Nečudo, že všetky kvetinárstva (a v Moskve sú na každom rohu) sú tu nonstop otvorené. A dievčiny aj muži s kyticami brázdia ulice. Hneď deň po pôrode prišla ráno sestrička a doniesla mi igelitku plnú bábätkovských potrieb. Musela som podpísať listinu, že som darčeky prebrala. Plienky, mlieko, hračky. Poobede prišla ďalšia. Na ďalší deň ďalšia. Vrchol nastal, keď sme sa zobudili na to, že nám do izby vletel fotograf s kameramanom, a nejakým mladým nastajlovaným mužom. Najprv som si myslela, že mi udrelo mlieko do hlavy. Potom mi napadlo, že ma nejako vypátrali naše médiá a dakoho sem poslali, no nakoniec sa mi mladý nastajlovbaný muž predstavil a povedal, že mu je cťou darovať mi svoje CD. Bol to spevák, viem to, lebo bol vyfotený na obale CD. Kameraman točil a fotograf fotil. Reakcie rozospatých rodičov v nemocnici. Len sme vytriešťali oči a sánky sme mali spadnuté. V deň prepúšťania nás zobrali dolu do pestro vymaľovanej miestnosti, kde nás fotili a točili aj s dieťaťom, museli sme hrať naaranžovanú scénku, kde sa akože zvítavame (hoci sme boli spolu celý čas v nemocnici), dostali sme toto absurdné DVD aj s obrou A4 magnetkou na chladničku a išli sme domov. Tam nás zastihli priatelia, ktorí nám priniesli kopu bábätkovských darčekov a večer prišla majiteľka bytu, s ktorou som sotva kedy prehodila slovo a dala nám značkový benetoňácky fusak. Šialené. Nepoznám miesto a národ, kde by sa ľudský chlad tak dokonale miesil s úprimnou pohostinnosťou. Všetky tie ich pitky a prípitky, keď rozmrznú ľady a zrazu niet prívetivejších ľudí, kytice, darčeky...a potom tresk, dvere do ksichtu. Sác, v metre do stĺpa. Čo z toho je falošné, ak niečo? Neviem. V každom prípade, z nemocnice som odchádzala o dve tašky a jedno dieťa ťažšia. To dieťa považujem za najväčší dar, ale ten, našťastie, nemám od Rusov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.