Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kotleba hard, Kotleba light

.peter Schutz .časopis

Výsledky druhého kola krajských volieb neboli v čase písania tohto textu známe. Tvrdenie, že župan v Bystrici sa nevolá Marián Kotleba, však zaiste nestratilo platnosť ani po sčítaní hlasov. Keby zázrakom áno, šlo by o životné fiasko Fica a jeho Smeru.

Skutočnosť, že K. prenikol do rozstrelu s Maňkom, rozpútala krútňavu ohlasov. Ktoré – opäť raz – korešpondovali s povrchnosťou diskusií, ktoré na Slovensku vedieme. Príspevok Roberta Fica, že Kotleba je problémom pravice, je, takpovediac, reprezentatívnou ilustráciou kultu banality a politického „účelizmu“. Aj zložitý jav ako extrémizmus, respektíve stretnutie s extrémistom, je na Slovensku prostriedkom na dobývanie politických bodov.
To, čo k búrke, ktorá sa okolo K. strhla, takpovediac „štrukturálne“ chýbalo, je zasadenie do širších súradníc. Deficit tohto kontextu vyústil do väčšej dramatizácie, než akej je Kotleba hoden. Ale pozor: celkom isto nebolo hysterické, ale naopak, európske (v dobrom slova zmysle), že elity vrátane viacerých strán pravice vyzvali na voľbu kandidáta Smeru. Znamenie voličom, že hlásanie etnickej kategorizácie ľudí je tak ďaleko mimo spoločnej demokratickej hodnoty, že sa proti tomu spojíme dokonca aj so Smerom, bolo teda úplne v poriadku. To, že Frešo verejne vyzauškoval Kaníka, ktorý vec videl inak, je tiež sympatická časť príbehu.
Deficit kontextu však znamená nedať do súvislosti s Kotlebom, že napríklad na konci septembra nie v regionálnych, ale v celoštátnych voľbách pri účasti 74 percent skasírovali pohrobkovia Haidera v Rakúsku každý piaty hlas (20,5 percenta). A keby volebné právo u západného suseda bolo vyhradené len mužom, ako kedysi, Slobodní sú dnes v Rakúsku dokonca najsilnejšou stranou. No druhýkrát pozor: ani náhodou tým nemá byť povedané, že ak napríklad v maďarskom parlamente sedí pätnásťpercentný Jobbik, tak nad jedným Kotlebom z Bystrice môžeme zamávať krídlami. Nesmieme. Ale ak aj v spolkových snemoch nemeckého Saska či Pomoranska sedia celé kluby neonacistickej NPD (nevraviac o boľševikoch z Linke), tak nechať „fenomén Kotleba“ visieť, takpovediac, vo vzduchoprázdne vytvára atmosféru, akoby sa v Bystrici odohralo niečo mimoriadne, exkluzívne, a že teda akurát na Slovensku máme pekelný problém. Niežeby Kotleba nebol problém. Realitou však súčasne je, že na rozdiel od menovaných (a viacerých ďalších) partají nikoho iného za Kotlebom či pri ňom nevidno. Alebo niekto vie, ako sa volá „dvojka“ jeho strany?
Bez tohto kontextu sa nemožno diviť, že napriek postupu Kotlebu do baráže s Maňkom na Kaníkov účet sa hlavné posolstvo príbehu v šume banalít stratilo. Hovorí asi toľko: Previesť extrémistickú agendu a rétoriku na akúsi vlastnú „light“ verziu, a tú predávať voličom, je stratenou vartou. Pravý extrém, krajný názor musí byť totiž – z podstaty veci – vždy „hard“. Zásadný problém, omnoho väčší ako celý Kotleba, je ten, že jeho „myšlienky“ a variácie na ne sa práve pričinením Kaníkov a spol. plazivo zaraďujú do mainstreamu a stávajú sa „cool“. Až toto je skutočný problém.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite