Hovorí mi o mužovi, o synovi, o tom, ako mu šetrí na svadbu, o robote, o tých prešibaných Filipínkach, ktoré robia v Moskve upratovačky ľuďom za polovicu, o rannej zápche, popri tom si naťahuje gumené rukavice a napúšťa do vedra vodu. Ja sa rýchlo prezlečiem a snažím sa nenápadne vytratiť, kým vojde do kuchyne a zbadá tú kopu neumytého riadu. Bojím sa, aby nemala pocit, že naschvál nič nerobím, lebo viem, že príde upratať. Keď mi po dvoch hodinách zavolá, aby som prišla domov, čaká ma už usadená na sedačke, prezlečená do peknejších vecí, narúžovaná a vlasy upravené. „Vyzuj sa a tu sa posaď,” kývne na sedačku, akoby tu ona bola doma a robí to od prvého dňa a mňa to na nej strašne baví. „Tam si zaves kabát,” – ukáže na vešiak. Je vysmiata a ešte viac plná energie ako pred upratovaním. AKO TO ROBÍ???? Je to jednoduché. Jej prácu stačí spraviť, a je urobená. A dobrý pocit z vykonanej práce sa dostaví hneď. Endorfíny sa vyplavia. Čo bolo špinavé, je čisté. Čo bolo pokrčené, je ožehlené. Dá sa to veľmi jednoducho posúdiť aj ohodnotiť. Ale čo moja práca? Napíšem článok, áno je napísaný, ale dobre alebo zle? Keď vymyslím pesničku, je to urobené stopercentne? Kto to posúdi? Keď sedíme v office celý deň a potom vysatí odchádzame, máme hádam pocit dobre vykonanej práce? Ona si dá dole ružové gumené rukavice, narúžuje sa, pozrie sa na lesknúce sa umývadlo a je šťastná. Ešte mi povie, čo ju v ten deň čaká, poučí ma, ako sa nemám zohýbať s tým bruškom a nech jej zvesíme záclony, lebo predtým, ako sa narodí malý, musia byť vypraté, a odchádza. Je krásne mať vo veciach jasno. Je krásne, keď sú veci jasné po vašom odchode. Posrané umenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.