Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putinove oči

.rachel Polonsky .časopis .klub

Hoci sa to nezdá, Putinov pohľad sa mení. Z muža s nesmelým chlapčenským pohľadom, akým bol, keď sa stal prezidentom, sa stal mocný hypnotizér. Pomaly prichádza aj o to.

Vladimír Putin považuje svoje studené modré oči za zbraň. „Tie oči vás zničia,“ zveruje svoje tajomstvo Angus Roxburgh v úvode svojej knihy Silák: Vladimír Putin a bitka o Rusko. Jeho pohľad je „zlostný, až prebodávajúci a veľmi znepokojujúci“. V najvýrečnejšej odpovedi počas štvorhodinovej televíznej voľnej tribúny 15. decembra 2011 Putin prezradil, ako veľmi verí v silu vlastného pohľadu. Keď sa ho pýtali na masové protesty, zorganizované proti jeho režimu v tom čase, prirovnal sa k bezcitnému a rafinovanému starému pytónovi Ká z Knihy džunglí Rudyarda Kiplinga. Ká je vždy hladný a využíva svoj „diabolský pohľad“ na zhypnotizovanie svojej obete. „Existujú občania Ruskej federácie, ktorí vlastnia ruské pasy, ale konajú v záujme cudzích krajín a za cudzie peniaze,“ vyhlásil Putin a označil svojich kritikov za zradcov vlasti. „Viete, čo hovorím. Hovorím: ,Poď ku mne, Bandar-log.´ Kiplinga milujem už od detstva.“ Poslucháčom v štúdiu, vyvedeným na okamih z konceptu, sa zastavil tep, potom prepukol podliezavý potlesk.
Mnohí Rusi majú Kiplinga radi tak ako Putin. V neposlednom rade aj časť liberálnej inteligencie, ktorou Putin opovrhuje ako Bandar-logmi, Kiplingovým opičím národom bez vodcu, ktorí „sa naparujú, chvastajú a tárajú, čo všetko sú a čo všetko v džungli dokážu“. Bandar log sa bojí len Ká. Putin, ktorý tvrdí, že nepoužíva internet, si zrejme neuvedomuje, že značná časť strachu, ktorý zasial počas prvej dekády svojej prezidentskej funkcie, v poslednom čase zmizol. Desiatky tisícov Rusov vyprovokovalo údajné sfalšovanie posledných volieb do Dumy a protestovali v uliciach. Protestovali aj proti Putinovmu rozhodnutiu kandidovať tretíkrát do prezidentského úradu (keď medzitým vykonával funkciu premiéra). Keby bol viac v kontakte s prudko sa rozvíjajúcim svetom ruského internetu, vedel by, že svojím prirovnaním bielych stužiek, ktoré nosili demonštranti, ku kondómom (ako to urobil v televíznom prejave) a metaforickým pozvaním svojich oponentov, aby sa k nemu dostavili a nechali sa zhypnotizovať, sa len vystavil posmeškom a satire.

.občan Básnik
V Rusku dokáže poézia meniť svet. Jeden spisovateľ, jeden herec a jeden divadelný producent vytvorili internetový projekt, ktorý nazvali Občan Básnik. Každý týždeň skladá Dmitrij Bykov parafrázy veršov známych básnikov, ktoré sa viažu k nejakej aktuálnej politickej udalosti. Michail Jefremov, herec a fantastický imitátor so šibalským pohľadom, ich potom v maškarnom kostýme recituje.
Občan Básnik sa okamžite stal kultúrnou senzáciou. Prvý klip bol venovaný fraške druhého súdneho procesu s Putinovým nepriateľom, bývalým ropným magnátom Michailom Chodorkovským. Druhý bol paródiou, odkazujúcou na dielo romantického básnika Michaila Lermontova, kde „Vova“ (Vladimír Putin) hovorí „Dimovi“ (Dmitrij Medvedev) o hrozivej možnosti vypuknutia „Arabskej jari“ v Moskve. V lete, keď Putina filmovali v potápačskom výstroji, ako z dna Čierneho mora vyťahuje dve antické amfory, vyťahoval Jefremov z akvária maličkú amforku a recitoval pritom parodické verše na motívy Osipa Mandeľštama. Bola to azda náhoda, že tlačový hovorca Kremľa krátko nato priznal, že Putinov archeologicko-potápačský výkon bol zinscenovaný?
Občan Básnik dokázal za krátky čas urobiť z posmechu na adresu Putina a Medvedeva módnu záležitosť. Moskovská elita platí riadne tučné sumy, aby mohla Bykova a Jefremova vidieť pri divadelných predstaveniach naživo. Zatiaľ čo každý nový klip, ktorý sa pravidelne v pondelok ráno objaví na internete, je nadšene prijímaný miliónmi divákov, Občan Básnik sa nespolieha len na médiá a postupne obchádza ruské mestá. „Pre prebudenie politickej aktivity ruských občanov urobil Bykov svojimi veršíkmi neporovnateľne viac, než akýkoľvek opozičný politik,“ opisuje význam projektu opozičný novinár Oleg Kašin. Bykov tvrdí, že nemal v pláne stať sa politikom, ale je rád, že svojim krajanom mohol pripomenúť veľkosť ruskej literatúry a uchrániť ich pred „vážnymi psychologickými problémami“, keď im umožnil uvedomiť si, že na Putina a Medvedeva sa môžu pozerať ako na šašov a nemyslia si to sami.
Ká bol darom z nebies. Pondelok po Putinovom televíznom programe sa Jefremov objavil ako Kipling  s bičom, cigarou a veľkým plyšovým hadom. Putin sa stal Veľkým Pu. Zašnurovaný vo svojej novej koži (o Putinovi sa hovorí, že absolvoval plastickú operáciu, úradníci z Kremľa, samozrejme, tvrdia, že o „žiadnom operačnom zákroku“ nič nevedia) sa pytón Pu chválil, že vyzerá ako „obrovský kondóm napumpovaný botoxom“.
„Trasú sa vám ruky a nohy?“ kričí Pu na Bandar-logov a práska pritom bičom. „Ani trochu,“ odpovedá so smiechom Bykovov Bandar-log: „My všetci máme prístup k počítaču, a tak nás nevystrašíš.“ Nakoniec si Pu uvedomí, že ten, ku komu hovorí, nie je Bandar-log, ale ľudské dieťa Mauglí, jediný tvor v džungli, ktorého si svojím hypnotickým pohľadom nedokáže podmaniť.
Ve svojich komických veršovačkách zachytil Bykov niečo, čo predtým vyhnalo ľudí do ulíc. Putin zhrnul svoju politickú filozofiu citáciou Kiplinga; Občan Básnik mu v mene miliónov ruských občanov odpovedal rovnakým spôsobom. Ako napísal v svojom maile jeden moskovský učiteľ, ktorého poznám: „Ľad je prelomený. Nemyslel som si, že v Rusku ešte na niečom vôbec záleží, ale dnes to viem. Rešpekt je dôležitá vec, a vládni predstavitelia ho ľuďom predvádzajú tak málo, že sú odsúdení na záhubu.“ Počas protestov na Sacharovovej triede niesli demonštrujúci okrom záplavy doma vyrobených plagátov s vtipmi na tému kondómov („Putin – nepoužívať opakovane“ a pod.) plyšových hadov a vtipné slogany o Bandar-logoch. Text na kresbe, kde ľudská päsť škrtila hada, tvrdil: „Volal si nás, Pu, a my sme prišli.“

.nechcem sa pozerať do jeho očí
„Je to zvláštny pocit, vedieť, že dnes v noci musím napísať báseň a v pondelok ju budú na internete hľadať stovky tisícov ľudí,“ povedal mi Bykov, keď som sa s ním stretla v piatok večer v Moskve. Jeho žoviálnosť a láska k ruskej kultúre sú už charakteristickým rysom moskovského protestného hnutia. Pred dvoma rokmi Bykov odmietol pozvanie a nezúčastnil sa na pravidelnom každoročnom stretnutí Putina so spisovateľmi. „Nechcem sa pozerať do jeho očí,“ smial sa. „Keď sa pozeráte Putinovi do očí, začlení vás do svojho klanu. Keď ho potom kritizujete, stanete sa jeho zradcom. Je omnoho menej nebezpečné byť jednoducho iba jeho nepriateľom.“ Keď sme sa spolu rozprávali v zafajčenej kaviarni (Bykov striedavo prehĺtal absint a nápoj, ktorý sa volal Adrenalínový útok), volal mu autor detektívok Boris Akunin. Hovorili spolu o ich novom politickom hnutí, Lige voličov, a rozhlasová stanica Hlas Ameriky od neho chcela komentár k nacionalistom, rastúcej sile v ruskej opozícii. „Nikdy som si nemyslel, že sa ocitnem v politike,“ povedal Bykov, keď položil telefón. „Nie som žiadny hrdina, som len taký hobit. Ale teraz je taká doba, že všetci musíme byť hrdinami.“
Dvaja prekvapiví  hrdinovia protestného hnutia, ktoré pôvodne bolo považované za výlučne stredostavovskú záležitosť, sa objavili o pár dní neskôr na YouTube. Výsadkárski veteráni Michail Visický a Stanislav Baranov vystúpili s chytľavou rockovou piesňou, ktorú venovali Putinovi. Svetu chceli ukázať, že opozícia, to nie sú len „rozmaznaní liberáli“. Obliekli si modro-biele prúžkované tričká ruských ozbrojených síl a v zelených baretoch, potetovaní a dohola ostrihaní, spievali: „Si len obyčajný byrokrat/žiadny cár ani boh/pre teba obyčajný človek/je len hlúpy Bandar./Pozerám sa na teba, na tvoj portrét/a ty nám klameš./Si už unavený z pohľadu/na hanbu svojej krajiny/na chudobu vidieka/vedľa tvojich palácov…/náša mierna žiadosť/znie ,tyran, odíď!‘/Sme slobodní výsadkári/a vlasť je s nami.“
Putinov portrét je od jeho nástupu k moci v roku 2000 všadeprítomný. Ako keby bol cárom alebo bohom, ako spievajú bývalí výsadkári. V čase jeho prvých dvoch prezidentských období som žila v Moskve a spomínam si na záplavu Putinových portrétov, ktoré sa naraz objavili vo všetkých kníhkupectvách. Ako to povedal šéf jednej z agentúr na prieskum verejnej mienky Jurij Levada, Putinova tvár sa stala zrkadlom, v ktorej ľudia hľadali odraz svojich nádejí a túžob. Putinov kult bol odjakživa neprimeraný a otvorene gýčovitý. Vo futuristickom nákupnom stredisku pri odbočke na Rublevovu magistrálu, v okolí ktorej žije v ohradených haciendach elita moskovských boháčov, som raz dokonca videla mramorovú bustu Putina ako rímského cisára s vavrínovým vencom. Liehovar Cristall v roku 2003 uviedol na trh vodku nazvanú „Putinka“. V roku 2008 vyšla luxusne výpravná kniha Vladimír Putin: Najlepšie práce 33 fotografov.  Ponúkala neuveriteľných 24-tisíc fotografií vodcu spolu s 72-hodinovým DVD na rovnomenú tému. Istý prepychový „ekonomický“ časopis dostal titul VVP, využívajíc to, že iniciálky Putinovho mena sa zhodujú s ruskou skratkou pre hrubý domáci produkt. Putin je jediným autokratom, ktorý môže pravdivo povedať l´état c´est moi. Na obálke každého vydania tohto časopisu je Putinova tvár, korunovaná zlatou dvojhlavou orlicou a ruskou trikolórou. Články o Putinovej zázračnej záchrane ruského hospodárstva sprevádzajú reklamy na talianske pánske oblečenie a „kompletný sortiment výrobkov určených na obranu,“ čo je reklama na štátnu zbrojovku. Medzi členmi poradného orgánu časopisu je patriarcha ruskej ortodoxnej cirkvi či proruský diktátorský prezident Čečenskej republiky Ramzan Kadyrov.

.nesmelý chlapec u pani učiteľky
„Stala sa z toho groteska, sebaparódia,“ povedal na adresu Putinovho režimu spisovateľ Vladimír Sorokin, „a len čo sa v Rusku politická moc zmení na paródiu, nemá už pred sebou dlhý život.“ Putinov kult, ktorý prežíva na hrane sebaparódie od úplného začiatku, je potravou jeho vlastného narcizmu. Od dôb jeho sibírskeho polonahého pózovania pred kamerou v roku 2007 ho svet videl v rôznych kostýmoch a fantáziách mužnosti. Na začiatku sa Putin pred národom objavoval v role človeka, uchádzajúceho sa o priazeň, ako skromný nápadník Matičky – Rusi, a čoby jej spasiteľ a ochranca. Spomínam si na dokumentárny portrét od Sergeja Mirošničenka, vysielaný televíziou počas Putinovej prvej prezidentskej kampane na začiatku roku 2000. V role prezidenta začal vystupovať od momentu náhlej novoročnej rezignácie Borisa Jeľcina. Putina vtedy kamery nakrútili, ako prichádza s náručou plnou červených ruží do petrohradského bytu svojej učiteľky Viery Gurevičovej. Objal starú senilnú paniu, a potom spolu vypili pohárik šampanského. Ona mu ponúkla pohár vlastnoručne zaváraných uhoriek a čudovala sa mozoľom na jeho rukách  z vojenského výcviku. Putin na ňu pozeral akoby nesmelými chlapčenskými očami.
Potom dokument predstavil Putina počas hlbokej noci  v jeho kremeľskej kancelárii. Vodca, pracujúci v pevnosti, zatiaľ čo národ spí. Kedysi to býval obľúbený tropus Stalinovej propagandy. Novú príchuť získal na začiatku roku 2000, keď bolo Rusko stále traumatizované záhadnými bombovými útokmi z roku 1999, pri ktorých boli zničené štyri obytné domy v Moskve, Bujnaksku a Volgodonsku a v noci, v spánku zabité stovky ľudí. Vláda z týchto útokov obvinila čečenských povstalcov, mnohí ich však považovali za dielo ruských tajných služieb, ktoré malo slúžiť ako zámienka na rozpútanie vojny. V Mirošničenkovom dokumente sa zábery z pohrebov obetí so starými ženami, prežehnávajúcimi sa pred pohrebným sprievodom, striedali so zábermi motorkárskej kolóny, ktorá na čele s Putinom vyrážala na nočnú jazdu moskovskými ulicami. Hudobný sprievod zabezpečovala celesta, ktorá vyvolávala dojem niečoho nadprirodzeného.

.krajina, za ktorú sa nebudeme hanbiť
Veľa sa odvtedy zmenilo. Kníhkupectvo na Tverskej ulici v Moskve, ktoré predávalo Putinove portréty, je teraz plné kníh protestných lídrov: Borisa Akunina, novinára Leonida Parfionova či spisovateľky Ľudmily Ulickej. Z obálky časopisu Esquire nehľadí Putin, ale modré oči Alexeja Navalného. Na čestnom mieste bolo vystavené nové vydanie spomienok z väzenia od známeho sovietskeho disidenta Vladimíra Bukovského. Nespravodlivé zatýkanie je dnes téma, ktorá má veľký ohlas. V kníhkupectve som zazrela aj časopis Snob, ruskú verziu Vanity Fair, ktorý finančne podporuje bývalý prezidentský kandidát a miliardár Michail Prochorov. Jeho vydavateľka Maša Gessenová vydala knihu o Putinovej minulosti s názvom Muž bez tváre. A vo výklade, samozrejme, nesmela chýbať kniha a súbor DVD predstaviteľov Občana Básnika s Jefremovom na obálke. Po Putinovi ani stopy.
Byť „kremlista,“ ako sa hovorí cynickým kultúrnym figúrkam z Kremľa, vyšlo z módy. Dokonca aj hviezdne krásky na obálkach pánskych časopisov sa už účastnia na politickom dianí v spoločnosti: Božena Rynská, ktorá obchádza všetky možné večierky a píše do spoločenských rubrík, píše na svojom blogu o politike a čestných a spravodlivých voľbách; Xénia Sobčaková (dcéra Putinovho starého šéfa, bývalého petrohradského starostu Anatolija Sobčaka) vedie sériu televíznych talk-show na obhajobu demokracie. Novými moskovskými heslami sú  zdvorilosť, dôstojnosť, poctivosť, láska a vľúdnosť. „Žid kráča ruku v ruke s antisemitom,“ hovorí Občan Básnik. Pestré opozičné hnutie až doteraz oponovalo Putinovej byzantínsko-kágebáckej zmesi intríg, provokácií a pokrytectva svojou úprimnosťou, transparentnosťou a solidárnosťou. „Je to vzbura mierumilovnosti a láskavosti proti zločinnosti, bezohľadnosti a hanbe,“ napísala poetka Oľga Sedakovová. „Chceme krajinu, za ktorú sa nebudeme hanbiť. A my vieme, čo je hanba a čo nie. Ty to nevieš a nikdy si to nevedel,“ pokračuje ad hominem, „ty, ktorý sa predvádzaš so svojimi amforami a bicepsami.“
Rusko za Putina funguje ako duálny štát, ako to nazýva politológ Richard Sakwa, v ktorom je formálny ústavný poriadok v neustálom napätí s neformálnymi vzťahmi a frakčnými konfliktmi charakteristickými pre úradnícky režim. Opozícia svojimi aktivitami núti režim, aby odkryl karty. Putinovský inherentný feudalizmus totiž úplne vyprázdnil inštitúcie demokracie a práva a zanechal na nich len fasádu, paródiu na moderný štát.
Každý krikľavejší detail o fantastických sumách, ukradnutých skorumpovanými úradníkmi zo štátneho rozpočtu a vytunelovaných zo štátnych podnikov už preniká na verejnosť. Sú to peniaze, ktoré chybajú v zdravotníctve, v doprave, v infraštruktúre, v školstve – a je to vidieť. Vďaka svojim prírodným zdrojom by malo byť Rusko jednou z najbohatších svetových krajín. Ale za hranicami Moskvy krajina vyzerá ako jedna z najchudobnejších.
Rusi milujú predstavu svojej veľkosti. Vrátil im ju Putin a podarilo sa mu stabilizovať krajinu? Stačia jeho modré oči na to, aby udržal pohromade politický systém, ktorý stvoril? Žiadna plastická operácia nemôže odčiniť škody, ktorú na jeho obraze spôsobil Facebook. Teraz, keď stráca svoju moc hypnotizovať, nezadusí sa Veľký Pu v svojich vlastných slučkách?
Podstatné nie je kedy, ale ako sa sebazničujúci Putinov systém zrúti. Rachel Polonsky/
Britská spisovateľka, univerzitná pedagogička a publicistka. Prednáša na Katedre slovanských štúdií na Murray Edwards College Cambridgeskej univerzity, spolupracuje s nadáciou pre ruskú kultúru Academia Rossica, odborne sa venuje poézii, próze a memoárom devätnásteho a dvadsiateho storočia v ruskej literatúre, s presahom na dejiny kultúry a politiky. Napísala knihy Molotov’s Magic Lantern: A Journey in Russian History (2010) a English Literature and the Russian Aesthetic Renaissance (1998). Je častým prispievateľom literárnej prílohy denníka Times, píše tiež pre denník Telegraph a časopis Prospect, kde vyšiel aj publikovaný článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite