Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Salinger

.časopis .literatúra

Prvého januára 2014 uplynie 95 rokov od narodenia amerického spisovateľa J. D. Salingera. Hoci doteraz poslednú poviedku publikoval v júni 1965 v časopise New Yorker a 27. januára 2010 zomrel, zdá sa, že jeho dielo ešte zďaleka nie je ukončené.

V auguste tohto roku dostali vydavatelia Salingerových kníh na celom svete informáciu o tom, že 3. septembra vyjde zásadná autorova biografia, ktorá je „oficiálnou knihou významného dokumentárneho filmu” osvetľujúceho nové, doteraz nepublikované informácie o jednom z najdôležitejších a určite najtajomnejších autorov 20. storočia. Hoci na knihu aj film bolo až do dňa vydania uvalené totálne embargo („Niečo podobné sme zažili len pri Harrym Potterovi,” hovorí Vladimír Michal z Artfora, ktoré v roku 2010 vydalo Salingerových Deväť poviedok), agentúre Associated Press sa podarilo získať získať knihu 10 dní pred vydaním a senzácia bola na svete: Salinger má v trezore viacero hotových kníh, ktoré majú v duchu jeho testamentu postupne vychádzať v rokoch 2015 až 2020. Po prečítaní prísne stráženej 700-stranovej Salingerovej biografie mi to pripadá dokonale salingerovské.

.chlapec z Piatej Avenue
Jerome David Salinger vyrastal na Manhattane. Jeho otec bol žid, ktorého rodina prišla do Ameriky z Litvy, matka bola americká katolíčka s írskymi koreňmi. Rodina žila v komfortnom byte na Piatej Avenue. Jerry, ako ho volali rodičia a priatelia, bol samotár, v škole sa mu neveľmi darilo, po vystriedaní viacerých vzdelávacích inštitúcií skončil na vojenskej akadémii v Pennsylvánii, kde sa mu – prekvapivo – nielen darilo, ale zjavne aj páčilo. Následne ešte vystriedal tri univerzity, no ani na jednej nevydržal dlhšie než jeden semester. Otec sa ešte snažil vtiahnuť syna do svojho obchodu s mäsom a syrom (vďaka čomu strávil rok vo Viedni, odkiaľ Sol Salinger privážal do Ameriky šunku), všetko však zmenila druhá svetová vojna.
Ešte predtým, než mladý Jerry narukoval a bol odvelený do Európy, zamiloval sa do prvej mladučkej krásky vo svojom dlhom živote. Volala sa Oona O’Neillová, bola dcérou slávneho dramatika Eugena O’Neilla a napriek tomu, že ešte nebola plnoletá, už stihla mať za sebou romantickú aférku s Orsonom Wellesom. Salinger mal vtedy už niekoľko poviedok publikovaných v časopisoch Story, Esquire a Collier’s, Oona v ňom teda videla – celkom prezieravo – spisovateľa s veľkou budúcnosťou. Do vojny teda Salinger odchádzal s vedomím, že ho doma čaká dievča, ktoré mnohí považovali za najväčšiu krásavicu v New Yorku. Krátko po Jerryho odchode sa však Oona stretla s Charliem Chaplinom a, ako sa hovorí, zvyšok je história: mesiac po Ooniných osemnástich narodeninách mali svadbu a napriek 36-ročnému vekovému rozdielu vytvorili pevný a harmonický vzťah, ktorý trval 44 rokov a vzišlo z neho 8 detí.
J. D. Salinger sa podľa viacerých ľudí, ktorí ho poznali, z tohto sklamania nikdy celkom nespamätal. To, že Oona v čase, keď ho opustila (a on sa pripravoval na vylodenie v Normandii), účinkovala v reklame na pleťové mydlo, ktorej mottom bolo „Buď krásna pre svojho vojaka!” mu zrejme veľmi nepomohlo.

.vojna
Jerry Salinger narukoval k 12. pešiackemu regimentu, ktorý bol súčasťou 4. pešej divízie. S touto jednotkou sa v júni 1944 vylodil na legendárnej „Utah Beach” v Normandii. Vďaka znalosti nemčiny a francúzštiny ho po vylodení pridelili ku kontrarozviedke, ktorej úlohou bolo vypočúvať zajatcov a civilných obyvateľov, a získavať tak informácie o rozmiestnení nemeckých vojsk.
Pre chlapca z bohatej newyorskej rodiny to bol obrovský šok. Z manhattanských barov sa dostal na samé dno ľudskej existencie. Okolo neho v hrozných bolestiach umierali kamaráti, mrzol v Hürtgenskom lese, (aj) s použitím hrubej sily vypočúval zajatcov. Zažil obliehanie Bastogne (o ktorom rapujú Modré hory s Tomášom Janovicom). Bol jedným z prvých Američanov, ktorí vstúpili do koncentračného tábora Kaufering IV., určeného na zabíjanie chorých väzňov z Dachau.
Podobne ako pre celú jednu generáciu, aj pre Salingera bola vojna kľúčovým zážitkom,  podfarbujúcim všetko, čo nasledovalo. Predvojnová bezstarostnosť bola navždy stratená.
Podľa vlastných slov sa Jerry vyloďoval v Normandii s prvými šiestimi kapitolami románu Kto chytá v žite v batohu. Ešte predtým, v roku 1941, mu po mnohých neúspešných pokusoch prijali vo vysnívanom New Yorkeri prvú poviedku. Volala sa Slight Rebellion Off Madison (Malá rebélia pri Madisone) a jej hrdinom je bystrý, no práve preto ťažko prispôsobivý mladík menom Holden Caulfield. Keďže krátko pred jej plánovaným publikovaním Japonci zbombardovali Pearl Harbour, editor New Yorkeru Salingerovu poviedku znovu odložil (nakoniec bola publikovaná až v decembri 1946). Počas vojenskej služby Jerry stále písal – spolubojovníci spomínali, že niekedy prinútil šoféra džípu zastať, aby si mohol zapísať pár viet. Napísané veci posielal do Saturday Evening Post a iných časopisov, kde boli promptne publikované.
Z hľadiska jeho literárnej kariéry boli dôležité dve stretnutia s Ernestom Hemingwayom, ku ktorým prišlo počas vojny vo Francúzsku (raz sa stretli v Paríži, druhýkrát priamo na bojisku neďaleko Bastogne). Jerry si vtedy už známeho a úspešného Hemingwaya veľmi vážil, považoval ho za svoj vzor. Ukázal mu svoje texty a Papá (ako ho oslovoval) ich ocenil.
Trauma z toho, čo zažil, viedla Salingera k tomu, že sa nechal hospitalizovať na psychiatrickom oddelení nemocnice v Norimbergu. Trpel hlbokou posttraumatickou stresovou poruchou, odbornú pomoc potreboval akútne.
Medzi stále nie celkom objasnené Salingerove tajomstvá patrí jeho manželstvo s Nemkou Sylviou Welterovou. Zoznámili a zosobášili sa ešte v Nemecku, Sylvia s ním prišla do Ameriky, no po pár mesiacoch jej Jerry kúpil jednosmernú letenku do Nemecka a okamžite sa s ňou rozviedol. Ľudia, ktorí Salingera poznali, sa domnievajú, že vyšla najavo jej spolupráca s gestapom.
Autori dokumentu a knihy Salinger, ktorú sme spomínali v úvode, David Shields a Shane Salerno, na základe „orálnej histórie”, ktorú zhromaždili, tvrdia, že vojna bola kľúčová pre celú Salingerovu tvorbu. Dokonca aj román Kto chytá v žite, publikovaný v roku 1951, považujú za román „vojnový”, hoci o vojne v ňom nie je ani slovo. Jeho hrdina Holden Caulfield sa podľa nich vyrovnáva s povojnovou traumou a je tak vzorom amerického vojaka, ktorý sa vrátil z frontu a nedokázal sa zaradiť do „normálneho”, teda povrchného, zdanlivo bezproblémového života. Súčasný editor New Yorkeru Adam Gopnik im vo svojom časopise oponuje: „Salinger mal predsa šesť kapitol hotových ešte predtým, než vstúpil na francúzsku pôdu a Holdenova citlivosť, či priam bezbrannosť bola vlastná celej generácii autorov, z ktorých väčšina nikdy nedržala v ruke zbraň.”

.úspech a útek
Nech už to bolo akokoľvek, po vojne začal byť Salinger autorom publikovaným v New Yorkeri, čo znamenalo (a dodnes znamená) záruku kvality a úspechu. Postupne vychádzajú poviedky, ktoré budú neskôr tvoriť pravdepodobne najznámejšiu poviedkovú zbierku v histórii americkej literatúry s prostým názvom Deväť poviedok. Nielen editorom New Yorkeru je jasné, že Salinger priniesol niečo nové. Jeho úsporný štýl pripomínal Hemingwaya, no presne zostavenými vetami a priam sochárskou štruktúrou svojho textu majstra presahoval.
Keď 16. júla vyšiel román Kto chytá v žite, zo Salingera sa stala celebrita. Dalo by sa povedať, že išlo o „generačný román” –keby si ho neprisvojilo už toľko generácií. V Holdenovi Caulfiledovi sa spoznala newyorská zlatá mládež, ktorej boli primalé zlaté klietky ich konzervatívnych rodín, našli sa v ňom beatnici, stal sa hovorcom hippies, obdivovali ho mladí ľudia, vyrastajúci v sivej nehybnosti komunizmu. Kto chytá v žite bola podľa jedného výskumu najzakazovanejšou a zároveň druhou najčastejšie odporúčanou knihou na amerických stredných školách.
Keď o dva roky neskôr vychádza Deväť poviedok, začína sa Jerry Salinger sťahovať do čoraz prísnejšie stráženého súkromia. Z New Yorku odchádza do dediny Cornish v štáte New Hampshire, objavuje najprv zenbuddhizmus a neskôr vedantskú verziu hinduizmu. V roku 1955 sa žení s Claire Douglasovou, s ktorou majú neskôr dve deti. Žijú spolu dvanásť rokov, ktoré však nie sú šťastné. Jerry sa uzatvára nielen pred svetom, ale aj pred svojou rodinou – často pred nimi uniká späť do New Yorku, kde nachádza samotu v redakcii New Yorkeru na Times Square. Zo začiatku sa snaží o „normálne” vzťahy so susedmi, no len čo s ním jedna tínedžerka z dediny urobila rozhovor do školského časopisu, ktorý následne predala regionálnemu denníku, vzťahy ochladli.
Čo bolo dôvodom tohto úniku do samoty? Bola to vojnová trauma, sústredenie na prácu či náboženstvom motivovaný „únik zo sveta”? Alebo išlo o viac či menej vedomý marketing?
Z množstva ľudí, ktorí sa okolo Salingera pohybovali (hoci len málo z nich ho dôverne poznalo) si môžeme vybrať odpoveď, ktorá sa nám hodí. Ak chcel skutočne samotu, prečo si na poštovú schránku na hlavnej ceste napísal veľkými tlačenými písmenami svoje meno? Ak sa potreboval sústrediť na prácu, prečo sa z nej nechal tak často vyrušiť fanúšikom pri dverách domu či telefonátmi z najrôznejších redakcií? Prečo odpovedal na množstvo listov? Áno, návštevníkov väčšinou odohnal a redaktorom spravidla vynadal a zložil telefón. Aj to však stačilo na to, aby sa z času na čas dostal na titulnú stranu New York Times, aby o ňom napísali veľkú „story” v časopise Life, aby ho týždenník Time dal na obálku hneď po Nikitovi Chruščovovi, čím ho zaradil medzi velikánov doby.
Až do roku 1965 Salinger publikoval. Nie často a nie veľa. Dobová kritika považovala novely Franny, Zooey, Seymour: úvod a Vzhůru tesaři, do výše střechu zvedněte (ospravedlňujem sa slovenčinárom, ale tento český preklad je hádam ešte krajší než pôvodný názov Raise High the Roof Beam, Carpenters). Jeho posledným publikovaným textom bola poviedka Hapworth 16, 1924, ktorá vyšla 19. júna v časopise New Yorker.

.45 rokov
V roku 1965 mal J. D. Salinger 46 rokov. Ďalších 45 rokov nepublikoval ani riadok. Väčšinou bol vo svojom dome v Cornishi. Prežil niekoľko mileneckých vzťahov s veľmi mladými dievčatami. V roku 1988 sa oženil s Colleen O’Neillovou (priezvisko totožné s jeho úplne prvou láskou Oonou je náhodné). Bola od neho o 40 rokov mladšia, no zo spomienok Salingerových detí, susedov a posledných priateľov, čo mu zostali, sa zdá, že posledných 22 rokov prežil konečne v láske a harmónii.
Čo celý ten čas robil? Svedkovia tvrdia, že písal. Údajne každý deň od skorého rána až do večera. Ak písal, prečo nepublikoval? Bál sa toho, že po Žite, Deviatich poviedkach a štyroch novelách už nenapíše nič také dobré?
David Shields a Shane Salerno vo svojej knihe naznačujú odpovede. Na základe súkromných rozhovorov počas deviatich rokov, keď zbierali materiál pre svoju knihu a film, im minimálne dva nezávislé zdroje zo Salingerovho okolia potvrdili, že v autorovom trezore je niekoľko kníh pripravených na vydanie.
V prvom rade ide o knihu, v ktorej budú všetky doteraz vydané príbehy rodiny Glassovcov (rodičia Les a Bessie a ich deti Franny, Zooey, Seymour, Buddy, Boo Boo, Walter a Waker Glassovci vystupujú vo väčšine Salingerových textov, nie však v románe Kto chytá v žite), plus päť úplne nových poviedok. Ďalej je pripravený manuál praktizovania vedantského hinduizmu, román z vojny, ktorý má vrhnúť svetlo na Jerryho vzťah s prvou manželkou Sylviou Welterovou, novela z denníkových zápiskov agenta kontrarozviedky, ako aj prepracovaná verzia poviedky Posledný a najlepší z Petrov Panov z roku 1942, ktorá má byť kronikou rodiny Caulfieldovcov, z ktorej sme doteraz poznali iba Holdena, čo chcel chytať v žite.
Všetky tieto knihy sa majú vydávať postupne od roku 2015 do roku 2020.
„Keď sme v roku 2010 vydávali Deväť poviedok,” zistili sme, že Salinger zanechal prísne inštrukcie, ako má kniha vyzerať,” spomína Vladimír Michal z Artfora. „Na obale knihy nesmela byť napríklad žiadna fotka a konečnú verziu musel schváliť samotný Salinger a po jeho smrti správcovia jeho literárnej pozostalosti. Schválili nám až tretiu verziu.”
J. D. Salinger si teda vždy všetko dobre premyslel. Najprv nás navnadil výbornými knihami, potom sa na dlhé roky placho stiahol. Keď pred štyrmi rokmi zomrel, zdalo sa, že jeho dielo je definitívne uzatvorené. A teraz nám odkazuje, že už prejde len rok a uvidíme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite