Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dva týždne hudby

.andrej Šuba .časopis .hudba

Prelom septembra a októbra patril v hlavnom meste 49. ročníku Bratislavských hudobných slávností. Sviatok interpretačného umenia priniesol zážitky i otázniky.

„Eötvösova skladba je fantastická,“ napísal mi len pár hodín pred úvodným koncertom festivalu francúzsky šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume. Bratislavské hudobné slávnosti sa začali tento rok pomerne odvážne hudbou 20. storočia. Okrem kompozície Petra Eötvösa (1944), v ktorej sa ako sólista predstavil svetoznámy maďarský violončelista Miklós Perényi, na koncerte zazneli i Suchoňova Malá suita s passacagliou a Stravinského Svätenie jari. Kombinácia Eötvösovho a Stravinského diela nebola celkom ideálna, vzhľadom na percepčnú náročnosť (a v istom zmysle i malý kontrast) obidvoch skladieb by festivalovému publiku bohato stačila i jedna z nich. Oceňujem však odvahu organizátorov i to, že filharmonici podali pod Villaumovou taktovkou skutočne zaujatý a koncentrovaný výkon. Zážitok z vydareného koncertu, žiaľ, príliš rýchlo prekryl špalier mobilných toaliet pred Redutou a randál pivného festivalu, pre ktorý si magistrát Starého Mesta zrejme nedokázal predstaviť vhodnejšie miesto a čas ako Hviezdoslavovo námestie v deň otvorenia festivalu.
Medzi hviezdy aktuálneho ročníka BHS nepochybne patril mladý slovenský dirigent Juraj Valčuha (1976), ktorý už stál pred orchestrami ako Berlínska či Newyorská filharmónia a jeho medzinárodná kariéra u nás nemá precedens. V Bratislave sa po dlhých rokoch nepochopiteľného ticha zo strany našej prvej koncertnej inštitúcie pred ním brány Reduty konečne otvorili a na festivale dirigoval hneď dvakrát. Predstavil sa so Štátnym symfonickým orchestrom RAI v Turíne, ktorý v súčasnosti vedie i so Slovenskou filharmóniou. Kým Valčuhovo prvé festivalové účinkovanie bolo triumfom, Verdiho Rekviem nezaznelo pod šťastnou hviezdou. Nevyrovnané kvarteto vokálnych sólistov (výnimkou boli kultivované výkony Terézie Kružliakovej a Petra Mikuláša) s distonujúcou sopranistkou neovplyvní ani ten najlepší dirigent.
Z koncertov, ktoré som navštívil, bolo pre mňa jednoznačne najväčším zážitkom vystúpenie britského komorného orchestra Britten Sinfonia s vynikajúcim tenoristom Markom Padmorom. Vypointovanú dramaturgiu k 100. výročiu narodenia Benjamina Brittena umocnili fascinujúce komorné muzicírovanie bez náznaku akejkoľvek rutiny, strhujúci výkon speváka dokonale interpretujúceho Tennysonovu Blakovu a Keatsovu poéziu i starostlivé preklady textov z pera Ľubomíra Feldeka. O nádherne sýtom a tmavom zvuku viol a violončiel Angličanov sa mi bude ešte dlho snívať.
Miesto na opačnom póle zážitkového spektra prinieslo vystúpenie Štátneho komorného orchestra Žilina pod taktovkou Olivera Dohnányiho. Toto hodnotenie však nesúvisí  s výkonmi hudobníkov, ktoré mali nespochybniteľnú interpretačnú kvalitu. „Každý dobre vie, čo to je, nebojí sa naň ukázať a hovoriť o ňom, nikto ho však nedokáže presne vymedziť a definovať,“ píše Umberto Eco v knihe Skeptici a tešitelia v kapitole Štruktúra nevkusu a tieto slová budú vo mne pri spomienke na oratórium Devínske bralo košického skladateľa Norberta Bodnára ešte dlho rezonovať. Neprekážajú mi národné námety ani snaha o prístupnosť hudobného jazyka. V tomto prípade sa však stretli zručne zmontované popové a klasické hudobné klišé s textami Proglasu, Jána Kollára, Cicera a Mariána Tkáča, pričom veršovačky predsedu Matice slovenskej („Zastav sa pútnik, postoj chvíľu. / Zacítiš tu pod devínskym bralom slovenčinu. / Si na posvätných miestach Slávy dcéry. / V rozprávkovej zeleni, kde všetko so všetkým súvisí / a kde všetko so všetkým hraničí.“) pôsobili ako absurdná pointa nesúrodého celku, ktorý v najlepších chvíľkach balansoval na hranici gýča. Čapkov Psíček s Mačičkou by sotva navarili lepšie.
Autentické hodnoty domácej kultúry našťastie i bez ťaživého devínskeho brala sprostredkovali viaceré z koncertov, ktoré niesli zreteľný dramaturgický rukopis predsedu festivalového výboru Vladimíra Godára. V interpretácii mladých slovenských hudobníkov, ktorých možno pravidelne stretnúť na koncertoch Albrechtina, tak zazneli diela bratislavských rodákov Johanna Nepomuka Hummela a Ernő Dohnányiho i skladby Jána Levoslava Bellu.
Na Bratislavských hudobných slávnostiach oslávila koncertom 40. výročie založenia Musica Aeterna a nechýbala ani tradičná prehliadka veľkých mien svetového interpretačného umenia v podobe hosťovaní hviezdnych orchestrov či sólistov ako sú huslista Vadim Repin alebo klavirista Boris Berezovskij.
Festival urobí každý rok na dva týždne z Bratislavy kultúrnu metropolu, porovnateľnú, povedzme, s neďalekou Viedňou. Verím, že by sme si viacerí vedeli podobné predávkovanie hudbou dopriať počas roka aj častejšie. Bojím sa však, že kým sa nájde pre festival zlatistého moku vhodnejšie miesto, akým je priestor pred historickou budovou SND, pretečie Dunajom ešte veľa vody.

Autor je hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite