Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sviatok 18. novembra

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Napadlo mi to, keď som čítal Clementisove Listy z väzenia. Kniha v podstate súkromnej korešpondencie s manželkou Lídou vyšla ešte v roku 1968.

Je to pozoruhodný príbeh. Clementis bol presvedčený komunista, presne ako Koestlerov Rubašov. Strane a ideológii veril nadovšetko a v jej mene bol schopný všetkého. V Londýne sa počas druhej svetovej vojny spriatelil s neskoršou dôležitou postavou českého exilu Pavlom Tigridom, boli osobní priatelia, ale keď sa Tigrid po vojne stal jeho podriadeným na ministerstve zahraničných vecí v Prahe, Clementis sa ho chladne a rýchlo zbavil. Triedny nepriateľ znamenal viac, ako osobný priateľ. Dejinná nevyhnutnosť ospravedlní všetko. O tom, že naozaj všetko, svedčí práve súkromná korešpondencia s manželkou Lídou z väzenia. Clementis bol zatknutý v roku 1951 a odsúdený v procese s Rudolfom Slánskym, popravili ho v decembri 1952. Jeho manželka Lída („Hádička“) bola uväznená rovnako ako on, sedela dvadsaťdva mesiacov neďaleko jeho cely, Clementis však o tom nevedel a písal jej, akoby žila na slobode. Ona mu to nesmela povedať, aj na poslednom stretnutí, pred ktorým ju formálne nalíčili a obliekli, sa tvárila, že žije na slobode.
Na tej knihe však dnešného čitateľa zarazí viac niečo iné. Je to viera v komunizmus. „Verím, že sa dožiješ – o desať, o pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. Veď ty najlepšie vieš, kto a čo som bol, ako som cítil a zmýšľal a z čoho pramenili moje nedostatky, chyby a vo svojich výsledkoch zlé konanie a správanie. A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej zrážky budú to azda môcť vidieť aj iní,“ píše tretieho decembra, krátko pred popravou, Clementis svojej žene. Ani vetou, ani slovom nepochybuje o komunizme, naopak.
A jeho žena o dlhých pätnásť rokov neskôr, v novembri 1967, v závere knihy, v poslednom (posmrtnom) liste Clementisovi k tomu dodáva: „A keby si mohol ešte prehovoriť, osvedčil by si určite svoju vieru v komunizmus a prízvukoval by si nám i budúcim, že umrieť za spravodlivú vec, za šťastnú budúcnosť sveta – nie je márne.“
Hrozné slová. Clementis musel čítať Koestlera, Tma na poludnie vyšla cez druhú svetovú vojnu v Londýne, kde žil. A Lída Clementisová musela poznať Tatarkovho Démona súhlasu, aj Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča, minimálne z prekladu, ktorý u nás vyšiel v roku 1963. A predsa verili  až za hrob, on aj ona.
Osemnásteho novembra nemyslím len na Clementisa a jemu podobných, ale aj na komunistov, ktorí mali v novembri 1989 dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov, na deti z komunistických rodín, ktorí boli v podobnom veku, na ľudí, ktorí žili pod ochranou straníckej knižky alebo rodného mena. Niektorí z nich precitli dávnejšie, niektorí v druhej polovici osemdesiatych rokov, niektorí v novembri či decembri roku 1989, niektorí v novom roku. Niektorí stihli pred pádom režimu spoznať alternatívnu kultúru, stihli stretnúť Tatarku alebo Čarnogurského, navštíviť zakázaný koncert. Iní sa vzdali členstva v strane krátko po revolúcii, možno keď jeden z moderátorov mítingov vrátil strane rituálne svoju stranícku knižku. To už nebola Clementisova generácia, to už neboli ľudia, ktorí verili strane a ideológii, aj keď mali priniesť obeť. Po roku 1968 už napokon komunizmus nestál na tom, že mu komunisti veria, skôr, že veria sebe a najmä svojim kariéram.
Keď počas novembrových dní počúvam, ako niektorí predstavitelia normalizačnej kultúry oslavujú 17. november, mávam rozpačitý pocit. Na jednej strane si vždy spomeniem na ich obete, na ľudí, ktorí preukázali občiansku statočnosť, ako profesor Hamada, na ľudí, bez ktorých by naša kultúra bola normalizačne prázdna. Na druhej strane si uvedomím, aké je pre našu spoločnosť dôležité, že všetci tí historici a sociológovia, spisovatelia či herci, manažéri a riaditelia podporili nový režim. V roku 1918 integroval Andrej Hlinka do svojej strany mnohých bývalých promaďarských kňazov a bolo to pre rodiacu sa republiku kľúčové, aj keď niektorí z nich v novom záväzku neobstáli. V roku 1990 to urobilo VPN a malo to svoj význam, hoci pomer bývalých komunistov na čele krajských kandidátok bol šokujúco vysoký.
Osemnásty november je pre mňa sviatkom bývalých komunistov a nestraníkov, ktorí žili s režimom v prímerí, ľudí, ktorých správanie neviedlo k Novembru, ale ktorých ideologická rezignácia viedla k budovaniu nového štátu. Trochu mi je občas ľúto, že o tom sami viac nehovorili a nehovoria, pretože ich skúsenosť je pre poznanie režimu dôležitá, ale ich postoj po 18. novembri je pre našu spoločnosť cenný. Osemnásty november je ich sviatkom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite