chcela študovať angličtinu na Filozofickej fakulte. Prijali ju a za ňou sme prišli celá rodina. Lenže potom sa ukázalo, že ju prijali omylom. Môj otec bol totiž bývalý obchodník so zmiešaným tovarom, mal malý obchod a jedného zamestnanca, takého šestnásťročného chlapca. Potom mu ten obchod znárodnili a stal sa vedúcim v Zdroji – bol veľmi rád, že nemusel ísť do výroby. Lenže keď na Filozofickej fakulte zistili, že nie je strojvedúci, ale Zdroj vedúci, tak sa tam sestra nedostala. Ale už sme boli v Bratislave.

.a vďaka tomu ste po skončení základnej školy mohli ísť na bratislavskú umeleckú priemyslovku.
Ja som sa po všetkom tom mojom kreslení bola raz s jednou priateľkou pozrieť na ŠUP-ke a bola som tou školou ohromená. Naozaj mi to veľmi imponovalo a cítila som, že toto chcem robiť. Urobila som talentové skúšky, dostala som sa tam a páčilo sa mi to. Cez prázdniny som potom bola v Budapešti a tam som v Szépművészeti múzeu objavila svetové maliarstvo. Veľmi to na mňa zapôsobilo a vracala som sa naozaj nadšená.

.takže ste mali inšpiráciu pre vlastné maľovanie...
Áno, ale na ŠUP-ke som zistila, že mnohí moji spolužiaci sú oveľa talentovanejší ako ja. A tak som už na strednej škole pochopila, že ak mám vytvoriť niečo hodnotné, bude lepšie orientovať sa nie na kreslenie a maľovanie, ale skôr na teóriu a dejiny umenia. Práve preto som po skončení ŠUP-ky nešla na Vysokú školu výtvarných umení, ale na Filozofickú fakultu.

.tam ste študovali v 60. rokoch, na ktoré sa dnes spomína ako na obdobie relatívneho uvoľnenia. Aká to bola škola?
No vonku bol Woodstock, tu sme o ňom síce nevedeli, ale niečo bolo cítiť. Nemôžem sa sťažovať, myslím, že som dostala dobrú školu v dobrých rokoch.

.končili ste diplomovou prácou o medzivojnovej Škole umeleckých remesiel, o ktorej sa tu v poslednom čase dosť hovorí. Nedávno vyšla o tejto škole monografia Ivy Mojžišovej a zo zoznamu literatúry na konci tejto knihy vyplýva, že vaša diplomovka bola vôbec prvým systematickým spracovaním tejto témy.
Ja som mala v živote veľa šťastia a táto téma bola toho príkladom. Ako vždy bolo vypísaných niekoľko tém diplomových prác a mňa najviac zaujala práve Škola umeleckých remesiel. Chcela som robiť niečo moderné, ale nemala som odvahu ísť do výtvarného umenia, viac som si trúfala na úžitkové umenie, kde som sa mohla zachytiť na technike. A v nejakom zmysle to nadväzovalo na moje stredoškolské štúdium. Robila som tú prácu s veľkým nadšením a dodnes to považujem za veľmi dobrý začiatok.

.a potom prišiel veľký zlom v šesťdesiatom ôsmom. Ako ste to prežívali?
V tom čase som už pracovala v Slovenskej národnej galérii a so svojím budúcim manželom sme vylepovali na električky plagáty. Na zadnú stranu starých plagátov zo SNG sme nakreslili kosák a kladivo rovná sa hakenkreuz, a to sme potom vylepovali. On bol pritom veľký ľavičiar, pochádzal z rodiny anarchistov z Kalábrie. Jeho dedo sa odsťahoval do Brazílie a ten môj Jorge odtiaľ prišiel študovať do Československa. Pôvodne chcel ísť do Moskvy, ale tam sa, našťastie, nedostal. Trochu sa podobal na Che Guevarru a aj keď nemal v sebe toľko bojovnosti. A napriek tomu mi pomáhal lepiť tie plagáty na električky.

.to mu slúži ku cti!
Áno. Ja som mu to vysvetlila, a tak sme spolu chodili k tankom a hovorili tým ruským chlapcom, kde sú.

.nemali ste vtedy chuť odísť z Československa?
Nie. Nechcela som odísť tak, že by som sa nemohla vrátiť. Takú cenu som nebola ochotná zaplatiť.

.aký ste mali pocit, keď ste prvýkrát prišli do Brazílie?
Ja som už vďaka Jorgemu všeličo o Brazílii vedela, poznala som niečo z ich umenia a architektúry, videla som nejaké filmy. Chcela som to všetko spoznať aj osobne. Som silná, neroztopím sa ako zmrzlina. Ešte deň pred odchodom som sa však mojej mamy pýtala, že ak sa tam neuplatním vo svojom odbore a vrátim sa, čo na to povie. Ona povedala: „Pokojne sa vráť. To vôbec nevadí.“

.bolo ťažké presadiť sa v Brazílii?
Nie. Nezdalo sa mi to ťažké. Cestou z letiska sme išli okolo jednej veľkej budovy a Jorge mi povedal: „Toto je národná galéria v Rio de Janeiro.“ Ja som sa naňho otočila a povedala som mu: „Tam budem pracovať.“ A on mi hovorí: „To je len pre tých, čo majú QI.“ To znamená inteligenčný kvocient. Sebavedome som povedala, že to teda mám. Ale v Brazílii to má aj iný význam: „Que indique,“  teda „Kto ťa uviedol“. Musíš mať jednoducho niekoho, kto ťa tam vovedie. Teda vzťahy. Bola som ticho, ale Jorge ma už poznal. Kým on mi hľadal prácu v nejakej firme, ja som hľadala cestu, ako sa dostať do tej galérie. Zistila som si, že tam chodí autobus číslo 119, tak som naň nasadla, prešla som bránou do galérie, išla som rovno k riaditeľke. Bola to veľmi milá osoba, ktorá bola blízkou priateľkou brazílskeho ministra kultúry.

.čiže mala dobré QI...
(Úsmev.) Niektoré veci sú univerzálne. Pani riaditeľka mi povedala: „Milá moja, ja nemám zamestnanie ani pre Brazílčanov, nieto ešte pre cudzincov.“ Ja som sa jej poďakovala za úprimnosť a spýtala som sa, či by som tam mohla chodiť a nosiť papiere z jedného stola na druhý. Zadarmo, ako dobrovoľníčka. A tak som tam začala chodiť. Vedeli, kto som. Môj životopis bol preložený do portugalčiny, no bolo z neho vynechané to, že som písala do Pravdy. Išlo asi o dvadsať článkov o dizajne, fotografii, dokonca o Bauhause.

.prečo to bolo vynechané?
Lebo je to Pravda. Pre nich to je, ako keby to bolo z Moskvy. A, samozrejme, v istom zmysle to tak aj bolo. Nechcela som to mať v životopise. Prišla som z jednej veľkej diktatúry do druhej a mohla som skončiť niekde celkom inde ako v galérii.

.ako dlho trvalo, kým sa z dobrovoľníčky stala kurátorka zahraničných zbierok?
Do galérie som chodila vždy na štyri hodiny, pričom som sa riadne zapísala na začiatku a na konci. Na základe toho som potom mohla žiadať o zamestnanie. Asi po troch mesiacoch potrebovali rozšíriť okruh znalcov pre veľkú výstavu 150 rokov nezávislosti. No a ja som dostala príležitosť pracovať na tejto výstave v súvislosti s európskymi zbierkami, v ktorých som sa vyznala. Išlo najmä o barok a klasicizmus. V tom som im bola užitočná a začali ma platiť. V roku 1974 prijala galéria asi desať ľudí, ktorí na tejto výstave pracovali. Urobili konkurz, na ktorom som sa nemohla zúčastniť, lebo som nemala brazílske občianstvo. Bola som z toho nešťastná, zbalila som sa a prišla som si do Bratislavy urobiť doktorát. O niekoľko mesiacov mi môj manžel telefonoval, že ma prijali mimo konkurzu, len sa budem musieť v Brazílii naturalizovať. Zistila som, že sa preto nemusím vzdať československého občianstva, vrátila som sa do Ria a získala som aj brazílske občianstvo. Po dvoch rokoch bol vypísaný konkurz, doň som sa už ako brazílska občianka prihlásila a skončila som v ňom štvrtá. Na prvých dvoch miestach boli dvaja Brazílčania, muži, čomu sa nedalo vyhnúť. Jeden bol z aristokratickej a druhý z vojenskej rodiny. Tretia bola jedna reštaurátorka, ktorá si to zaslúžila. Potom som bola ja. Takže ma prijali. Bolo to v roku 1977.

.keď sa povie Brazília, predstavíme si futbal, karneval a prales. Ako je to v Brazílii s umením?
Vždy, keď dostanem návštevu zo Slovenska, som rada, že môžem búrať stereotypy. Mám jeden veľký plagát, na ktorom je „mapa mundi“, čiže mapa sveta. Na tejto mape vždy svojim návštevám ukážem Brazíliu a Európu. Špendlíkom sa dá ukázať aj Slovensko. Chcem aby si ľudia uvedomili, že Brazília je kontinent. Že sú tam rôzne klimatické pásma, že je tam osemtisíc kilometrov husto obývaného pobrežia, že je tam vnútrozemie, kde žijú ľudia, ktorí sú nesmierne zaujímaví. V národnej galérii v Riu som dostala možnosť robiť niečo, z čoho som mala veľký pôžitok. Vyrobili sme kvalitné reprodukcie obrazov, ktoré som vybrala a posielali sme ich do rôznych oblastí krajiny.

.zo zbierok národnej galérie sú vytvorené veľmi kvalitné reprodukcie a vznikne tak putovná výstava?
Áno. Niektoré výstavy sa dostávajú do veľmi zaujímavých miest. Napríklad do rovníkového pásma na hraniciach s Francúzskou Guyanou. V jednom meste tam majú futbalový štadión, kde je stredová čiara presne na rovníku. Neďaleko odtiaľ je väzenie, v ktorom bol uväznený slávny Motýľ. Organizácia, ktorá tieto výstavy umožňuje, sa volá Servico Social do Comercio (SESC) čiže niečo ako Národný zväz obchodu, do ktorého prispievajú obchodníci z celej Brazílie. Tento zväz podporuje kultúru a šport tam, kde to nedokáže podporovať štát. SESC má po celej krajine regionálne centrá, do ktorých idú naše výstavy. Sú tam obrazy z brazílskych galérií, ale aj z Európy.

.ide o to, aby sa miestni ľudia zoznámili so svetovým umením?
Áno. Sú to obrovské vzdialenosti a my sa snažíme priniesť špičkové umenie k nim.  

.ako miestni ľudia na moderné umenie reagujú?
Je to nesmierne dojímavé. Na výstavy prichádzali aj ľudia, ktorí zbierali kaučuk a žili v pralese. Boli nadšení.

.z toho sa zdá, že na to, aby človek vnímal moderné umenie, nemusí byť „iniciovaný“ vzdelaním.
Určite nie. Nie je to len pre vzdelancov. Boli tam ľudia zo všetkých sociálnych skupín.

.je tento projekt v Brazílii unikátny, alebo je tam podobných projektov viac?
Tento projekt tam prebieha od roku 1947, vznikol z iniciatívy jedného obchodníka. Je financovaný súkromným sektorom. Iné projekty sú financované bankami – tie väčšinou podporujú výstavy originálov vo väčších centrách. Pričom banky si vytvárajú svoje vlastné umelecké zbierky.

.takže Brazília nie je len futbal.
Presne tak. Považujem sa za veľmi šťastného človeka, lebo som mohla spoznať Brazíliu z inej strany. Cítim sa tým privilegovaná.

.v Riu de Janeiro ste objavili obraz Karola Marka, ktorý ste potom darovali Slovenskej národnej galérii. Ako k tomu došlo?
Na začiatku bola moja zvedavosť. Snažila som sa hľadať Slovákov, Maďarov, Čechov a Poliakov v katalógoch Akadémie umenia, ktorá v Brazílii existuje už od roku 1824. Syn portugalského kráľa, ktorý sa v roku 1821 stal kráľom Brazílie, priniesol so sebou veľa obrazov. Okrem toho založil národnú knižnicu, noviny a okrem iného aj Akadémiu umení. Keď mu hrozilo, že v Portugalsku stratí korunu, odišiel z Brazílie, no nechal tam celú zbierku európskeho umenia. Tej zbierke sa ja venujem. V katalógu Akadémie umení som našla päť obrazov Karola Marka.

.našli ste ich v katalógu, a teraz hľadáte samotné obrazy?
Áno. Predpokladám, že Karol Marko mal taký veľký úspech v Európe, že si jeho diela všimli brazílski aristokrati, ktorí v 19. storočí cestovali do Paríža. Jeden pestovateľ kávy vtedy kúpil päť Markových obrazov a vystavil ich v Akadémii umení v Brazílii. Tie obrazy zobrazujú taliansku krajinu. Na jednej aukcii som uvidela ďalší obraz Karola Marka: Krajina s kúpajúcimi sa chlapcami. My s manželom sme nikdy neboli zberateľmi, lebo sme si to nemohli dovoliť. Neskôr som ho našla v jednom obchode so starožitnosťami v Riu. Bola som vtedy už vdova a jediným mojím vlastníctvom bol byt, o ktorý som sa delila s mojou svokrou. Do toho Marka som sa zamilovala, chodila som sa naň pozerať asi dva-tri roky. Vtedy som získala istú sumu peňazí, ktorá mi umožnila Markových Kúpajúcich sa chlapcov kúpiť. Bolo to inštinktívne, iracionálne rozhodnutie.

.prečo ste si obraz nezavesili vo svojom byte, ale darovali ste ho Slovenskej národnej galérii?
Ja som si ho vo svojom byte zavesila a dlhé roky som sa naň doma pozerala.

.a potom sa vám zunoval?
Nie! (Smiech.) Roky išli, nemám deti, uvedomovala som si, že ľudia, ktorí by obraz po mne zdedili, by ho speňažili a ja som chcela, aby sa obraz vrátil na Slovensko a aby bol tam, kde ho ľudia vedia oceniť. A kde to je nepredajné a verejne prístupné. Potom som našla ešte jednu krajinku od talianskeho majstra z neapolskej školy Consalva Carelliho a tú som darovala Galérii mesta Bratislava.

.a naopak brazílskej galérii ste sprostredkovali obraz od Rudolfa Filu?
Áno. Rudolf Fila bol môj učiteľ a chcela som, aby v našej galérii bolo zastúpené aj slovenské umenie. Okrem toho som tam darovala ešte niekoľko grafík od slovenských umelcov.

.sledujete, čo sa deje na Slovensku?
Nie. Sledujem to, čo sa deje v Brazílii, zaujíma ma to a mám na to aj svoj názor. Dianie na Slovensku sledovať nedokážem. Skoro by sa dalo povedať, že som brazílska vlastenka.

.hovorí sa, že na budúcoročných majstrovstvách sveta vo futbale bude v Brazílii problém s bezpečnosťou. Vnímate to tak?
Žijem v Brazílii 44 rokov a nikdy sa mi tam nič zlého nestalo, nikto ma nenapadol, nikto ma nikdy neokradol. Aj keď nepodceňujem drogy a obrovskú kriminalitu. Najhoršia nie je chudoba, ale mizéria. Naša prezidentka Dilma Rousseff sa to snaží riešiť, podporuje školskú dochádzku detí. Vďaka tomu veľa ľudí mohlo prejsť z mizérie do chudoby, a to je veľký pokrok.

.keď sedíte v lietadle niekde medzi Riom a Bratislavou, ktorým smerom letíte domov?
(Ticho.) To je ťažká otázka. Slovensko nosím stále v sebe. Ináč by tie obrazy zostali v Brazílii.

Zuzana Trepková-Paternostro/
Narodila sa v Budapešti slovenským rodičom. Po druhej svetovej vojne sa presťahovali do Košíc, kde žila do svojich trinástich rokov. Po maturite na bratislavskej ŠUP-ke študovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK. Jej diplomová práca o medzivojnovej Škole umeleckých remesiel bola prvou systematickou prácou, ktorá sa touto dôležitou školou zaoberala. V roku 1971 sa so svojím manželom Jorgem presťahovala do Rio de Janeiro, kde dodnes žije. Od roku 1977 je v Museo Nacional de Bellas Artes kurátorkou zahraničných zbierok.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite