Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Kočiare, klobúky, bály, bliny, vodka, cvičené medvede a trhy na Červenom námestí. Ostala z neho už len tá vodka. Toto je asi cesta, ako mať Rusko rád. Spomenula som si na na môj výlet do Petrohradu, kde si toho človek až tak veľa predstavovať nemusí, spomenula som si na posledné sfilmovanie Anny Kareniny, a keď som minule zasnene kráčala po chodníku, zdalo sa mi, že počujem kočiar. Aj s konským zvonením. Otočila som sa, ale zbadala som trolejbus. Tým tu v Moskve trčia pod vozidlom reťaze, ktoré sa vláčia po zemi, kvôli uzemneniu asi, a štrngocú. Spomenula som si na úžasnú knižnicu Kaiser v centre Káthmandu, ktorú vybudoval poľný maršal tyranskej dynastie Rana, na všetky koloniálne budovy Južnej Ameriky, ktoré som videla, na nádherné portugalské haciendy a katedrály či majestátnu židovskú synagógu v južnej Indii...na koloniálne plantážnicke sídla v Afrike...zdá sa, že každá tyrania zanecháva krásne miesta. A u nás? Napríklad Café Štefánka (postavená, samozrejme, za monarchistického Rakúsko-Uhorska). Alebo pražské Imperial Cafe, kde sa od 20. rokov 19. storočia až do roku 2007 mohli hostia ohadzovať šiškami. Stačilo si objednať Saturninovu Misu plnú koblih za 1 934 českých korún a mohli ste šišky plné džemu hádzať na všetkých sterilných hostí tohto vyčačkaného imperiálneho interiéru. Nemám vzťah k historickým pamiatkam a nefotím sa pred slávnymi katedrálami, ale historická budova v pôvodnej dekorácii, prerobená na úžitkové miesto pre všetkých, to je moje. Všetky tieto kaviarne, čitárne, altánky v parku, knižnice, to sú veci ktoré žijú – nie sú zakonzervované, nie sú v nich nápisy „nedotýkať sa”, môže sa v nich spievať, kričať a na rozdiel od ich pôvodných čias aj viesť rôzne politické debaty, nekorenšpondujúce s režimom (samozrejme, okrem preslávenej imperiálnej Café Pushkin, kde som bola nedávno. Tam by som si nedovolila povedať, ani tíško pri stole, niečo proti Putinovi. Ale povedať v Štefánke, že Fico je ko...t, to by som pokojne zvládla. Zatiaľ). Uvidíme, čo doby budúce prinesú aj k nám a aké krásne budovy po sebe zanechajú. Dúfam, že sa v nich budú hádzať šišky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite