Demokratická federácia Čechov a Slovákov (plus Maďarov, Rusínov, Rómov, alebo napríklad Moravákov) v spoločnom štáte zmizla z povrchu zemského. Požiadavky ako šanca pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy boli zrejme výstrelom do neznáma, alebo závanom eufórie z revolučného zanietenia. V každom prípade to vôbec nie je zlá bilancia. Nájdite však dnes desiatich spokojných. Priateľ a psychiater Peter Pöthe mi to vysvetlil takto: „Človek je neskromný tvor, vždy chce viac, než má.“
Trochu inak k veci pristupuje moja známa, pani Eva: „Problém tejto spoločnosti nie je Fico. Problémom sú demokrati. Takisto ako problém justície nie je Harabin. Zmena jedného človeka je nepodstatná. Tu je systémový problém, nad ktorým treba začať premýšľať.“
Však hej, premýšľam, ale stále mám pocit, že zmena (pozor – nie výmena!) jedného človeka je úplne najpodstatnejšia. Spoločenská rakovina metastázuje od konkrétnych ľudí a tí, čo majú čo ponúknuť, by mali ísť dopredu. Akurát neviem, ako ich tam dostať, prípadne ako ich akútny deficit riešiť!
Medzi každým impulzom a reakciou naň ubehne kus života. Keby šlo o impulzy pozitívne, tak kráčame. Ak sa pozitívne a negatívne striedajú, stagnujeme. A občas sa stáva, že cúvame. Tí, čo majú čo ponúknuť, buď nie sú, nevie sa o nich, alebo o nich slobodné voličstvo nestojí dostatočne. Len si skúste postaviť vedľa seba príbehy najsilnejších ponovembrových politických strán a ich vodcov. Napredovanie, stagnácia, cúvanie. Zostáva nám len veriť, že vycúvať pred november 1989 je proti Prírode.
Trochu inak k veci pristupuje moja známa, pani Eva: „Problém tejto spoločnosti nie je Fico. Problémom sú demokrati. Takisto ako problém justície nie je Harabin. Zmena jedného človeka je nepodstatná. Tu je systémový problém, nad ktorým treba začať premýšľať.“
Však hej, premýšľam, ale stále mám pocit, že zmena (pozor – nie výmena!) jedného človeka je úplne najpodstatnejšia. Spoločenská rakovina metastázuje od konkrétnych ľudí a tí, čo majú čo ponúknuť, by mali ísť dopredu. Akurát neviem, ako ich tam dostať, prípadne ako ich akútny deficit riešiť!
Medzi každým impulzom a reakciou naň ubehne kus života. Keby šlo o impulzy pozitívne, tak kráčame. Ak sa pozitívne a negatívne striedajú, stagnujeme. A občas sa stáva, že cúvame. Tí, čo majú čo ponúknuť, buď nie sú, nevie sa o nich, alebo o nich slobodné voličstvo nestojí dostatočne. Len si skúste postaviť vedľa seba príbehy najsilnejších ponovembrových politických strán a ich vodcov. Napredovanie, stagnácia, cúvanie. Zostáva nám len veriť, že vycúvať pred november 1989 je proti Prírode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.