Na svedomí to má jeho neopakovateľný štýl uchopovania reality, rozvíjania príbehu, obrazovej predstavivosti a istotne aj viacnásobná spolupráca s úžasným kameramanom Lucom Bigazzim a skvelým hercom Tonim Servillom. Tých si vybral aj do svojej nateraz poslednej snímky Veľká nádhera, snímky, ktorú by ste mali vidieť, ak túžite zakúsiť, prežiť krásu na mnohé spôsoby a ponoriť sa do nej. A nie do krásy hocakej. Krásy, čo sa skrýva pod povrchom inej krásy alebo aj škaredosti; krásy, čo prikrýva inú krásu alebo aj bezduchosť, škaredosť, ľahostajnosť, krutosť, servilnosť.
Po Ríme sa prechádzal novozákonný Pavol, svoje diela v ňom stvorili Bernini, Giotto, Michelangelo, Raffael... Nakrúcali tam Rosellini, Fellini (aj Woody Allen), a teraz vzdal mestu totálny hold aj Paolo Sorrentino. Rím – otvorené mesto, do ktorého sa chodí s láskou viesť sladký život, prípadne osláviť svätý rok.
Dlažby, sochy, stĺpy, koloseum, kostoly, malebné historické zákutia, Fontána di Trevi, prítomnosť viery a cirkvi. Umelé vlny v súkromných bazénoch, večierky, prelietavý sex, prenájom šľachtického titulu, striptíz od výmyslu sveta, drogy, prachy, povrchné vzťahy, chľast, choroby, smrť, akože intelektuálne reči, nuda, zžieravá irónia. A všadeprítomná krása, aj pod, aj nad, aj povedľa, aj vonku, aj vnútri. So Sorrentinom je to ako na húsenkovej dráhe – v jednom momente sa smejete, v ďalšom okamihu sa bojíte, či neuvidíte niečo hrozné, a o sekundu sa vám tlačia do očí emocionálne slzičky. A občas, či vlastne často, sa to všetko udeje v rovnakej chvíli.
Film sa začína oslavou šesťdesiatych piatych narodenín novinára Jepa Gambardella. Pred mnohými rokmi vydal román, ktorý čitateľov uchvátil. Odvtedy už žiaden nenapísal. Nemal čas. Zaumienil si totiž, že bude nielen vymetačom vplyvných večierkov, ale že bude ich kráľom. A nielen kráľom, dokonca úplným vládcom, v ktorého silách je akúkoľvek párty zničiť. Cieľ sa Gambardellovi jednoznačne splniť podarilo, pozná sa s každým dôležitým človekom v meste. Staroba sa hlási, no síl je, aspoň sa tak zdá, ešte dosť. Čo teraz?
Možno by stálo za hriech napísať ďalší román, a tým navždycky pochovať tú otravnú otázku ustavične prichádzajúcu z okolia: Jep, prečo si už nič iné ako svoju prvotinu nenapísal? Gustave Flaubert sa vraj pohrával s myšlienkou vytvoriť román o ničom. Aj Gambardella sa s ňou pohráva. Nasáva krásu mesta, veľké aj malé zážitky, záblesky, zápletky. Paolo Sorrentino sa Jepovým prostredníctvom akoby tiež pohrával s ideou nakrútiť film o ničom. No ale dá sa to vôbec? Pravdaže dá, veď je toho deň čo deň plný televízor (a život sa neraz tiež podobá na nič). Ale v prípade Veľkej nádhery je to „len“ také nádherné (a sebaspytujúce) a vážne pohrávanie sa s plytkosťou a hĺbkou... duší, tiel, životov, lásky, povedaných slov. A napokon i toho umenia.
Gambardella v bielom fešnom obleku leží na sofa v priateľovej pracovni a počúva jeho nepodarené verše. Letný klobúk si posunie do tváre, aby ho neoslepovali prudké slnečné lúče, prichádzajúce cez okno. Po chvíli uchopí striešku širáka oboma rukami a mierne ju podvihne. Tuší, že jeho priateľ s tými veršami v Ríme neprerazí. Na Jepovej tvári sa predlžuje či skracuje tieň klobúka. Je to krásne na pohľad. Aj namaľovať by sa to mohlo. Priateľ sa Gambardellu opýta, čože to robí. „Rannú rozcvičku," povie Jep. A deň presýtený teplom a krásou sa zas o kúsok posunul k svojmu zmaru.
Veľká nádhera (La grande Bellezza), Taliansko 2013. Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello. Réžia: Paolo Sorrentino. Hudba: Lele Marchitelli. Hrajú: Toni Servillo, Sabrina Ferilli, Carlo Verdone, Carlo Buccirosso, Isabella Ferrari, Giorgio Pasotti a ďalší.
Po Ríme sa prechádzal novozákonný Pavol, svoje diela v ňom stvorili Bernini, Giotto, Michelangelo, Raffael... Nakrúcali tam Rosellini, Fellini (aj Woody Allen), a teraz vzdal mestu totálny hold aj Paolo Sorrentino. Rím – otvorené mesto, do ktorého sa chodí s láskou viesť sladký život, prípadne osláviť svätý rok.
Dlažby, sochy, stĺpy, koloseum, kostoly, malebné historické zákutia, Fontána di Trevi, prítomnosť viery a cirkvi. Umelé vlny v súkromných bazénoch, večierky, prelietavý sex, prenájom šľachtického titulu, striptíz od výmyslu sveta, drogy, prachy, povrchné vzťahy, chľast, choroby, smrť, akože intelektuálne reči, nuda, zžieravá irónia. A všadeprítomná krása, aj pod, aj nad, aj povedľa, aj vonku, aj vnútri. So Sorrentinom je to ako na húsenkovej dráhe – v jednom momente sa smejete, v ďalšom okamihu sa bojíte, či neuvidíte niečo hrozné, a o sekundu sa vám tlačia do očí emocionálne slzičky. A občas, či vlastne často, sa to všetko udeje v rovnakej chvíli.
Film sa začína oslavou šesťdesiatych piatych narodenín novinára Jepa Gambardella. Pred mnohými rokmi vydal román, ktorý čitateľov uchvátil. Odvtedy už žiaden nenapísal. Nemal čas. Zaumienil si totiž, že bude nielen vymetačom vplyvných večierkov, ale že bude ich kráľom. A nielen kráľom, dokonca úplným vládcom, v ktorého silách je akúkoľvek párty zničiť. Cieľ sa Gambardellovi jednoznačne splniť podarilo, pozná sa s každým dôležitým človekom v meste. Staroba sa hlási, no síl je, aspoň sa tak zdá, ešte dosť. Čo teraz?
Možno by stálo za hriech napísať ďalší román, a tým navždycky pochovať tú otravnú otázku ustavične prichádzajúcu z okolia: Jep, prečo si už nič iné ako svoju prvotinu nenapísal? Gustave Flaubert sa vraj pohrával s myšlienkou vytvoriť román o ničom. Aj Gambardella sa s ňou pohráva. Nasáva krásu mesta, veľké aj malé zážitky, záblesky, zápletky. Paolo Sorrentino sa Jepovým prostredníctvom akoby tiež pohrával s ideou nakrútiť film o ničom. No ale dá sa to vôbec? Pravdaže dá, veď je toho deň čo deň plný televízor (a život sa neraz tiež podobá na nič). Ale v prípade Veľkej nádhery je to „len“ také nádherné (a sebaspytujúce) a vážne pohrávanie sa s plytkosťou a hĺbkou... duší, tiel, životov, lásky, povedaných slov. A napokon i toho umenia.
Gambardella v bielom fešnom obleku leží na sofa v priateľovej pracovni a počúva jeho nepodarené verše. Letný klobúk si posunie do tváre, aby ho neoslepovali prudké slnečné lúče, prichádzajúce cez okno. Po chvíli uchopí striešku širáka oboma rukami a mierne ju podvihne. Tuší, že jeho priateľ s tými veršami v Ríme neprerazí. Na Jepovej tvári sa predlžuje či skracuje tieň klobúka. Je to krásne na pohľad. Aj namaľovať by sa to mohlo. Priateľ sa Gambardellu opýta, čože to robí. „Rannú rozcvičku," povie Jep. A deň presýtený teplom a krásou sa zas o kúsok posunul k svojmu zmaru.
Veľká nádhera (La grande Bellezza), Taliansko 2013. Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello. Réžia: Paolo Sorrentino. Hudba: Lele Marchitelli. Hrajú: Toni Servillo, Sabrina Ferilli, Carlo Verdone, Carlo Buccirosso, Isabella Ferrari, Giorgio Pasotti a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.