Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dno duše Arthura Koestlera

.theodore Dalrymple .časopis .klub

Tento rok si pripomíname tridsať rokov od smrti maďarsko-britského spisovateľa Arthura Koestlera, popri Orwellovi najdôležitejšieho kritika komunizmu na Západe.

Niekto, kto osobne poznal Arthura Koestlera, mi o ňom povedal tento príbeh: Koestler hral so svojou ženou scrabble a na hracej doske zložil slovo vincúr. „Arthur,“ povedala jeho žena, „čo to slovo znamená?“
Koestler, ktorý nikdy nestratil svoj ťažký maďarský prízvuk, ale ktorý narábal s angličtinou tak majstrovsky, že rozhodne patril medzi najlepších autorov 20. storočia, akí v angličtine písali, jej odpovedal: „Vincúr je starý kocúr, ktorý ľúbi víno.”
Koľko ľudí by dokázalo vo svojej materskej reči definovať slovo tak elegantne, nehovoriac o tom, že pre Koestlera bola angličtina štvrtým jazykom a dokázal to ešte skombinovať s humorom? Aj tento malicherný incident ukazuje, aká neznesiteľne hlúpa sa musela cítiť po Koestlerovom boku každá jedna žena, ktorá bola do neho zamilovaná a nebola geniálna ako on.
Ako to už býva, Koestlerove vzťahy so ženami mali viac do činenia s jeho reputáciou, než s tým, čo naozaj napísal. Koestlerovo meno je od roku 1998, od momentu, ako vyšla biografia od Davida Cesaraniho, synonymom násilníka, ba možno páchateľa mnohých znásilnení a zneužívaní žien. Otestoval som túto tézu na niekoľkých literárnych priateľoch. Hoci nikto z nich nečítal Cesaraniho knihu, v každom jednom prípade bola ich prvá asociácia s Koestlerom znásilnenie. Ťažko povedať, či sa niekomu niekedy podarilo viac zničiť reputáciu autora, ako Cesaranimu.
Cesarani je seriózny vedec, žiadny vyhľadávač a producent senzácií. Jeho odhalenia, ktoré boli pre zainteresovaných poriadnym šokom, získali isté potvrdenie v Koestlerovej tvorbe, najmä v scéne knihy Arrival and Departure, ktorá vyšla v roku 1943.

.slavek a odette
Kniha je minimálne čiastočne autobiografická. Jej protagonista (hrdina by bolo príliš pozitívne slovo) je Peter Slavek, mladý utečenec a bývalý komunistický vojak z nemenovanej balkánskej krajiny, okupovanej nacistami. Slavek príde do hlavného mesta neutrálnej krajiny – celkom zrejme ide o Lisabon – odkiaľ sa chce dostať do Anglicka a zapíše sa do britských jednotiek, jediných, ktoré v tom čase bojujú proti nacistom. Koestler sám prišiel do Anglicka z Portugalska s tou istou myšlienkou, čo len potvrdzuje jeho opis Lisabonu s atmosférou vojny, podaný spôsobom, ktorý človek musel zažiť.
Slavek sa v Lisanone slepo zaľúbi do Odette, mladej Francúzky a utečenkyne, ktorá čaká na víza do Ameriky. Odette si Slaveka nevšíma, ale jedného dňa navštívi byt svojich priateľov, kde dočasne prebýva aj balkánsky utečenec. Domáci nie sú doma, takže Slavek a Odette sú sami. Nasleduje scéna, ktorá napovedá, že Koestler mal osobnú skúsenosť so znásilnením.
Slavek jej vyzná svoju lásku, Odette ho odmietne a chce odísť. „Trhol celým telom, pri dverách bol skoro jedným skokom a chytil ju, akoby mala spadnúť do priepasti,“ píše Koestler. Potom autor opisuje, ako Slavek urobil presne to, čo mu poradili skúsení násilníci, potreboval dosiahnúť pocit, že chráni svoju obeť: „Akoby dvere boli smrteľnou pascou a ona bola v nebezpečenstve, že do nej padne, tlačil ju proti sebe s ochranným gestom, zatiaľ čo nohou zakopol dvere.“ Odette sa vzpierala, ale „celá jej námaha“, píše Koestler, spôsobila, že stisk, ktorým ju Slavek držal, „bol ešte silnejší ako pasca samotná“.
Situácia sa trochu upokojí, Slavek si uvedomí, že by z nej mal spustiť svoje ruky, ale potom „sa začala zase vzpierať, bola ešte zúrivejšia a on donútený automaticky pritiahnuť oprátku“. Koestler pritom opisuje Slaveka, akoby bol viac vystrašený než Odette.
Potom príde samo znásilnenie: Bez dychu sa bránila, búšila mu päsťami do hrudníka... Bože, aká len bola nerozumná... Veď jej chcel iba vysvetliť, že od nej nič nechce... No svojím zúrivým mykaním ho prinútila, aby ju krok za krokom strkal od dverí. Jeho pery bľabotali nezmyselné slová, ktoré ju mali upokojiť, no bolo neskoro, plamene už vyskočili a obklopili ho... Oslepený spadol, keď sa potkli o pohovku, vrazil jej koleno medzi stehná, cítil, ako sa poddávajú, a o sekundu celé jej telo ochablo.
Keď sa to skončí, Odette plače. Slavek ju berie za ruku, povzbudí ho, že si ju neodtiahla, a preto sa jej rozhodne vysvetliť a ospravedlniť svoje konanie. „Vieš, nie som si istý, či to budeš naveky ľutovať, hoci teraz sa na mňa stále hneváš.“ Aj naďalej zahmlieva rozdiel medzi dobrovoľnými a vynútenými sexuálnymi vzťahmi. „Dnes sa to často začína takto, koniec sa ocitá na začiatku, vieš? Za starých čias museli ľudia roky čakať, kým mohli ísť spolu do postele, a potom neraz zistili, že spolu vlastne vôbec nevedia vyjsť, že je to len fatamorgána pohlavných žliaz. Ak začneš z opačného konca, nemusíš zisťovať, či je v tom naozaj cit.“
Odettina odpoveď zbavuje Slaveka výčitiek svedomia: „Celá pointa je v tom, že ak ženu dosť dlho obťažuješ, lezieš jej na nervy a unavuješ ju, príde chvíľa, keď náhle pocíti, aké hlúpe je brániť sa a kopať, načo toľko kriku pre nič?“ Takže sexuálny styk nemá väčší morálny význam ako močenie či hociktorá iná telesná funkcia. „Zrejme sa nazdávaš, aký si neodolateľný zvodca, hoci v skutočnosti si spravil len to, že si ju dopravil do tejto nulovej hladiny, kde si konečne povie – dobre, tak prečo nie?“ A na potvrdenie tejto teórie Slaveka, Odette a Koestlera sa medzi Slavekom a Odette rozvinie krátky, intenzívny ľúbostný vzťah.
Koestlerov opis znásilnenia akoby bol videný zvnútra, a ak má Cesarani pravdu, v jeho tvorbe vidíme správanie a skúsenosť samého Koestlera. Mohol dokonca trpieť (nie som si celkom istý, či používam správne sloveso) tým, čo psychiatri nazývajú parafília alebo sexuálny masochizmus. Slavekov argument má, ako inak, v podstate charakter násilníka. Trochu do toho ale nezapadá, že niektoré ženy, ktoré Koestler zneužil, zostali jeho priateľkami po zvyšok života. Na vyriešenie tejto záhady by sme potrebovali celú knihu, aby sme zhodnotili všetky sociálne a psychologické otázky, ktoré sa tým otvárajú.

.hitler je ako Stalin
V Koestlerovi je toho oveľa viac, ako len sexuálna perverzita, aj keď je dnes od neho ťažšie čokoľvek čítať, keď sa na neho človek pozerá ako na sexuálneho násilníka. Ani Arrival and Departure nie je len o Slavekovej sexuálnej afére, ale vášnivo nás upozorňuje na najdôležitejšiu politickú otázku dňa.
V knihe bolo napríklad dovtedy najnázornejšie opísané splynovanie Židov vo východnej Európe, nie ako izolovaných masakier, ale ako časti úmyselnej genocídnej politiky a autor jasne vykreslil a porovnal niečo, čo je dnes banálne a bežné, ale vtedy to bolo odvážne a znepokojujúce –Hitlera a Stalina, poukázaním na ich podobnosti napriek ich nepriateľstvu. Keď sa Slavek stretol s Bernardom, inteligentným nacistickým špiónom, spýtal sa ho, prečo nacisti – inak antikomunistickí – používajú „v takom obrovskom rozsahu“ sovietske metódy. Bernard mu odpovedal: „Samozrejme, istá podobnosť medzi tvojou bývalou otčinou a tou našou existuje. Obom vládne autoritárska štátna byrokracia na kolektivistickej báze, obe sú policajné štáty s plánovanou ekonomikou, jednostranícke systémy s vedeckým terorom. Je to len ďalšia fáza dejín, nevyhnutá rovnako, ako bolo nevyhnutné rozšírenie feudalizmu alebo kapitalizmu. Naše dve krajiny sú len predchodkyňami novej postindividualistickej a postliberálnej éry.“
Napísať túto pasáž v čase, keď sa knižne velebili naši galantní sovietski spojenci, keď dokonca aj konzervatívci – ktorých bolo medzi inteligenciou vždy málo – nahradili svoju telesnú nenávisť voči Sovietskemu zväzu uznaním, to bol jednoducho prejav značnej odvahy.

.dvojitá samovražda
Koestlerova reputácia začala však upadať ešte pred Cesaraniho odhaleniami. Stal sa autorom, akých čítate v adolescentnom veku alebo skorej dospelosti, stal sa literárnym ekvivalentom infekčnej mononukleózy, autorom, ktorého ste čítali len raz, aby ste získali imunitu na celý život. Kedysi jeden z najslávnejších svetových autorov sa ukázal zastaraný ako móda spred tridsiatich rokov.
Bolo na to niekoľko dôvodov. Do roku 1980, ak nie už skôr, bol medzi novou generáciou čitateľov menší záujem o horúce politické témy jeho mladosti – komunizmus, vzostup fašizmu a vznik sionistického štátu. Mnohí považovali nové Koestlerove obsesie – indický mysticizmus, Lamarckove biologické teórie a parapsychológiu – za bizarné a bláznivé, za symptómy mysle, ktorá stratila smer. Vo svojej poslednej vôli daroval finančnú sumu na štúdium parapsychológie na univerzite v Edinburgu, telepatiu považoval za preukázaný fakt, z veľkej časti pre dnes už zdiskreditované experimenty J. B. Rhina na Duke university. Začal zberať príklady znepokojujúcich zhôd okolností, ako keby mali vypovedať niečo o vzťahoch medzi udalosťami. Podobne ako pred ním Arthur Conan Doyle prekonával cestu od rešpektovaného autora k spirituálnemu pomätencovi.
Predposledným klincom do rakvy jeho reputácie pred Cesaraniho knihou bola v roku 1983 jeho dvojitá samovražda s manželkou, ktorá bola o dvadsať rokov mladšia ako on. Zatiaľ čo on trpel Parkinsonovou chorobou, ktorá spôsobovala úpadok mentálnych spôsobilostí a leukémiou (na ktorú by čoskoro tak či tak zomrel), jeho žena, ktorá spolu s ním prehltla osudové množstvo barbiturátov, bola v perfektnom zdravotnom stave. Mnohí si vtedy pomysleli – bez akýchkoľvek dôkazov – že Koestler donútil svoju ženu spáchať samovraždu spolu s ním. Bola to druhá dvojitá samovražda veľkého stredoeurópskeho spisovateľa s britským občianstvom. Tou prvou boli Stefan a Lotte Zweigovci. Ale zatiaľ čo Zweig sa zabil zúfalý zo stavu sveta, Koestler bol zúfalý zo stavu svojho zdravia, čo je nepochybne samo osebe komentárom k smeru, nie vo všetkom zlému, ktorým sa vydal svet. Ale napovedalo to niečo aj o veľkej samoľúbosti, alebo minimálne spochybnilo úprimnosť či aspoň nezáujem o predchádzajúce Koestlerove záväzky.

.sionista a komunista
Koestler si však nezaslúži také okamžité odmietnutie, ako by sa mohlo zdať. Ak existuje nejaká osoba, ktorá by si mohla nárokovať, že jej život a zaznamenané politické, intelektuálne a emociálne strasti vyjadrujú v skratke 20. storočie, tak je to on.
Narodil sa asimilovaným židovským rodičom v Budapešti v roku 1905. Jeho otec bol biznismen, ktorému sa väčšinou nedarilo, ale krátko pred a na začiatku prvej svetovej vojny dokázal zarobiť obrovský majetok (čoskoro oň prišiel) výrobou a predajom mydla, ktoré obsahovalo rádium. Rádioaktivita bola vtedy novoobjaveným fenoménom a mnoho ľudí verilo, že predlžuje život a lieči choroby.
Koestlerov otec strávil zvyšok života snívaním o novom produkte, ktorým by obnovil stratený majetok a mladý Arthur, svojím spôsobom, prijímal jeho ilúzie, ale transponoval ich do intelektuálnych, politických, filozofických a spirituálnych sfér. V mladosti videl odpovede na existenčné problémy v radikálnom sionizme, aj keď sám nemal náboženskú vieru alebo kultúrne a filozofické afinity k judaizmu (omnoho neskôr napísal knihu The Thirteenth Tribe, často citovanú antisionistami, kde tvrdil, že väčšina Židov nemá semitský pôvod, ale sú potomkami Chazarov, turkického kmeňa, ktorý konvertoval na judaizmus). Potom Koestler konvertoval na ortodoxný marxistický komunizmus, po ktorom prišla fáza križiackeho antikomunizmu, nahradená etapou spiritualizmu, založeného na racionálnych úsudkoch. Koestler nebol mužom, ktorý by robil veci filozoficky na polovicu, bol mužom, ktorý „pil nekonečno“, aby som parafrázoval jeden z titulov jeho kníh.
Mladý Arthur bol vedecky a matematicky nadaný, študoval vo Viedni, ale školu nedokončil. Namiesto toho odišiel ako zapálený sionista do Palestíny, aby žil v kibuci. Nevydržalo mu to dlho, jeho osobnosť nedokázala prijať podriadenie sa kolektívu. Na hranici vyhladovenia ho zachránili noviny, ktoré patrili Ullstein Trust, najväčšej nemeckej mediálnej skupine, kde sa stal palestínskym korešpondentom. Neskôr prešiel do Paríža a napokon do Nemecka, kde sa stal editorom vedy pre jedny noviny a zahraničným editorom pre iné. Okrem iného ho to dostalo do vzducholode, ktorou cez Sovietske Rusko letel na severný pól.
Koestler sa stal členom komunistickej strany, čo neskôr vysvetľoval tým, že išlo o jedinú životaschopnú alternatívu k Hitlerovi. Z nemeckých novín ho však za to vyhodili. Keď sa po cestovaní po Sovietskom zväze vrátil do Paríža, písal pre Kominternu politickú propagandu až do vypuknutia Španielskej vojny. Do Španielska cestoval ako korešpondent britských liberálnych novín, kde mal byť akreditovaný pri Francovom úrade. Keď bol odhalený ako komunista, podarilo sa mu utiecť, ale pri ďalšej ceste do Španielska ho Francove jednotky chytili a odsúdili na smrť. Prepustili ho len vďaka medzinárodnej kampani. Roky, keď bol Koestler agentom Kominterny – v ktorej sa on, najegoistickejší z egoistov, dobrovoľne podriadil straníckej disciplíne – mu umožnili neopakovateľnú možnosť vidieť a spoznať psychológiu členov strany, náhle odsúdených za kontrarevolúciu a zradu.
Potom žil vo Francúzsku, kde sa po verejných procesoch s komunistickou stranou nadobro rozišiel. Keď v roku 1939 vypukla vojna, francúzska vláda ho zatkla ako potenciálne nebezpečného cudzinca a uväznila v koncentračnom tábore. Na slobodu sa dostal opäť vďaka medzinárodnej odozve. Keďže sa obával znovuzatknutia, pripojil sa k Francúzskej cudzineckej légii a podarilo sa mu, veľmi komplikovane, dostať do Lisabonu. Odtiaľ nelegálne odletel do Londýna, kde sa opäť dostal do väzenia, tentoraz na šesť týždňov. V cele skorigoval svoju knihu Tma na poludnie, ktorá sa stala jeho najslávnejším dielom.
Keď bol prepustený z väzenia, okamžite sa pripojil k britskej armáde, čo pre neho malo, ako povedal, blahodarný vplyv na život. „Zrazu som sa premenil zo šedého, žalostného utečenca, z pozemskej spodiny, na autora bestselleru,“ napísal. „Pre každého spisovateľa je to nebezpečná chvíľa, ale predtým, než som si to mohol uvedomiť, stal som sa vojakom číslo 13805661 v 251. rote.“ Niečo o Koestlerovom dovtedajšom živote vypovedá aj to, že najbližšie tri roky v bombardovanom Londýne, kde so šťastím prežil aj výbuch bomby, patrilo podľa neho „medzi jedno z najnormálnejších (takmer som povedal najpokojnejších) období v mojom živote“.
Kým mal 37 rokov, cestoval veľa. Hovoril plynule po maďarsky, nemecky, francúzsky, rusky a anglicky, čiastočne po hebrejsky (v Palestíne vymyslel krížovku v hebrejčine), niekoľkokrát ho uväznili, hrozil mu trest smrti, stihol byť sionista, komunista a antikomunista – a napísal knihy po maďarsky, nemecky a anglicky. Krátko po tom, ako sa dostal do Anglicka, sa spoznal a spriatelil s prominentnými intelektuálmi tej doby, Georgeom Orwellom, Cyrilom Connollym, Dylanom Thomasom, Bertrandom Russellom, Alfredom Ayerom a mnohými ďalšími.

.antikomunista
Koestler napísal Tmu na poludnie po nemecky počas pobytu v Paríži, v očakávaní, že ho môžu každý deň zatknúť. Je to príbeh Rubašova, boľševického intelektuála, ktorý je do veľkej miery vytvorený podľa Nikolaja Bucharina, ekonóma a miláčika strany, ktorého popravili v roku 1938 v Moskve po vykonštruovanom procese.
V roku 1940, keď kniha vyšla a dlho potom, boli mnohí na Západe pomýlení z verejných spovedí starých boľševikov, ktorí sa sami verejne hlásili k spáchaniu absurdných trestných činov (napríklad, že od začiatku kariéry slúžili zahraničným spravodajským službám), za ktoré ich čakal trest smrti. Ako komunisti získali takéto priznania? Používali Rusi nejaké extrémne sofistikované a tajné techniky, o ktorých nemal Západ tušenia?
Ako vieme, niektorí na Západe, najmä komunisti a rôzni cestovatelia, verili, že procesy sú férové, priznania nevynútené a celkom pravdivé. Britský prominentný právnik D. N. Pritt dokonca napísal knihu, kde potvrdil spravodlivosť procesov v Moskve. Ešte v roku 1972 sa ma môj spolužiak, zúrivý maoista, pokúšal presvedčiť prepismi týchto procesov.
Preto Koestlerova imaginatívna rekonštrukcia toho, ako bol Rubašov presvedčený vypovedať o svojich zločinoch, kde využil svoju intímnu znalosť ľudí, pomerov a ich správania v komunistickej strane, ktorej obetovali celý svoj život, bola niečím úplne novým a originálnym. Koestlerovo riešenie hádanky spočívalo v tom, že Rubašov a jemu podobní nevypovedali o svojich zločinoch v dôsledku fyzického násilia, ktorému čelili (aj keď Rubašova vyšetrovatelia cielene oberali o spánok), ale preto, že bolo pre nich logické, aby presne takto konali. Celý svoj dospelý život verili tomu, že cieľ svätí prostriedky, a navyše, že sami delegovali na stranu právo určiť aj cieľ, aj prostriedky. Ako teda mohli potom namietať, keď sa strana rozhodla, že potrebuje ich obeť bez ohľadu na to, či boli niečim vinní, alebo nie?
Koestler je dostatočne dômyselný autor, aby nevykreslil Rubaševa s obdivom. Naopak, tento komunista nebol schopný intervenovať vo veci, ktorá sa týkala absurdných obvinení jeho sekretárky, s ktorou mal sexuálny pomer. Ospravedlnil si to tým, že jeho život je pre spoločný cieľ dôležitejší ako ten jej.
Koestler nechal aristokratického Rubašova vypočúvať príslušníkom proletariátu Gletkinom. Vyvrcholenie príde, keď Gletkin tvrdí, že Rubašovov súkromný odklon od straníckej línie musí logicky a objektívne viesť k občianskej vojne, eventuálne k zničeniu diktatúry proletariátu, a teda, že verejné priznanie k zločinom je „poslednou službou, ktorú od vás strana žiada“. „Súdruh Rubašov, dúfam, že rozumiete úlohe, ktorú na vás strana položila.“
Bolo to prvýkrát, čo Gletkin nazval Rubašova „súdruhom“. Rubašov prudko zdvihol hlavu. Cítil ako ním prešla horúčava, proti ktorej bol bezbranný. Nasadili mu okuliare a potriasol ľahko bradou. „Rozumiem.“
Okuliare symbolizujú posledný pozostatok uhladenej civilizácie, porazenej krutejším a hrubším spôsobom života. Koestler tým robí nepatrnú, ale podstatnú poznámku: Rubašov je dedičom aj ničiteľom starej civilizácie, je to on, koho zničia dôsledky jeho vlastnej deštruktívnosti.
Niektorí na pravici kritizovali Koestlera za to, že Tma na poludnie podsúva myšlienku, že verejné priznania na moskovských procesoch boli získavané presviedčaním, a nie hrubou silou. Ale Koestler nikde v knihe netvrdí, že by tvrdšie spôsoby nehrali rolu, skôr naopak. Jeho román je filozofický, hodnoverne poukazujúci na strašné logické a praktické konzekvencie viery, že cieľ svätí prostriedky a že tie ciele boli stanovené vyššou autoritou, či už sú to dejiny, vodca, alebo boh.
Tma na poludnie bola pravdepodobne najvplyvnejšou antikomunistickou knihou, aká bola kedy publikovaná. Bola dôležitejšia, ako Orwellova Zvieracia farma alebo 1984. Koestlerovo postavenie bolo nespochybniteľné. Je pravda, že v Británii, kde vyšla najskôr, veľký dosah nemala, a hoci sa predávala lepšie v Spojenách štátoch, kde mali komunisti ešte menšie šance ako v Británii, aj tam mala skôr tlmený vplyv.
Bolo to Francúzsko, kde mala Koestlerovca kniha rozhodujúcu vplyv: po vojne sa tu odohral zápas medzi nakladateľom knihy a schopnosťami extrémne silnej a dobre organizovanej komunistickej strany, ktorá sa snažila vykúpiť a zničiť celý náklad knihy. Pokus o cenzúru sa stal hlavným dôvodom, prečo bolo neúspešné referendum o novej ústave, z ktorej by ťažili najmä komunisti. Tým, že sa komunisti pokúsili Koestlera umlčať, ukázali svoju diktátorskú dušu.

.muž protikladov
Koestler si bol od skorej mladosti dobre vedomý protikladov v svojom charaktere, práve preto bol aj jedným z veľkých autorov autobiografií posledného storočia. V knihe Arrow in the Blue, prvom diele svojej autobiografie, sumarizuje svoju skúsenosť adolescenta nasledovne: „Mladík v šestnástich, akým som bol, s vyrovnanými vlasmi a hlúpym úsmevom, raz arogantný, inokedy zakríknutý, trpiaci emocionálnou morskou chorobou: chamtivý po rozkošiach, trápený vinami, rozpoltený pocitmi menejcennosti a nadradenosti, medzi túžbou po kontemplatívnej samote a frustrovaný vábením po spoločnosti.“ Na konci The Invisible Writing, druhej časti autobiografie, Koestler píše: „Protirečivosť medzi mojou citlivosťou a ľahostajnosťou, integritou a nespoľahlivosťou, egomániou a obetavosťou, ktoré sa objavujú v každej kapitole tejto autobiografie, by nikdy nestačili na hodnovernú postavu románu, ale toto nie je román. Zdanlivý paradox môže byť vyriešený iba tak, že porovnávame postavu s dobou, v ktorej žila a berieme do úvahy historický aj psychologický prístup.“
Jeho život a dielo vyjadrovali hlnoké existenciálne dilemy našej doby, preto je Koestler fascinujúcou postavou, nespravodlivo opomínanou a príliš často zavrhovanou označením za sexuálneho psychopata. Nebol, prirodzene, dobrým človekom (mal od toho ďaleko), ale snažil sa byť lepším a jediným svetlom mu bola autorita jeho intelektu. Nanešťastie, ako nám povedal už Hume, rozum je otrokom vášní a Koestler bol mimoriadne vášnivým mužom.
Keď som raz náhodou natrafil v antikvariáte na prvé vydania dvoch Koestlerových kníh The Age of Longing a Dialogue with Death, predavač si vzdychol: Ach, keď si to človek uvedomí, je to vlastne kompletné zhrnutie ľudského života.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite