Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rezancový zázrak

.marína Dobošová .časopis .týždeň vo svete

Indonézania sú vo všeobecnosti chudučkí ako také paličky. Nerozumiem tomu, lebo do seba tlačia kvantá ryže a všetko vyprážajú. Do sladkých džúsov si pridajú cukor, kondenzované mlieko a stále chrúmu sladkosti či krekry.„My sme sladký národ. Stále sa usmievame a jeme sladkosti,“ povedala mi Citra pred rokom, keď som sa čudovala, ako môže taká štíhla žena toľko jesť. Je to nespravodlivé, zúfala som si, keď som v džakartských reštauráciách hľadala niečo trochu blízke zdravej strave. Márne.

Odvšadiaľ sa na mňa dívala Nasi goreng – pražená ryža na tisíc spôsobov. Tento základ indonézskej kuchyne úprimne milujú ľudia na celom súostroví. Občas tam primiešajú krevety, potom zas párky, zeleninu, kúsky kuraťa či volské oko. To isté platí pre Mie goreng – pražené rezance tisícich obmien. A porcie sú dvojnásobné ako u nás.
Doktor Bukovský by zalomil rukami. Šaláty nikde, zo zeleniny bývajú na tanieri dva krúžky uhorky a čili papričky. Zemiaky sa ako príloha nejedávajú a z mäsa sa servírujú zanedbateľné porcie. Presne naopak ako na našej rodnej hrude, kde si dáme rezeň ako letisko či veľké kuracie prsia a k tomu zopár varených zemiakov alebo trochu ryže.
Chutný je však tempeh, ktorý sa vyrába z fermentovanej sóje a v európskych bio obchodoch ho predávajú za astronomické ceny. Tempeh je vraj prameňom indonézskej mladosti. A naozaj, miestni vyzerajú na svoj vek neuveriteľne dobre. Ešte aj cudzinci tu chudnú jedna báseň. Keď sme pred vyše rokom nastupovali na študijný program, vo štvorhviezdičkovom hoteli v Džakarte sme si nakladali syr, šunku a pečivo, spokojní, že nám tu bude sveta žiť. Vzápätí sme však pristáli v tvrdej realite indonézskych miest a s hrôzou sme zistili, že syr, šunka a chlieb sú tu len akási výstrednosť pre cudzincov. A riadne drahá. Po roku sme sa opäť stretli. Zmenení. Chudí po miestnej strave, ktorá sa pre nás stala najlepšou diétou. Mne sa podarilo schudnúť pätnásť kilogramov a s úľubou sa obzerám v zrkadle. Ej, toto by sa už doktorovi Bukovskému isto pozdávalo...

Marína Dobošová/
Autorka žije v Indonézii, kde študuje indonézčinu a popritom prednáša na univerzite žurnalistiku. Zbožňuje Španielsko, stále sa smeje a zo zásady nič nekomplikuje.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite