Pápežská exhortácia Evangelii Gaudium (Radosť evanjelia) je svojou formou list, ktorý sa prihovára veriacim, v tomto prípade na konci tzv. Roku viery. Pápež František túto príležitosť využil na svoju centrálnu tému: obšírne opísal svoju predstavu, ako má vyzerať transformovaná cirkev, zameraná v prvom rade na misionársku činnosť a novú evanjelizáciu.
Katolícki čitatelia listu zdôrazňujú najmä potvrenie tradičného pohľadu na otázky ochrany života, rodiny či nezmeniteľnosť svätenia žien v katolíckej cirkvi. Nenarodené deti nazval František „tými najbezbrannejšími a najnevinnejšími medzi nami,“ o ktorých sa „cirkev chce starať s osobitnou láskou a záujmom“. Ďalej nadviazal aj na nedávnu polemiku, ktorú vyvolal: „Často sa ako súčasť výsmechu aktivít cirkvi stáva, že snahy chrániť život sú prezentované ako ideologické, obskúrne a konzervatívne pozície. Ale práve obrana nenarodeného života je úzko prepojená s obranou každého iného jednotlivého ľudského práva. Ľudské bytosti sú cieľom v sebe samých a nikdy nie prostriedkom na riešenie iných problémov.“ Zdá sa, že tému a všetky nedorozumenia o „posadnutosti“ cirkvi potratmi a ďalšími témami, ako boli prezentované po obsiahlom rozhovore s pápežom Františkom v jezuitských časopisoch Civiltà Cattolica a America v auguste a septembri tohto roku, možno uzavrieť.
Pre nekatolíkov bude zrejme podstatnejšie, čo hovorí nový pápež o spoločenských témach, kde sa pozícia cirkvi môže meniť od pápeža k pápežovi (tieto témy nie sú dogmatickým učením). Najväčšiu pozornosť, ako sa dalo čakať, vyvolali slová týkajúce sa ostrej kritiky ekonomickej nerovnosti a „nespútaného kapitalizmu“. Pápež vyzdvihol pokrok v oblasti zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a komunikácii, na druhej strane kritizoval prílišný konzum a „kultúru vyhadzovania“. V následnej kritike kapitalizmu však zašiel ďalej, ako sme si na to zvykli od konca 70. rokov. Dalo by sa povedať, že doterajšia „pápežská“ pozícia ku kapitalizmu bola obráteným princípom Jána XXIII. ku komunizmu. Ján XXIII. odmietal ideológiu a hľadal cestu k človeku, dalo by sa povedať, že nenávidel komunizmus, ale miloval komunistov. Ján Pavol II. (ktorý bude budúci rok svätorečený spolu s Jánom XXIII.) rovnaký vzorec vztiahol na kapitalizmus, len ho obrátil. Poľský pápež verejne bránil kapitalizmus a súčasne kritizoval nemorálnych kapitalistov. Problém teda videl v kultúre, nie v kapitalistickom systéme. Najdôležitejším textom je známa encyklika Centesimus Annus, kde Wojtyla dokonca formuloval právo na slobodné podnikanie.
Čo si myslí pápež z „konca sveta“? „Podobne ako prikázanie ’Nezabiješ!’ stanovuje jasnú hranicu s cieľom zaručiť hodnotu ľudského života, dnes by sme tiež mali hovoriť ’Ne-’ ekonomike vylúčenia a nerovnosti. Takáto ekonomika zabíja,“ píše František v apoštolskej exhortácii. „Niektorí ľudia pokračujú v obrane upadajúcich teórií, ktoré tvrdia, že ekonomický rast, podporovaný slobodným trhom, nevyhnutne povedie k úspechu, väčšej spravodlivosti a inkluzivite vo svete. Tento názor, ktorý nikdy nebol potvrdený faktami, vyjadruje hrubo a naivne dôveru v posvätné fungovanie panujúceho ekonomického systému a dobrotu tých, ktorí ovládajú ekonomickú moc.“ Príčinu ekonomickej krízy vidí pápež v nesprávnom vzťahu k peniazom: vidí v nich nové modlárstvo, návrat k starovekému uctievaniu zlatého teľaťa. Ústredným problémom je podľa pápeža „popretie primátu ľudskej osoby“ a „skutočného záujmu o ľudskú osobu, človek je redukovaný len na jednu zo svojich potrieb: spotrebu.“
Františkova kritika tak prestupuje doterajšiu hranicu Jána Pavla II. v samotnom pohľade na kapitalistický systém: „Zatiaľ čo príjmy menšiny rastú exponencionálne, rovnako sa zväčšuje rozdiel oddeľujúci väčšinu od prosperity niekoľkých málo šťastných. Táto nerovnováha je dôsledkom ideológií, ktoré bránia absolútnu autonómiu trhu a finančných špekulácií. Konzekventne potom odmietajú právo štátov (...) na uplatňovanie akejkoľvek kontroly. Tak sa rodí nová tyrania, neviditeľná a často virtuálna, ktorá jednostranne a neúprosne nastoľuje svoje vlastné zákony a pravidlá.“
Františkov pohľad na kapitalizmus evidentne vychádza z jeho skúseností v Argentíne. Viac ako Wojtylu, tým Bergoglio pripomína iného Poliaka, kardinála Wyszynského, ktorý tvrdil, že katolíci „nemajú dôvod brániť“ kapitalizmus, pretože je založený na „extrémnej sebeckosti“ a sociálnej nespravodlivosti. Pre katolícku cirkev je pápežov list dôležitý najmä v iných oblastiach, zdá sa však, že jeho pohľad na kapitalizmus ďalej zmení imidž cirkvi, ktorú vedie.
Katolícki čitatelia listu zdôrazňujú najmä potvrenie tradičného pohľadu na otázky ochrany života, rodiny či nezmeniteľnosť svätenia žien v katolíckej cirkvi. Nenarodené deti nazval František „tými najbezbrannejšími a najnevinnejšími medzi nami,“ o ktorých sa „cirkev chce starať s osobitnou láskou a záujmom“. Ďalej nadviazal aj na nedávnu polemiku, ktorú vyvolal: „Často sa ako súčasť výsmechu aktivít cirkvi stáva, že snahy chrániť život sú prezentované ako ideologické, obskúrne a konzervatívne pozície. Ale práve obrana nenarodeného života je úzko prepojená s obranou každého iného jednotlivého ľudského práva. Ľudské bytosti sú cieľom v sebe samých a nikdy nie prostriedkom na riešenie iných problémov.“ Zdá sa, že tému a všetky nedorozumenia o „posadnutosti“ cirkvi potratmi a ďalšími témami, ako boli prezentované po obsiahlom rozhovore s pápežom Františkom v jezuitských časopisoch Civiltà Cattolica a America v auguste a septembri tohto roku, možno uzavrieť.
Pre nekatolíkov bude zrejme podstatnejšie, čo hovorí nový pápež o spoločenských témach, kde sa pozícia cirkvi môže meniť od pápeža k pápežovi (tieto témy nie sú dogmatickým učením). Najväčšiu pozornosť, ako sa dalo čakať, vyvolali slová týkajúce sa ostrej kritiky ekonomickej nerovnosti a „nespútaného kapitalizmu“. Pápež vyzdvihol pokrok v oblasti zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a komunikácii, na druhej strane kritizoval prílišný konzum a „kultúru vyhadzovania“. V následnej kritike kapitalizmu však zašiel ďalej, ako sme si na to zvykli od konca 70. rokov. Dalo by sa povedať, že doterajšia „pápežská“ pozícia ku kapitalizmu bola obráteným princípom Jána XXIII. ku komunizmu. Ján XXIII. odmietal ideológiu a hľadal cestu k človeku, dalo by sa povedať, že nenávidel komunizmus, ale miloval komunistov. Ján Pavol II. (ktorý bude budúci rok svätorečený spolu s Jánom XXIII.) rovnaký vzorec vztiahol na kapitalizmus, len ho obrátil. Poľský pápež verejne bránil kapitalizmus a súčasne kritizoval nemorálnych kapitalistov. Problém teda videl v kultúre, nie v kapitalistickom systéme. Najdôležitejším textom je známa encyklika Centesimus Annus, kde Wojtyla dokonca formuloval právo na slobodné podnikanie.
Čo si myslí pápež z „konca sveta“? „Podobne ako prikázanie ’Nezabiješ!’ stanovuje jasnú hranicu s cieľom zaručiť hodnotu ľudského života, dnes by sme tiež mali hovoriť ’Ne-’ ekonomike vylúčenia a nerovnosti. Takáto ekonomika zabíja,“ píše František v apoštolskej exhortácii. „Niektorí ľudia pokračujú v obrane upadajúcich teórií, ktoré tvrdia, že ekonomický rast, podporovaný slobodným trhom, nevyhnutne povedie k úspechu, väčšej spravodlivosti a inkluzivite vo svete. Tento názor, ktorý nikdy nebol potvrdený faktami, vyjadruje hrubo a naivne dôveru v posvätné fungovanie panujúceho ekonomického systému a dobrotu tých, ktorí ovládajú ekonomickú moc.“ Príčinu ekonomickej krízy vidí pápež v nesprávnom vzťahu k peniazom: vidí v nich nové modlárstvo, návrat k starovekému uctievaniu zlatého teľaťa. Ústredným problémom je podľa pápeža „popretie primátu ľudskej osoby“ a „skutočného záujmu o ľudskú osobu, človek je redukovaný len na jednu zo svojich potrieb: spotrebu.“
Františkova kritika tak prestupuje doterajšiu hranicu Jána Pavla II. v samotnom pohľade na kapitalistický systém: „Zatiaľ čo príjmy menšiny rastú exponencionálne, rovnako sa zväčšuje rozdiel oddeľujúci väčšinu od prosperity niekoľkých málo šťastných. Táto nerovnováha je dôsledkom ideológií, ktoré bránia absolútnu autonómiu trhu a finančných špekulácií. Konzekventne potom odmietajú právo štátov (...) na uplatňovanie akejkoľvek kontroly. Tak sa rodí nová tyrania, neviditeľná a často virtuálna, ktorá jednostranne a neúprosne nastoľuje svoje vlastné zákony a pravidlá.“
Františkov pohľad na kapitalizmus evidentne vychádza z jeho skúseností v Argentíne. Viac ako Wojtylu, tým Bergoglio pripomína iného Poliaka, kardinála Wyszynského, ktorý tvrdil, že katolíci „nemajú dôvod brániť“ kapitalizmus, pretože je založený na „extrémnej sebeckosti“ a sociálnej nespravodlivosti. Pre katolícku cirkev je pápežov list dôležitý najmä v iných oblastiach, zdá sa však, že jeho pohľad na kapitalizmus ďalej zmení imidž cirkvi, ktorú vedie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.