Z prognóz nevybočuje ani druhý, pre Smer však už o dosť nepriaznivejší pohľad. Hovorí, že ak cifry dáme pod lupu priebežných meraní Focusu, Polisu a MVK, tak vyrovnané skóre regionálnych mandátov Smeru a spoločných mandátov strán opozície zaraďuje výsledok týchto županských volieb do zákrytu s opakovanými odhadmi preferencií, v ktorých Smer po prepočte na parlamentné mandáty opakovane nezískava väčšinu. Rok a pol stará väčšina 83 národných mandátov je teda zrkadlo, v ktorom už tieto krajské voľby pre Smer až tak úspešne nevyzerajú.
Je iste nemožné odhliadnuť od špecifík, ako je napríklad výber viacerých kandidátov z krajských listín naprieč stranami, a ani od „nepravidelností“, ako boli napríklad koalície KDH a Smeru. Napriek tomu záver, že tieto voľby neverifikovali dominanciu Smeru nad „zvyškom sveta“, ale skôr rovnováhu, by mohol byť podstatný.
Ale nie je. Dvadsaťpercentná účasť je totiž vzorka, ktorá je vo vzťahu k politickej realite reprezentatívna ešte menej, než tuctový prieskum verejnej mienky. Veniec pre víťaza či silové posuny tu strácajú na zmysle aj zaujímavosti. Ide o elementárnu demokratickú legitimitu funkcionárov, zvolených – po odrátaní tých, čo dali hlasy niekomu inému – menej než desiatimi, či v najlepšom prípade pätnástimi percentami všetkých zapísaných voličov. Je vysvedčením celej slovenskej straníckej scény, že chronicky sa opakujúce nízke účasti v rokoch 2001, 2005 a 2009 politikov vôbec nezmobilizovali (azda s výnimkou „symbolickej“ Bratislavy), takže do kampane opäť vložili minimum, čo sa ešte väčšmi než na peniaze vzťahuje na nápady, programy, čas a sily. Obligátnou riekankou, ktorou sa ex post strany opäť obhajovali, teda že občania stále nechápu zmysel a význam krajov, tak ocenili predovšetkým seba a svoje výkony. Ak totiž voliči nechápu, čia je to zodpovednosť? Mimochodom, s chápavosťou na tom voliči nemusia byť až tak zle. Naopak. To, že k členeniu, ktoré vzišlo ako deformovaný „kompromis“ rôznych predstáv o členení Slovenska, si ľudia nevedia vybudovať vzťah, ich predsa k urnám neženie.
Azda ešte vážnejší faktor, ktorý voliči, ak nie racionálne, tak určite intuitívne vnímajú, je apolitická povaha a kompetenčná vyprázdnenosť druhého stupňa samosprávy. Čiže negácia riekanky – pozri vyššie – o význame krajov. Vyprázdnenosť je tu v tom zmysle, že napriek vzletným frázam, čo všetko majú župy v moci, im boli práve centrálnou politikou odoprené také právomoci – napríklad zdaňovanie na svojom území – ktoré si pýtajú rozhodovanie volených župných parlamentov. Kto si myslí, že opravy ciest, prevádzkovanie stredných škôl, vidieckych nemocníc, múzeí, prímestskej dopravy a podobne sú pôsobnosti, na ktoré stačia byrokrati a manažéri, je na stope kľúčovej príčiny nezáujmu voličov.
Je iste nemožné odhliadnuť od špecifík, ako je napríklad výber viacerých kandidátov z krajských listín naprieč stranami, a ani od „nepravidelností“, ako boli napríklad koalície KDH a Smeru. Napriek tomu záver, že tieto voľby neverifikovali dominanciu Smeru nad „zvyškom sveta“, ale skôr rovnováhu, by mohol byť podstatný.
Ale nie je. Dvadsaťpercentná účasť je totiž vzorka, ktorá je vo vzťahu k politickej realite reprezentatívna ešte menej, než tuctový prieskum verejnej mienky. Veniec pre víťaza či silové posuny tu strácajú na zmysle aj zaujímavosti. Ide o elementárnu demokratickú legitimitu funkcionárov, zvolených – po odrátaní tých, čo dali hlasy niekomu inému – menej než desiatimi, či v najlepšom prípade pätnástimi percentami všetkých zapísaných voličov. Je vysvedčením celej slovenskej straníckej scény, že chronicky sa opakujúce nízke účasti v rokoch 2001, 2005 a 2009 politikov vôbec nezmobilizovali (azda s výnimkou „symbolickej“ Bratislavy), takže do kampane opäť vložili minimum, čo sa ešte väčšmi než na peniaze vzťahuje na nápady, programy, čas a sily. Obligátnou riekankou, ktorou sa ex post strany opäť obhajovali, teda že občania stále nechápu zmysel a význam krajov, tak ocenili predovšetkým seba a svoje výkony. Ak totiž voliči nechápu, čia je to zodpovednosť? Mimochodom, s chápavosťou na tom voliči nemusia byť až tak zle. Naopak. To, že k členeniu, ktoré vzišlo ako deformovaný „kompromis“ rôznych predstáv o členení Slovenska, si ľudia nevedia vybudovať vzťah, ich predsa k urnám neženie.
Azda ešte vážnejší faktor, ktorý voliči, ak nie racionálne, tak určite intuitívne vnímajú, je apolitická povaha a kompetenčná vyprázdnenosť druhého stupňa samosprávy. Čiže negácia riekanky – pozri vyššie – o význame krajov. Vyprázdnenosť je tu v tom zmysle, že napriek vzletným frázam, čo všetko majú župy v moci, im boli práve centrálnou politikou odoprené také právomoci – napríklad zdaňovanie na svojom území – ktoré si pýtajú rozhodovanie volených župných parlamentov. Kto si myslí, že opravy ciest, prevádzkovanie stredných škôl, vidieckych nemocníc, múzeí, prímestskej dopravy a podobne sú pôsobnosti, na ktoré stačia byrokrati a manažéri, je na stope kľúčovej príčiny nezáujmu voličov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.