Nedávno zrušili svetovú futbalovú konferenciu Soccerex, ktorá sa mala konať v Riu de Janeiro ako súčasť podujatí pred Svetovým pohárom vo futbale 2014. Vláda federálneho štátu Rio de Janeiro uvádza, že ju nezrušila z dôvodu občianskych nepokojov. Organizátori tvrdia opak.
.futbal milujú, štadióny nie
Ronaldo, oficiálny vyslanec Svetového pohára 2014, vo svojej reakcii podporil protestujúcich, ktorí oprávnene očakávajú zmenu, pretože „majú plné zuby toho, ako sa k nim vláda správa“. Odsúdil však tých demonštrantov, ktorí do ulíc vnášajú násilie, a kritizoval vládu za zrušenie Soccerexu. O bezpečnosť účastníkov konferencie sa vraj nik nemusel báť, lebo „Brazília je civilizovaná krajina, známa pohostinnosťou k turistom, ktorí sa sem stále vracajú.“ Ronaldo sa usiloval rozptýliť obavy, či bude Brazília schopná zorganizovať na budúci rok majstrovstvá: „Nenastanú problémy, pretože podľa posledných prieskumov verejnej mienky obyvateľstvo Brazílie Svetový pohár stále podporuje. Ľudia vidia v majstrovstvách príležitosť na investície do svojej krajiny.“
Doterajšie investície v podobe otvorenia futbalových štadiónov, ktoré majú slúžiť pri budúcoročných majstrovstvách, však verejnosť privítala piskotom a násilím v uliciach. Čo sa to deje s národom zamilovaným do futbalu?
.octová revolta
Brazílčania neprotestujú proti futbalu. Protestujú proti vláde. To, čo sa začalo ako reakcia na zvyšovanie cestovného v mestskej hromadnej doprave, postupne nabralo masový charakter, na pohľad podobný takzvanej Arabskej jari. Médiá nazvali demonštrácie Outono Brasileiro (Brazílska jeseň), alebo aj „octová revolta“ – po tom, čo brazílska polícia preventívne zatýkala na ulici ľudí, ktorí mali so sebou ocot. Ten sa totiž používa na odstraňovanie účinkov slzného plynu.
Pri zbežnom hodnotení určite nájdeme zopár spoločných znakov s arabskými revolúciami. Na brazílskych demonštráciách sa tiež kričí proti skorumpovaným politikom, proti vládnucim vrstvám, ktoré žijú na úkor chudobných. Podobnosť s arabským svetom je aj v tom, že Brazília má pomerne mladé obyvateľstvo. Z tých približne 170 miliónov ľudí, ktorí tu podľa posledného sčítania, realizovaného v roku 2000, žijú, je vyše 27 percent vo vekovej skupine do štrnásť rokov (v Egypte je to 33 percent). Najviac Brazílčanov je v produktívnom veku a tí majú neraz pocit, že ich krajina im neposkytuje dosť možností na uplatnenie, no zároveň od nich očakáva, že zo svojich daní budú financovať megalomanské štátne projekty.
Tu sa však podobnosti s krajinami, ako je Egypt či Tunisko, končia. Arabské krajiny, kde prepukli revolúcie, sú totiž z hospodárskeho pohľadu katastrofou. A Brazília má všetky šance stať sa ekonomickým zázrakom.
.americký sen na južnej pologuli
Tvrdí to aj James Dale Davidson vo svojej knihe Brazil is the New America (Brazília je nová Amerika). Nemá na mysli politický systém, skôr potenciál ekonomického rozvoja. V úvode priznáva, že pol storočia sa nezmyselne pýšil tým, že sa narodil v USA, krajine neobmedzených možností. Tam totiž vybudoval miliardové firmy a žal výnosy z úspešných investícií. Dnes vidí viac šancí na ekonomické napredovanie v Brazílii ako v USA. Je dobré ho brať vážne, lebo je to úspešný investor a o odhadovaní budúcnosti pri investíciách napísal viacero kníh.
Davidson píše: „Málo pozornosti vyvolala správa ministerstva financií z augusta 2011, v ktorej sa píše, že americká vláda dlží 210 miliárd, čo je približne 1 034 amerických dolárov na hlavu, Brazílčanom (každej brazílskej domácnosti až 4 138 dolárov)... Svet sa mení rýchlejšie, ako sa nazdáme.“ Uvádza ďalšie dôkazy, že ekonomiky, ktoré dnes patria k lídrom, spomaľujú, a krajiny, donedávna považované za „nerozvinuté“, prejavujú silnú dynamiku rastu. Brazílsky ekonomický rast po väčšinu storočia predstihoval svojím tempom ten americký (samozrejme, štartoval z nízkeho bodu, keďže Brazília zdedila po koloniálnej ére stagnujúcu ekonomiku). Podľa Davidsona Brazília, dnes siedma najväčšia ekonomika sveta, v 21. storočí hospodársky predstihne USA. Už dnes, ako tvrdí, sú v Brazílii omnoho lepšie príležitosti pre jednotlivcov aj firmy na investovanie, zbohatnutie a spoločenský postup nahor.
Je pravda, že posledných osem rokov vzniklo v Brazílii vyše 15 miliónov nových pracovných miest. V USA pracovné miesta nepribúdali, ale zanikali. Brazília má nesmierne prírodné bohatstvo, vlastní 60 percent zatiaľ nevyužívanej ornej pôdy sveta, ale aj 25 percent svetových zásob pitnej vody. Má pomerne mladé obyvateľstvo, zatiaľ nepresýtenú spotrebnú ekonomiku a dvoch pracujúcich ľudí na jedného, ktorý závisí od štátnej pomoci. Nesmieme zabudnúť na 70 miliárd barelov brazílskej ropy, čo znamená energetickú nezávislosť.
Davidson je po zhrnutí všetkých faktorov presvedčený, že americký sen sa presúva na južnú pologuľu. A brazílska ekonomika jeho provokatívne predpovede zatiaľ potvrdzuje.
.kto je tu zradca
Ibaže jedna téza, ktorú Davidson vo svojej knihe uvádza, sa práve otriasa v základoch. Je to jeho tvrdenie, že Brazílčania si zvykli akceptovať sociálne rozdiely vo svojej spoločnosti a ich volanie po rovnomernejšom rozdelení zdrojov časom skôr zoslablo. Toto už neplatí. Brazílčania počas „octovej revolty“ energicky žiadajú väčšiu príjmovú rovnosť.
Prečo sa objavil ľudový hnev na nerovnosť práve teraz, v období relatívnej prosperity a ekonomických nádejí? Ešte koncom 20. storočia žilo v Brazílii 22 percent ľudí pod hranicou chudoby. Dodnes (to priznáva aj optimistický Davidson) je najchudobnejší segment brazílskej populácie, tých najmenej zarábajúcich 5 percent obyvateľstva, na tom rovnako zle ako najchudobnejší ľudia na svete. A horných 5 percent Brazílčanov zase patrí k najbohatším obyvateľom planéty. Už to vytvára obrovskú priepasť v príjmoch, akú napríklad Severná Amerika nepozná. (V USA je tých spodných 5 percent ešte stále bohatších ako takmer 70 percent ľudí na svete.)
Druhou stránkou mince sú záujmy politikov. Prezidentka Dilma Roussef, v rebríčku Forbesu druhá najmocnejšia žena na svete, proti ktorej protestujú brazílske ulice, pokračuje v politike svojho predchodcu Lulu da Silva – ľavičiara, ktorý sklamal radikálnu ľavicu. Od roku 2002 do roku 2010, keď vládol, udržiaval priaznivé investičné prostredie, stabilitu meny a konkurencieschopnosť ekonomiky. Hoci uznával Huga Cháveza aj Castrovcov, nestal sa znárodňovateľom, ale umierneným lídrom štátu.
Je zaujímavé, ako si všíma aj Mary Anastasia O´Grady vo svojom článku vo Wall Street Journale, že da Silva nahneval radikálne ľavé krídlo svojej strany aj sociálnymi programami, ktoré zriadil pre najchudobnejších. Programy otupili príťažlivosť ľavicového radikalizmu. Zobrali totiž chudákom najväčší dôvod hnevať sa na vládu. Radikálna ľavica zle znášala zmenšovanie svojej voličskej základne, a tak pri prvých prejavoch ľudovej nespokojnosti s vládou využila príležitosť, aby protesty ešte rozdúchala.
.úloha pre mocnú ženu
Medzi protestujúcimi však nie sú iba marxisti. Mnohých ľudí hnevá, že štát, keď má ekonomika šancu na rozvoj, nalieva peniaze do predražených projektov. Už teraz to vyzerá, že futbalové majstrovstvá vyjdú Brazíliu drahšie, ako vyšli Juhoafrickú republiku. Brazílčanov trápi aj vysoké daňové zaťaženie (deň daňovej slobody majú o pár dní skôr ako Slováci). Vyše 40 percent príjmov dáva priemerný Brazílčan štátu a až 36 percent z brazílskeho HDP tvoria príjmy z daní, čo je najvyššie percento spomedzi tzv. menej rozvinutých krajín.
Táto „menej rozvinutá“ krajina sa pritom môže stať ekonomickým tigrom a dať aj svojim najchudobnejším šancu na zlepšenie života. Ale môže tiež upadnúť do krvavého chaosu, ktorý poškodí jej ekonomiku i sociálnu súdržnosť. Veľmi veľa bude závisieť od ďalších krokov prezidentky Dilmy Roussefovej. Titul druhej najmocnejšej ženy sveta v tomto prípade naozaj nie je prázdnou frázou.
.futbal milujú, štadióny nie
Ronaldo, oficiálny vyslanec Svetového pohára 2014, vo svojej reakcii podporil protestujúcich, ktorí oprávnene očakávajú zmenu, pretože „majú plné zuby toho, ako sa k nim vláda správa“. Odsúdil však tých demonštrantov, ktorí do ulíc vnášajú násilie, a kritizoval vládu za zrušenie Soccerexu. O bezpečnosť účastníkov konferencie sa vraj nik nemusel báť, lebo „Brazília je civilizovaná krajina, známa pohostinnosťou k turistom, ktorí sa sem stále vracajú.“ Ronaldo sa usiloval rozptýliť obavy, či bude Brazília schopná zorganizovať na budúci rok majstrovstvá: „Nenastanú problémy, pretože podľa posledných prieskumov verejnej mienky obyvateľstvo Brazílie Svetový pohár stále podporuje. Ľudia vidia v majstrovstvách príležitosť na investície do svojej krajiny.“
Doterajšie investície v podobe otvorenia futbalových štadiónov, ktoré majú slúžiť pri budúcoročných majstrovstvách, však verejnosť privítala piskotom a násilím v uliciach. Čo sa to deje s národom zamilovaným do futbalu?
.octová revolta
Brazílčania neprotestujú proti futbalu. Protestujú proti vláde. To, čo sa začalo ako reakcia na zvyšovanie cestovného v mestskej hromadnej doprave, postupne nabralo masový charakter, na pohľad podobný takzvanej Arabskej jari. Médiá nazvali demonštrácie Outono Brasileiro (Brazílska jeseň), alebo aj „octová revolta“ – po tom, čo brazílska polícia preventívne zatýkala na ulici ľudí, ktorí mali so sebou ocot. Ten sa totiž používa na odstraňovanie účinkov slzného plynu.
Pri zbežnom hodnotení určite nájdeme zopár spoločných znakov s arabskými revolúciami. Na brazílskych demonštráciách sa tiež kričí proti skorumpovaným politikom, proti vládnucim vrstvám, ktoré žijú na úkor chudobných. Podobnosť s arabským svetom je aj v tom, že Brazília má pomerne mladé obyvateľstvo. Z tých približne 170 miliónov ľudí, ktorí tu podľa posledného sčítania, realizovaného v roku 2000, žijú, je vyše 27 percent vo vekovej skupine do štrnásť rokov (v Egypte je to 33 percent). Najviac Brazílčanov je v produktívnom veku a tí majú neraz pocit, že ich krajina im neposkytuje dosť možností na uplatnenie, no zároveň od nich očakáva, že zo svojich daní budú financovať megalomanské štátne projekty.
Tu sa však podobnosti s krajinami, ako je Egypt či Tunisko, končia. Arabské krajiny, kde prepukli revolúcie, sú totiž z hospodárskeho pohľadu katastrofou. A Brazília má všetky šance stať sa ekonomickým zázrakom.
.americký sen na južnej pologuli
Tvrdí to aj James Dale Davidson vo svojej knihe Brazil is the New America (Brazília je nová Amerika). Nemá na mysli politický systém, skôr potenciál ekonomického rozvoja. V úvode priznáva, že pol storočia sa nezmyselne pýšil tým, že sa narodil v USA, krajine neobmedzených možností. Tam totiž vybudoval miliardové firmy a žal výnosy z úspešných investícií. Dnes vidí viac šancí na ekonomické napredovanie v Brazílii ako v USA. Je dobré ho brať vážne, lebo je to úspešný investor a o odhadovaní budúcnosti pri investíciách napísal viacero kníh.
Davidson píše: „Málo pozornosti vyvolala správa ministerstva financií z augusta 2011, v ktorej sa píše, že americká vláda dlží 210 miliárd, čo je približne 1 034 amerických dolárov na hlavu, Brazílčanom (každej brazílskej domácnosti až 4 138 dolárov)... Svet sa mení rýchlejšie, ako sa nazdáme.“ Uvádza ďalšie dôkazy, že ekonomiky, ktoré dnes patria k lídrom, spomaľujú, a krajiny, donedávna považované za „nerozvinuté“, prejavujú silnú dynamiku rastu. Brazílsky ekonomický rast po väčšinu storočia predstihoval svojím tempom ten americký (samozrejme, štartoval z nízkeho bodu, keďže Brazília zdedila po koloniálnej ére stagnujúcu ekonomiku). Podľa Davidsona Brazília, dnes siedma najväčšia ekonomika sveta, v 21. storočí hospodársky predstihne USA. Už dnes, ako tvrdí, sú v Brazílii omnoho lepšie príležitosti pre jednotlivcov aj firmy na investovanie, zbohatnutie a spoločenský postup nahor.
Je pravda, že posledných osem rokov vzniklo v Brazílii vyše 15 miliónov nových pracovných miest. V USA pracovné miesta nepribúdali, ale zanikali. Brazília má nesmierne prírodné bohatstvo, vlastní 60 percent zatiaľ nevyužívanej ornej pôdy sveta, ale aj 25 percent svetových zásob pitnej vody. Má pomerne mladé obyvateľstvo, zatiaľ nepresýtenú spotrebnú ekonomiku a dvoch pracujúcich ľudí na jedného, ktorý závisí od štátnej pomoci. Nesmieme zabudnúť na 70 miliárd barelov brazílskej ropy, čo znamená energetickú nezávislosť.
Davidson je po zhrnutí všetkých faktorov presvedčený, že americký sen sa presúva na južnú pologuľu. A brazílska ekonomika jeho provokatívne predpovede zatiaľ potvrdzuje.
.kto je tu zradca
Ibaže jedna téza, ktorú Davidson vo svojej knihe uvádza, sa práve otriasa v základoch. Je to jeho tvrdenie, že Brazílčania si zvykli akceptovať sociálne rozdiely vo svojej spoločnosti a ich volanie po rovnomernejšom rozdelení zdrojov časom skôr zoslablo. Toto už neplatí. Brazílčania počas „octovej revolty“ energicky žiadajú väčšiu príjmovú rovnosť.
Prečo sa objavil ľudový hnev na nerovnosť práve teraz, v období relatívnej prosperity a ekonomických nádejí? Ešte koncom 20. storočia žilo v Brazílii 22 percent ľudí pod hranicou chudoby. Dodnes (to priznáva aj optimistický Davidson) je najchudobnejší segment brazílskej populácie, tých najmenej zarábajúcich 5 percent obyvateľstva, na tom rovnako zle ako najchudobnejší ľudia na svete. A horných 5 percent Brazílčanov zase patrí k najbohatším obyvateľom planéty. Už to vytvára obrovskú priepasť v príjmoch, akú napríklad Severná Amerika nepozná. (V USA je tých spodných 5 percent ešte stále bohatších ako takmer 70 percent ľudí na svete.)
Druhou stránkou mince sú záujmy politikov. Prezidentka Dilma Roussef, v rebríčku Forbesu druhá najmocnejšia žena na svete, proti ktorej protestujú brazílske ulice, pokračuje v politike svojho predchodcu Lulu da Silva – ľavičiara, ktorý sklamal radikálnu ľavicu. Od roku 2002 do roku 2010, keď vládol, udržiaval priaznivé investičné prostredie, stabilitu meny a konkurencieschopnosť ekonomiky. Hoci uznával Huga Cháveza aj Castrovcov, nestal sa znárodňovateľom, ale umierneným lídrom štátu.
Je zaujímavé, ako si všíma aj Mary Anastasia O´Grady vo svojom článku vo Wall Street Journale, že da Silva nahneval radikálne ľavé krídlo svojej strany aj sociálnymi programami, ktoré zriadil pre najchudobnejších. Programy otupili príťažlivosť ľavicového radikalizmu. Zobrali totiž chudákom najväčší dôvod hnevať sa na vládu. Radikálna ľavica zle znášala zmenšovanie svojej voličskej základne, a tak pri prvých prejavoch ľudovej nespokojnosti s vládou využila príležitosť, aby protesty ešte rozdúchala.
.úloha pre mocnú ženu
Medzi protestujúcimi však nie sú iba marxisti. Mnohých ľudí hnevá, že štát, keď má ekonomika šancu na rozvoj, nalieva peniaze do predražených projektov. Už teraz to vyzerá, že futbalové majstrovstvá vyjdú Brazíliu drahšie, ako vyšli Juhoafrickú republiku. Brazílčanov trápi aj vysoké daňové zaťaženie (deň daňovej slobody majú o pár dní skôr ako Slováci). Vyše 40 percent príjmov dáva priemerný Brazílčan štátu a až 36 percent z brazílskeho HDP tvoria príjmy z daní, čo je najvyššie percento spomedzi tzv. menej rozvinutých krajín.
Táto „menej rozvinutá“ krajina sa pritom môže stať ekonomickým tigrom a dať aj svojim najchudobnejším šancu na zlepšenie života. Ale môže tiež upadnúť do krvavého chaosu, ktorý poškodí jej ekonomiku i sociálnu súdržnosť. Veľmi veľa bude závisieť od ďalších krokov prezidentky Dilmy Roussefovej. Titul druhej najmocnejšej ženy sveta v tomto prípade naozaj nie je prázdnou frázou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.