Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v ďalšom slalome Svetového pohára. V americkom Killingtone viedla po prvom kole, v druhom ju po chybe predstihla Michaela Schiffrin.

Kronikár zaniknutého sveta

.martin Droppa .časopis .profil

Nemal výtvarné ani iné umelecké vzdelanie. Pôvodne bol právnik, fotografovať začal až po štyridsiatke na rodnom Liptove, kam sa musel v roku 1948 nedobrovoľne vysťahovať z Bratislavy. Napriek tomu sa Martin Martinček stal legendou slovenskej fotografie. Tento rok by sa dožil sto rokov.

.za ťažisko Martinčekovej dokumentárnej i portrétnej tvorby môžeme nepochybne považovať kolekcie čiernobielych fotografií, ktoré zachytávajú životy ľudí, žijúcich v odľahlých kútoch liptovských a oravských dedín. Už v šesťdesiatych rokoch to boli starci a stareny, ktorých v produktívnom veku zastihla prvá svetová vojna. Martinček sa na jednej strane sústreďoval na ich životné príbehy, na strane druhej ich v knižných publikáciách dopĺňal fotografiami krajiny, plnej úzkych pásov políčok a lúk, často zachytávajúc archetypálne obrazy zanikajúcich poľných a roľníckych prác. Na týchto obrazoch nachádzame svet, ktorý postupne definitívne zanikol a súčasne sa – vďaka Martinčekovi – stal akýmsi nesmrteľným a ikonickým obrazom slovenského vidieka. Tak ako pomreli hrdinovia jeho obrazov, tak postupne zanikol aj vonkajší svet: vidiek bol elektrifikovaný, dedinské cesty vyasfaltované, medze na poliach zaorané, políčka scelené.
Paradoxne, jeho tvorivá dráha nebola dlhá. K intenzívnemu fotografovaniu sa dostal až  koncom päťdesiatych rokov a fotografovať prestal záverom rokov osemdesiatych. Za necelých tridsať rokov vytvoril na malej ploche vrchárskeho severu stredného Slovenska zásadné dielo.
 
.tvár smrti
Detstvo Martinček prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave, štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom. Začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej prvej manželky Eriky, synov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťdesiatročného otca Petra. Gustáv Martinček, bratranec fotografa, o tragédii zo 6. februára 1945 hovorí: „Keď východným Slovenskom prešiel front, chcel sa s rodinou dostať domov, do oslobodeného Sabinova. Zohnal vojenské auto, naložil naň príbuzných, vydali sa na cestu. Prišli k strhnutému mostu nad rozvodnenou Torysou. Martin s vodičom sa chceli presvedčiť, či rieku možno prejsť, vystúpili, a auto, i keď zabrzdené, sa dalo na zamrznutej pôde do pohybu. Zrútilo sa do ľadovej vody. Všetci zahynuli.“
Na dlhé týždne po tragédii Martinčeka v okamihu opustila vôľa žiť. Práve na pozadí tejto udalosti možno odhaliť jeho celoživotný úprimný a aktívny vzťah k Bohu, silu viery. Zo straty najbližších sa nespamätal nikdy a fotografia bola jeho spôsob, akým sa s ňou vyrovnával.
Napriek tomu, že v Liptovskom Mikuláši nebol tragický osud prvej fotografovej rodiny tajomstvom, Martinček o nej nikdy nehovoril. No vedel príťažlivo rozprávať o tom, za akých okolností vznikla tá-ktorá fotografia, detailne opisoval aj technickú stránku. V roku 1981 mu vychádza kniha Chvála vody s kolekciou prevažne detailných a polodetailných záberov na vodnú hladinu horkých riav, do ich vĺn, na zaliate kamenisté dná potokov a vodných tíšin. Hrdý na to, ako sa mu neraz podarilo „eliminovať slnečné svetlo na vodnej hladine“ rozprával aj o tom, ako v čižmách prebrodil v ceste za obrazmi stovky metrov v prúdoch tatranských vôd.  „Keď sa pozerám do vodnej hladiny, vidím v nej veľa. Vídavam odrazy, záblesky slnka, svetla, aj mihotajúce sa tiene, svoju tvár, postavu, tváre iných...“ náhle na okamih zmĺkol a vzápätí sa opäť pri početných stretnutiach s autorom tohto článku rozhovoril. Bolo zrejmé, že i s odstupom vyše tridsiatich rokov sa v duchu vracia k tragédii.
 
.nový život
Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz – s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Druhý krutý zlom v jeho živote je spojený s komunistickým prevratom v roku 1948. Ešte pred „Víťazným februárom“ bol bezdôvodne zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Akcie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelili ho za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme. Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní.  Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní  Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, do roku 1961 bol jeho riaditeľom. V roku 1964 debutuje knihou Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie – Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa.
V roku 1972 režisér Dušan Hanák nakrúca sugestívny dokment Obrazy starého sveta, inšpirovaný fotografickými cyklami portrétov starých ľudí a ich príbehmi. Ich autormi boli Martin Martinček a Vladimír Vavrek. Horali Adam Kura, Matej Dutka, starena Veronika Radlik, prostý pastier kráv Tóno Miček s veľkou lupou na čítanie, ktorý chcel byť kozmonautom, a Jozef Račko s ochrnutými nohami, ktorý si posediačky sa šúchajúc od základov postavil dom – to sú hrdinovia fotografií aj Hanákovho filmu. Režisér upozorňuje, že v tom čase sa zo slovenského dokumentu vytrácal ľudský rozmer a nastupovala tvrdá ideológia „nových ľudí režimu“ – zväčša budovateľov „svetlých zajtrajškov“. Ľudia, ktorí pred režisérom i fotografom nič neskrývali, vzbudili v socialistických ideológoch zdesenie: „Takto starí ľudia u nás predsa nežijú a žiť nemôžu!“ Hanákov film bol vzápätí po premiére stiahnutý do trezoru (do verejnej distribúcie bol uvoľnený až v roku 1988), no Martinčekove fotografie žili samostatným životom najmä vďaka tomu, že už vyšli v knihách.
Zatiaľ čo vrcholiaci nástup normalizácie postihol Hanáka zákazmi tvorby a odsunom jeho filmov do trezorov, Martinček ako zaslúžilý umelec (1970) získava v sedemdesiatych rokoch rad ocenení. Vtedy sa však už postupne preorientúva na prácu s abstraktnou i farebnou fotografiou, technicky experimentuje napríklad s prekrývaním negatívov a s hľadaním kompozícií farieb a tvarov. Z tohto obdobia sú najznámejšie jeho knižné cykly Hora (1978), Chvála vody (1981), Chvála svetla (1998), Čas slnka (2000).
 
.muž silnej viery   
Martinček s manželkou Ester žili asketickým životom. Fotograf, dokonale vopred poznajúci terén, v ktorom chcel fotografovať, dopredu skúmajúci napríklad svetelné podmienky v krajine v rôznych obdobiach roka, vstával hlboko za tmy, aby už o štvrtej, o piatej ráno bol na miestach, kde chcel fotografovať. Popoludnia prežíval v tmavej komore či pri štúdiu, posledné denné jedlo jedával okolo pol šiestej podvečer.
Pavel Plachtinský od októbra 1956 do augusta 1957 pôsobil v Liptovskom Mikuláši ako evanjelický kaplán. Dnes hovorí o tom, ako Martinček na konci päťdesiatych rokov hľadal nový zmysel života, snažil sa s pomocou viery v Boha prekonať ťažké životné skúsenosti z rokov štyridsiatych. Od paragrafov prešiel k umeniu a zistil, že čítať možno nielen cez písmená, ale aj cez  drevo, vodu, lány polí, lúk, cez prírodu, slnko. V tom, čo Boh stvoril, ale aj čo človek vytvoril, bol Martinčekov nový svet, ktorý objavil. Ukázal život prostých vidieckych ľudí: stareny i chlapcov modliacich sa v kostoloch, ženičky bieliace kaplnku, detail rúk stareny, zvierajúcej ruženec, sedliakov kľačiacich v blate pred kňazom, výjavy z dedinských pohrebov i polodetail dávneho cintorína s práchnivejúcimi drevenými krížmi, zaplavenými vlnami suchej, uľahnutej trávy. „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ upozorňuje Martinček v jednom zo svojich textov v knihe Ako sa krúti svet. A práve tým darom zobraziť zanikajúci svet vrchárov a premeny prírody sa stal nesmrteľným.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite