Dnešný svet je rozčesnutý napoly – na rozum a city, slobodu a zodpovednosť, podnikavosť a úctu k zákonom, výkonnosť a vzdelanosť. Akoby sme si zvykli a zabudli na to, čo píše v malej, takmer neviditeľnej čitateľskej noticke Lidových novin Vojtěch Harok: „Ale človek potrebuje rozum aj cit, slobodný trh aj sociálne cítenie, nízke dane aj úctu k zákonu, eurorealistickú politiku aj trestajúce NATO, ekonomickú diplomaciu aj aktívnu podporu ľudských práv vo svete.“ Pokým naša politika degenerovala v kanibalizme vzájomného straníckeho požierania, v egoistických podrazoch, zradách a vykrúcaní krkov, zborila sa v rozpore medzi silnými slovami a slabými činmi a zmenila z verejnej služby na politickú živnosť, emancipovali sa komunisti, agenti ŠtB, xenofóbi a populisti, ktorí majú jedno spoločné: pľujú na demokraciu. Lebo sú majstri života, zbaveného zodpovednosti, ktorú radi a poslušne vložia do rúk centralistickej, represívnej štátnej moci v prospech kariéry, povýšenej nad všetko. Napokon, taký svet majú zažitý z normalizácie.
Slovensko nemôže byť najbohatším a najmocnejším štátom sveta. Môže sa však usilovať byť svetom vzájomnej žičlivosti, vzdelanosti, úcty a rešpektu voči ľudskému životu a zdraviu, svetom právnej a sociálnej kultúry, kultúry prostredia, svetom kultúrnosti. To je najťažšia výzva novembra 1989, lebo prekračuje horizont jednej chvíle, jedného života, jedného veku.
Slovensko nemôže byť najbohatším a najmocnejším štátom sveta. Môže sa však usilovať byť svetom vzájomnej žičlivosti, vzdelanosti, úcty a rešpektu voči ľudskému životu a zdraviu, svetom právnej a sociálnej kultúry, kultúry prostredia, svetom kultúrnosti. To je najťažšia výzva novembra 1989, lebo prekračuje horizont jednej chvíle, jedného života, jedného veku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.