Svet Fedora Gála

Bolo to prekvapenie, keď niekedy v 70. rokoch začali u nás vychádzať knihy, kde sa tvrdilo, že normálna je v spoločnostiach nerovnováha. To sa však už aj v teórii systémov hovorilo o fluktuáciách,  chaose a podobných pojmoch, procesoch, udalostiach. René Thom, napríklad, vydal Teóriu katastrof a nemyslel tým bordel, ale prudké a neočakávané zmeny. Spoločenské vedy však boli novými poznatkami nepoškvrnené. Jasné, pripustiť za komunizmu, že nie je večný, bol problém výsostne existenčný. Keď potom v 80. rokoch naši sociológovia „objavili“ rolu  konfliktov a zistili, že ide o korenie spoločenského života za všetkých režimov, už sme ani neboli prekvapení tým, že je to korenie, ale tým, že sa o tom verejne hovorí. Nastala inflácia problémov a boom odborníkov na ich riešenie.
Dnes už vieme, že dynamická nerovnováha je normálny stav sveta. Vieme tiež, že poriadok prostredníctvom chaosu je prirodzenejší ako poriadok prostredníctvom poriadku. A že poriadok s veľkým „P“ môže byť pre spoločnosť metaforou na ono Wienerovo ekvilibrium. Konflikty a spoločenské problémy nielenže sú a budú, ale aj mobilizujú a prebúdzajú kreativitu.   
Riešenie spoločenských problémov je vôbec skvelá výzva, ak to nie je práve tá moja hnusná choroba či moja donebavolajúca bieda. Všeobecne sú však aj tie hnusné choroby a bieda výzvy.  Fakt, že sa problémy riešia konfliktmi teórií, ideológií, ľudí navzájom, je normálny, ak sa pritom nepácha zlo a násilie. Toto je tá hranica, kde sa treba postaviť, hranica, ktorá oddeľuje toleranciu od obyčajnej zbabelosti.