Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v ďalšom slalome Svetového pohára. V americkom Killingtone viedla po prvom kole, v druhom ju po chybe predstihla Michaela Schiffrin.

Vianoce v cudzine

.časopis .týždeň vo svete

Aké sú slovenské Vianoce na druhom konci sveta? V Indonézii, v Holandsku, v Keni, vo Fínsku, v Kalifornii. Opýtali sme sa na to Sloveniek a Slovákov, ktorí v týchto krajinách našli svoj domov a tento rok boli našimi autormi v rubrike V cudzom meste.

Holandsko: Každý varí, čo chce, a všetci pijú litre kávy
Ako malé dievčatko som sa bála štedrovečernej večere. Z nervózneho očakávania, že sa otvoria dvere dovtedy zamknutej izby a ja uvidím rozsvietený vianočný stromček a darčeky pod ním, ma celý deň bolel žalúdok. Okrem toho sa mi vždy podarilo nájsť v hlte vianočného kapra kostičku a začať sa ňou dusiť. Najväčšmi sa mi na Vianoce páčilo, keď som sa večer všuchla do postele s presvedčením, že vo vianočnej noci sú dvere do krajiny zázrakov dokorán, hračky sa prebúdzajú k životu a môže sa stať, čo si len zaželám. Ležala som v tme s otvorenými očami, počúvala tie špeciálne vianočné zvuky, keď sa zo stromčeka zošuchne salónka, zľahka zaštrngocú ozdoby a zašumí ihličie.
Už dávno nie som malá a pred štyridsiatimi rokmi som vymenila krajinu pod Tatrami za krajinu pri Severnom mori, slovenské Vianoce za tie holandské. Medzi najprotivnejšie rozdiely patrí, že v Holandsku (a najmä pri mori) nie sú Vianoce biele, ale sivé a mokré, s ľadovým vetrom. Vianočný stromček sa tu môže postaviť hneď po sviatku svätého Mikuláša, od šiesteho decembra sa všade začínajú rozsvecovať vianočné svetielka. Štedrovečernú večeru Holanďania nepoznajú. Tí, ktorí slávia Vianoce klasicky, sa odoberú na polnočnú omšu, a až po nej sa posadia k stolu. Na ňom je polievka, rozličné druhy pečiva, syry, údeniny, šaláty a vianočná štóla. Samozrejme, aj litre kávy – tá patrí v Holandsku k všetkému. Väčšina Holanďanov slávi až prvý vianočný sviatok. Vtedy rozbalia darčeky a strávia deň popíjaním a jedením, ktoré  vrcholí spoločnou večerou. Každý varí, čo chce, neexistuje pevné vianočné menu, ako je u nás kapor. Druhý vianočný deň sa všetci rozbehnú na povinné návštevy, prípadne do obchodov s nábytkom, ktoré sú tradične otvorené. Nebudete tomu veriť, ale dopravné zápchy smerom do všetkých predajní IKEA sú na Vianoce legendárne.
Patrila som kedysi k ženám, ktoré sa na Vianoce pripravujú veľkým upratovaním, vymýšľaním komplikovaných menu, hysterickým vláčením nákupov, ktorých objem by vyriešil problém hladu v menšej krajine  a červenajúcou sa kreditkou. Vyzdobený dom sa ligotal a trblietal, stromček, takmer nesmrteľný a nestrácajúci ihličie, svietil. Všetko bolo, ako má byť. A potom raz v januári umrel môj manžel Jan a v decembri predtým som sa rozhodla, že už Vianoce nemám rada. Odvtedy prešlo veľa času a zase som ich trochu vzala na milosť, ale inak. Kúpim si pod stromček veľa kníh a sadnem si s nimi, s pohárom vína a starým psíkom, ktorý mi napoly leží na kolenách. Vonku ešte stále prší a fúka. Naučila som sa, že hračky v noci neožijú. Ale aj to, že malé každodenné zázraky sa stávajú. A nájsť a udržať si silu stále znovu začínať, opäť vzlietnuť z popola, je práve jeden z nich.
.kamila Straatsburg
Autorka žije v dedinke Finsterwolde v Holandsku. Samotu považuje za liek na dušu, ktorý podporuje sebapoznanie a pokoru. Miluje knihy, psíkov a život pre jeho krásu, ktorú si musíme zaslúžiť a o ktorú sa oplatí stále bojovať.

USA: Pátos sa dá zariadiť a kapra si kúpite u Číňanov
„We are human BEINGS, not human DOINGS!“ Sme ľudské bytosti, nie ľudské diela, znie naším kresťanským zborom ústami pastora, ktorého praotec pochádzal od Zvolena. Človek musí odísť od otca a matky, aby ich mohol začať spoznávať. Odísť zo sveta, kde všetkému rozumie, alebo lepšie povedané „všetkému rozumie“.  Aby zistil, ako si zamieňa sentiment za znalosť, pátos za múdrosť a rituálom sa snaží zbaviť pocitu viny.
Ako malý chlapec som sa v kežmarskom evanjelickom kostole díval na paru z úst rodičov,  vznášajúcu sa pri spievaní Tichej noci z Tranoscia. Obrovský chrám, svetlá, vonku tma, organ burácal, kabáty voňali, čosi viselo vo vzduchu...
„Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, z ruže kvietok vzkvitol nám, radujme sa. Z života čistého, z rodu kráľovského nám Pán narodil sa.“
Dnes je kalifornská obloha modrá a zem plná svätých mien. Pátos sa dá zariadiť, ak človek ide na správne miesta. Kapra si kúpite u Číňanov. Katedrály znejú maratónmi spevov, Shakespearova spoločnosť hrá nádhernú Dickensovu Vianočnú koledu. Rozhlasové stanice preladili na nekonečné maratóny otrepaných Jingle Bells. Sob Rudolf s červeným nosom sa ženie animákmi a Charlie Brown opäť príde v pravý čas. Mestské parky sú vyzdobené stromčekmi a baletné sály vibrujú Luskáčikmi. Baptisti v Santa Clare hrajú Betlehem vonku s nasadením a výpravne. Dokonca majú aj živé ťavy! Inými slovami, môžete si svoje Vianoce dizajnovať podľa chuti. A zároveň zistíte, že to nefunguje.
Nie je to Amerikou. My sme sa zmenili.
Žltá sodíková lampa na sídlisku, prefučaná autobusová zástavka, na ktorej sa niet kam skryť pred zákerným vetriskom, kosti lámajúcim a do krku hryzúcim, sa mi vidí presnejšou metaforou betlehemskej maštale.
Biblickí žobráci pri bránach mesta dnes (ne)prežívajú v srdci bohatého Silicon Valley. V San Jose cez minulý víkend umrelo zopár bezdomovcov. Teplota v noci klesla pod bod mrazu a chatrné škatule sa zmenili na truhly. Pastierov by azda mohli alternovať patrolujúci policajti, strážiaci ovečky pred vlkmi.
No najväčšia samota a opustenosť je tam, kde sa človek už vzdal nádeje. Každý večer sa s manželkou prechádzame parkmi a v tmavých kútoch občas zazrieme osamelých mladých ľudí s marihuanou v ústach, v mraze a nepohnute. Dobre oblečené bytosti s prázdnymi pohľadmi na studených kameňoch. Deti, ktoré už nechcú počúvať reči a ktoré asi nik nechce počúvať. Deti, ktoré majú všetko a zároveň len ten studený kameň.
Mal by prísť zázrak z neba, tak veľmi tu naň všetci čakáme.
.martin Vystavil
Autor pochádza z Kežmarku, od roku 2000 žije s rodinou v San Jose v Kalifornii a pracuje v IT priemysle. Zaujíma sa o konzervatívne a progresívne videnie sveta, sociálne siete, aktuálne dianie a mechanické hodinky.

Keňa: Zarežú niekoľko kôz a pijú doma vypálený alkohol
Keňa je prevažne kresťanská krajina, a tak sú Vianoce už dlho bežnou súčasťou života. Kenské rodiny však trávia Vianoce inak ako my. Zvyky a tradície sa líšia podľa kmeňa, rodiny či náboženstva. Na vidieku a v menších mestách sú na Vianoce dôležité predovšetkým veľké rodinné stretnutia. Predpoludnie patrí návšteve kostola, vyzdobeného zelenými a červenými balónmi a kvetmi. Popoludnie a večer sa stretávajú rodiny. Vianoce tu nie sú založené na materiálnom obdarúvaní sa, ale na dobrom jedle, pití a rodinnej interakcii. Rodiny zarežú niekoľko kôz (kozie mäso je v Keni veľmi populárne) a dospelí pijú doma vypálený alkohol. V tradičných komunitách niektorých pastierskych kmeňov Vianoce neoslavujú vôbec.
Zaujímavá situácia je v hlavnom meste Nairobi, ktoré v porovnaní s bežnými pracovnými dňami zíva v čase Vianoc prázdnotou. V supermarketoch je vianočná výzdoba už od októbra a „tradícia“ materiálnych Vianoc pod umelohmotnými stromčekmi presiakla aj sem. Väčšie stresy vládnu na pobreží Kene. Mnohé rodiny zo strednej vrstvy sa cez Vianoce vyberú k Indickému oceánu. Navyše je v tej dobe aj turistická sezóna pre ľudí z Európy či USA. Pre domácich zamestnaných v cestovnom ruchu ide o najrušnejšie obdobie roka.
V roku 2012 som tu strávil sviatky s rodičmi. Na Štedrý deň, ktorý sa tu oslavuje 25. decembra, sme sa vybrali na návštevu Haller Parku (revitalizovaná povrchová baňa zmenená na zalesnený park so zvieratami ako hrochy, byvoly, jednorožce, žirafy, krokodíly a podobne). Bola to chyba. Uviazli sme v dopravnej zápche a napokon sme zistili, že park je preplnený miestnymi rodinami. Keňania totiž na Štedrý deň chodia aj relaxovať do prírody alebo k moru. A tak tento rok spojím príjemné s užitočným. Vianoce sú čas na interakciu s miestnymi ľuďmi a na darovanie Človečín. Kozy či sliepky darované Slovákmi a Slovenkami cez charitatívny e-shop neskončia na pekáči – budú sa chovať na produkciu mlieka a vajíčok.
.lukáš Zorád
Autor je vedúci misie organizácie Človek v ohrození pre Východnú Afriku, žije v meste Mtwapa. Vyštudoval učiteľstvo geografie a ekológie. Od januára 2011 pôsobí ako terénny pracovník ČvO v Keni a na rozvojových projektoch v Južnom Sudáne a Tanzánii.

Fínsko: Po saune sa zasadne k vianočnému stolu
Vianoce. Sviatky svetla uprostred tmy, tepla uprostred zimy. Podľa kresťanských tradícií sa oslavuje narodenie Ježiša Krista, podľa pohanských začiatok obdobia svetla. Hoci Fínsko je krajina so silnou luteránskou tradíciou, kostoly sú v priebehu roka poloprázdne. No na prvý advent a na Štedrý deň bývajú preplnené.
Advent je plný spevu. Každý týždeň sa konajú večery vianočných piesní – v školách, v kostoloch, ba a j v nákupných centrách. Chodia si tam zaspievať celkom obyčajní ľudia. Dni sú krátke – vládne obdobie kamosu, tmy. Na Štedrý deň sa obyvatelia našej dediny zídu pod holým nebom uprostred lesa na mieste, kde v 16. storočí stál prvý farský kostol. V predkresťanskom období bolo na tomto mieste obetné pohrebisko. Asi po polhodinovej bohoslužbe, ktorá sa koná bez ohľadu na to, či je -20°  C pod nulou, alebo či sneží, si všetci poprajú radostné Vianoce a rozídu sa domov. Potom sa ide do sauny. Vianočná sauna je takisto dôležitá ako vianočná večera. V saune sa očistí telo i duša. Po saune sa zasadne k vianočnému stolu. V rodinách s deťmi čakajú najdôležitejšieho hosťa – Deda Mráza. Niekedy mu pomáha Babka Mrázová a vianoční škriatkovia (tonttu). Na prvý vianočný sviatok sa ide do kostola už ráno o siedmej, na Štefana sa koná jazda na saniach, ktoré ťahajú  kone – tradícia radosti. Po Vianociach, ktoré sa pociťujú ako „vážny“ sviatok, sa spoločne veselia mladí aj starí.
.anna Kyppo
Autorka pôsobí vo Fínsku vyše 30 rokov ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Univerzite v Jyväskylä. Žije v dedine Tarvaala-Laukkavirta.

Indonézia: V obchode koledy a vonku tridsať stupňov
V tropickej krajine na rovníku majú Vianoce celkom inú príchuť. A keď k tomu prirátame fakt, že je to najväčšia moslimská krajina na svete, je jasné, že z tradície veľa nezostalo.  Indonézania však obdivujú západnú kultúru, a tak je výsledkom nečakaná zmes. Nákupné centrá sú vyzdobené gýčovitými nafukovacími Santa Clausmi na saniach so sobmi, z reproduktorov sa valia koledy. Vonku je pritom každý deň tridsať stupňov a obdobie dažďa prináša intenzívny niekoľkohodinový lejak. Slovo Vianoce sa opakuje v novinách aj na plagátoch, špeciálne ponuky, koncerty a produkty vyskakujú na každom rohu. A mne je z toho zle, lebo si vždy predstavím rodinu a priateľov na vianočných trhoch. Zabalení v prešívaných kabátoch pijú varené víno. Sneží či fúka ostrý vietor a oni sú spolu. A ja opäť nie som s nimi.
Minulý rok sme si aspoň vystrojili tradičné slovenské Vianoce. Slováci, študujúci v rôznych kútoch krajiny, sa stretli v meste Jogjakarta na strednej Jáve. Na dvojplatničke sme varili ingrediencie na zemiakový šalát, piekli lokše a vyprážali rybu. Nechýbali oplátky s medom a cesnakom. Pôvodne sme síce chceli aj kapustnicu, ale niekto zabudol naložiť kapustu a v obchodoch dostať len čerstvú. Rovnako dopadol plán s kyslými uhorkami, ktoré sme jednoducho nenašli ani v obchode európskeho typu. Večer sme sa obliekli do čistých šiat, posadali sme si na koberec okolo prestretého stolčeka. Bolo dusno, a tak sme sa pri prípitku borovičkou potili a ovievali.  Cítili sme blízkosť a súdržnosť ľudí, ktorí sa ocitnú na druhej strane planéty. Na Druhý sviatok vianočný sme sa vybrali na ľahšiu turistiku smerom k jaskyni, kde sa zjavila Panna Mária. Predstava, že kdesi uprostred moslimského teritória sa nachádza kresťanská svätyňa, mi pripadala absurdná. No po pol hodinke šliapania hustým lesom sme sa dostali na miesto s veľkou sochou Márie, Ježiša, krížmi. Naokolo horeli sviečky a údajne sa tam konajú aj bohoslužby. Pre našich indonézskych priateľov to bola exotická prechádzka, pre nás mala oveľa hlbší význam.
Tento rok budeme sviatkovať medzinárodne. Na pestrom švédskom stole však opäť nebude chýbať zemiakový šalát a hádam ani ryba. A Nový rok privítame na pláži.
.marína Dobošová
Autorka žije v indonézskej metropole Džakarta, kde študuje indonézčinu a popritom prednáša na univerzite žurnalistiku. Zbožňuje Španielsko, stále sa smeje a zo zásady nič nekomplikuje.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite